Do Ruska sa vracia politika

Autor je americký historik

V sérii skvelých prednášok, ktoré ma priviedli k záujmu o dejiny východnej Európy, môj učiteľ Thomas W. Simons Jr. hovoril o „návrate politiky“ v neskorej fáze komunizmu ako o začiatku jeho konca. V komunistických režimoch podobne ako dnes v Putinovom režime politika v zmysle viacerých skupín bojujúcich o moc neexistovala. Komunistické strany podobne ako Putin odviedli pri potláčaní reality a politiky až do úplného konca dobrú prácu.

Pevný princíp vesmíru

Putinov systém má svoju logiku. Keď Vladimira Putina na prelome storočí Boris Jeľcin ustanovil za svojho nástupcu vo vedení Ruskej federácie, zanechal mu krajinu v stave, v ktorom bola politika viditeľná a hlasná. Rusko malo stále množstvo politických strán, živú mediálnu scénu a pôsobivé organizácie občianskej spoločnosti. Myšlienku demokracie však podkopala nerovnosť v bohatstve a okázalá moc, ktorou sa vystatovali oligarchovia blízki Jeľcinovej administratíve.

Za Putina ruských oligarchov skrotili, ale neurobil to neutrálny štát. Hlavným oligarchom, šéfom všetkých bossov sa stal sám ruský prezident. Jeho strana sa stala nástrojom jeho moci a tie ostatné stratili význam. Demokracia bola zdiskreditovaná iným spôsobom. Otvoreným predstieraním volieb Putinov režim vychoval ruských občanov tak, že sa stali spolupáchateľmi administratívneho rituálu. Ruským médiám dnes dominujú propagandisti zo štátnej televízie. Občianska spoločnosť bola definovaná tak, že podlieha cudziemu vplyvu, a mimovládne organizácie stratili schopnosť fungovať.

Odkaz Putinovho režimu sa posunul od hesla „korupcia je dočasná“ k heslu „korupcia je pevným princípom vesmíru“. Počiatočným odôvodnením nátlakového použitia štátnej moci bolo napraviť zneužívanie moci z Jeľcinovho obdobia. Dnes sa štát, akokoľvek svojvoľný a nefunkčný, prezentuje jednoducho tak, že presne takto musí fungovať. Neexistujú žiadne alternatívy. Západ v skutočnosti nie je alternatívou (ako sa ešte stále hovorí): jeho demokracia a právny štát sú úplne falošné a ľudia na Západe sú pokrytci alebo blázni, keď o takýchto veciach hovoria. S takto znormalizovanou korupciou sa Rusi ocitli pred nehybnou budúcnosťou.

Príliš plná politiky

Posledné desaťročie Putin udržiaval režim v chode tým, že sa zaoberal zahraničným divadlom. Politika bola vytlačená z domáceho javiska do zahraničia a to priamo v podobe ozbrojených bojov. Od februára 2014, keď Rusko prvýkrát napadlo Ukrajinu, sa Putinov režim obhajoval telegenickým spôsobom. Rusko napadlo Ukrajinu, keď bola susedná krajina v chaose, a nakoniec kontrolovalo oveľa menšie územie, ako plánovalo. V roku 2015 sa téma ruskej propagandy presunula do Sýrie, kde ruské ozbrojené sily a žoldnieri zasiahli, aby udržali pri moci Putinovho blízkeho diktátora Asada. Medzitým Rusko na Ukrajine pokračovalo v nezákonnej okupácii a v bojoch nízkej intenzity, až kým vo februári 2022 neuskutočnilo druhú (a už plnoformátovú) inváziu s cieľom zničiť ukrajinskú vládu a prevziať nad susedným štátom kontrolu.

Putin tam vtrhol s tvrdením, že Ukrajina neexistuje. V skutočnosti je problémom, ktorý Ukrajina predstavuje pre jeho systém, to, že bola príliš plná politiky, že v nej žili generácie, ktoré považovali rozmanitosť a výber za samozrejmosť. Putin tvrdil, že musí chrániť po rusky hovoriacich ľudí, no skutočným problémom bolo, že osoby hovoriace po rusky mohli na Ukrajine slobodne hovoriť, čo chcú. Vojna nikdy nebola o ich oslobodení, ale o ich potlačení, a samozrejme o potlačení Ukrajiny ako takej. Ukrajina nikdy nepredstavovala pre Rusko hrozbu v žiadnom konvenčnom zmysle; je to hrozba pre diktátora, ktorý je závislý od absencie politiky, je to neznesiteľný sused.

Útokom na Ukrajinu sa Putinovi podarilo vtiahnuť Ukrajinu do ruskej politiky oveľa hlbšie, ako by to mohlo byť za iných okolností. Práve preto, že Ukrajina odolala, stala sa v Rusku nevyhnutným politickým subjektom. Ruskí propagandisti sú nútení trvať na tom, že Ukrajina napriek všetkému zdaniu neexistuje; čím hlasnejšie to robia, tým je očividnejšie, ako sú susedom posadnutí. Ruská propaganda o Ukrajine má od začiatku vojny genocídny charakter, no narastajúca intenzita vyhladzovacej rétoriky odráža frustráciu a túžbu vytvoriť svet, v ktorom záleží len na Putinovi, v ktorom nie sú žiadni iní aktéri a žiadna skutočná politika.

Zmena opozície

V tejto fáze vojny môže Ukrajina priamo zasahovať do ruského diskurzu, a to nielen vďaka akciám odbojných Ukrajincov, ale aj svojím vlastným PR. V televízii na Ruskom okupovanom Kryme sa objavili ukrajinské propagandistické klipy. Ruská televízia a rozhlas v regiónoch hraničiacich s Ukrajinou odvysielali krátke akože Putinove prejavy, v ktorých ruský prezident ohlásil ukrajinskú ofenzívu na území Ruska a nariadil všeobecnú mobilizáciu. Tento deepfake bol pravdepodobne dielom Ukrajincov. Pravdepodobne mal vyvolať paniku, ale možno aj neistotu ohľadom ďalšieho Putinovho mediálneho vystúpenia. Ak už štát nekontroluje svoje médiá a to, ako a kde sa objaví jeho vodca, niečo sa stratilo.

Začiatok veľkej vojny otvoril v Rusku cestu k násilnej politike. Invázia dala Putinovi príležitosť úplne potlačiť pokojné protesty. Keď nebude počuť hlas voličov, keď ľudia nebudú môcť voliť, politika nadobudne násilné formy. Už viac ako rok ľudia v Rusku útočia na regrutačné centrá, podpaľujú zariadenia súvisiace s vojnou, vyhadzujú do vzduchu nádrže s ropou a podobne. Až do nedávnych dronových útokov tu šlo o príbeh bez dejovej línie. Je pravdepodobné, že niektorí z ľudí, ktorí robia tieto akcie, majú napojenie na ukrajinskú vojenskú rozviedku. No nech ide o kohokoľvek, niektorí z nich majú pravdepodobne svoje vlastné vnútroruské motívy.

Ukrajinský odpor zmenil aj politiku nenásilnej ruskej opozície. Ak by Putin túto vojnu ľahko vyhral, ​​niektorí ruskí liberáli (používam tento výraz v jeho širokom význame) by ju len ťažko kritizovali, rovnako ako bolo pre nich ťažké zaujať jasné stanovisko k samotnej invázii na Ukrajinu. Imperializmus bol (a zostáva) problémom ruského liberalizmu. Od začiatku vojny Ukrajinci vo všeobecnosti bojkotovali Rusov, vrátane ruských liberálov, čo im vynieslo určitú kritiku. Lenže chladný postoj nakoniec niektorým ruským opozičným predstaviteľom pomohol vidieť v Ukrajincoch agentov vlastnej histórie a prehodnotiť svoje vlastné pozície. (Treba si spomenúť aj na Vladimira Kara-Murzu, ktorého odsúdili na 25 rokov väzenia len za to, že povedal o vojne na Ukrajine pravdu. A mnohí iní Rusi stále protestujú proti vojne, aj napriek tomu, že ​​vedia, že budú čeliť tvrdým dôsledkom.) Poprední ruskí opozičníci teraz vydali vyhlásenia, v ktorých sa postavili proti ruskému imperializmu a sú za návrat k pôvodným hraniciam Ruska.

Militaristický brutalizmus

Ukrajinské víťazstvo by zdiskreditovalo Putinov režim spôsobom, akým by to ruskí opozičníci sami nikdy nezvládli. Vďaka ukrajinskému odporu by mohli dostať šancu získať moc a nastaviť v Rusku iný kurz. Vyjasnenie ich pozície by im pomohlo aj v budúcnosti. Liberálni imperialisti by vždy prehrali s neliberálnymi imperialistami; liberáli, ktorí boli schopní opustiť imperializmus, môžu viniť z vojny Putina a pokúsiť sa nastaviť nový smer vývoja. Kým by sa však tento scenár zrealizoval, prešlo by veľa času. V týchto dňoch a týždňoch sa však v ruskej politike deje čosi oveľa bezprostrednejšie a brutálnejšie. Ide o „militaristický pluralizmus“, respektíve otvorené spory medzi ruskými ozbrojenými skupinami.

Invázia na Ukrajinu bola od začiatku vecou niekoľkých skupín ruských ozbrojených síl. Najväčšiu časť tvorili štátna armáda, námorníctvo a letectvo, ktoré sú pod dohľadom ruského ministra obrany (MO). Ide o analógiu ozbrojených síl iných krajín. Ruským ministrom obrany je Sergej Šojgu, ktorý nosí uniformu a má vojenskú hodnosť, ale začínal v civilnej obrane. Veliteľom ruských ozbrojených síl je Valerij Gerasimov.

Dve ďalšie veľké skupiny, vagnerovcov a kadyrovovcov, je ťažké opísať. Podobne ako Putinov režim nesú zodpovednosť za nespočetné ruské zverstvá na Ukrajine. Ale rozdiely medzi spomínanými tromi skupinami sú významné. (Ozbrojených skupín je viac, ale najdôležitejšie sú tri.)

Vagnerovci a kadyrovovci

Vagnerovci sú žoldnierska spoločnosť s prepojením na ruský štát. Ťažko povedať, kde sa končí ruský štát a začína sa Vagnerova skupina – dobre informovaní ľudia majú na to rôzne názory. Vagnerovci boli prítomní nielen na Ukrajine, ale aj v Sýrii a na celom svete, pričom sa typicky podieľajú na násilnom potláčaní opozície a fyzickej kontrole nerastných surovín. Zakladateľ a riaditeľ skupiny Jevgenij Prigožin je dobrodruh v štýle imperialistického boja o Afriku (kde je skupina veľmi aktívna) z devätnásteho storočia. Prigožin bol jednou z ústredných postáv Putinovej kampane za Donalda Trumpa v roku 2016. Svoju značku propaguje vo fašistickom štýle, pripisuje si zásluhy za zverstvá a pózuje pred hrobmi a mŕtvolami. Muž s nepochybnou inteligenciou a politickými schopnosťami má k Putinovi blízko už desaťročia. Zdá sa, že vagnerovci doteraz boli najúspešnejšou ruskou vojenskou formáciou na Ukrajine. Na Prigožinov rozkaz sa skupina po obsadení Bachmutu stiahla z Ukrajiny. To znamená, že jej jednotky sa v Rusku preskupujú.

Kadyrovovci, čečenská ozbrojená sila, existujú v akomsi feudálnom vzťahu k Putinovi. V skutočnosti je to osobná stráž čečenského vládcu Ramzana Kadyrova, ktorý dostal severokaukazskú republiku od Putina ako osobné léno. Kadyrov opakovane sľúbil svoju osobnú lojalitu Putinovi a ostentatívne opakuje, že jeho vojaci sú v Putinových službách. Kadyrovovci sú formálne súčasťou Rosgvardije, domácich ozbrojených jednotiek, ktorých hlavným cieľom je potláčať nesúhlas. Kadyrovovci boli tiež nasadení na Ukrajine, pričom sa zdá, že ich hlavnou úlohou bolo dohliadať na okupované územia a podľa ukrajinských zdrojov tiež strieľať na ruských vojakov, ktorí ustupujú. Mali však malý priamy vojenský vplyv a nakoniec ich stiahli. Rovnako ako Prigožin aj Kadyrov sa veľmi zaujíma o svoj osobný imidž a tvrdo pracuje na sociálnych sieťach.

Veľké spory

V posledných týždňoch a najmä v posledných dňoch boli spory medzi týmito tromi ruskými ozbrojenými silami mimoriadne. Jedným zo spôsobov, ako to pochopiť, by bola absencia veľkých víťazstiev. Celá ruská ofenzíva v roku 2023 nepriniesla o veľa viac než ruiny, ktoré zostali z Bachmutu. Toto malé mesto na Donbase sa v ruskej predstavivosti javí ako veľmi veľké. (Strategicky vzaté, pre Rusko asi nemalo žiadny zmysel mesto obsadiť, ale to je iná otázka.)  Bachmut bol prestížny objekt, vagnerovci urobili veľkú časť práce, Prigožin si vybojoval prestíž a odviedol svojich mužov z mesta. Z víťazstva nad ukrajinskými ozbrojenými silami, o ktorých hovorí s rešpektom, sa však neteší. Na adresu ruského ministerstva obrany sa vyjadroval a vyjadruje brutálnym a pohŕdavým spôsobom.

Prigožin sa mesiace sťažoval, že mu ministerstvo obrany nedodávalo delostreleckú muníciu a posmieval sa Gerasimovovi a Šojguovi za ich neschopnosť. Tvrdil tiež, že Ukrajinci sa nesnažili brániť jeho stiahnutiu z Bachmutu, ale že ministerstvo (ktoré nazval „druhou stranou“) podmínovalo cestu z Bachmutu v snahe vagnerovcov zničiť a že ich oficiálne ruské jednotky ostreľovali. Prigožin potom oznámil, že vagnerovci zajali veliteľa jednotky ministerstva obrany prítomnej v Bachmute (72. brigáda) a zverejnil video s priznaním, z ktorého sa zdá, že muža mučili. Prigožin sa tiež vysmieval tvrdeniu ministerstva obrany, že zastavilo ukrajinskú protiofenzívu, a sarkasticky spochybnil všetky ruské tvrdenia o ukrajinských stratách: „Päťkrát sme zničili planétu Zem.“

Prigožin minulý mesiac požiadal, aby boli do Bachmutu na pomoc vagnerovcom vyslaní kadyrovovci, s čím Kadyrov súhlasil. Je samozrejme zvláštne, že by takéto vojenské rozhodnutie robili ľudia mimo ministerstva a na verejnosti. S najväčšou pravdepodobnosťou toto rozhodnutie už urobil Putin. Ale Bachmut toto leto vyzerá prinajlepšom ako test lojality, v horšom ako smrteľná pasca. Vlani na jeseň vagnerovci a kadyrovovci zaujali spoločný postoj proti ministerstvu obrany a žiadali, aby do Bachmutu rýchlejšie prúdilo viac munície. Je možné, že Kadyrov a jeho bojovníci na to teraz doplácajú.

Radšej invázia ako povstanie

Kadyrov má z takejto úlohy len malý zisk. Pre Prigožina malo politický zmysel zostať tam, pretože teraz sa môže prezentovať ako jediný ruský veliteľ, ktorý v poslednom čase na bojisku zvíťazil. Na rozdiel od neho však Kadyrov bojiská na Ukrajine nenavštevuje. Zatiaľ sa zdá, že kadyrovovci sú v regióne Donbas, ale nie v meste Bachmut. Ak tam skutočne dorazia, budú čeliť ťažkostiam. Ukrajina už totiž prevzala kontrolu nad niektorými výšinami v okolí mesta.

Kadyrovovci a vagnerovci sa teraz hádajú. Prigožin povedal, že je ťažké povedať, čo čečenskí bojovníci robili na Donbase, a naznačil, že v skutočnosti ani nie sú vojaci, čo muselo zabolieť. Odpoveď znela, že vagnerovci prišli pri Bachmute o desaťtisíce bojovníkov, a preto je Prigožin nekompetentný. Prominentné osobnosti z oboch strán tiež zverejnili videá alebo vyhlásenia naznačujúce, že najlepším spôsobom, ako veci vyriešiť, môže byť osobný súboj. Kadyrov potom našiel dobrú príležitosť zmeniť tému a verejne navrhol, aby boli jeho muži ako odpoveď na ďalšie ruské ozbrojené formácie vyslaní do ruského belgorodského regiónu.

Militaristický pluralizmus ide hlbšie. Kým sa ministerstvo, vagnerovci a kadyrovovci hádali, Ukrajina vyslala zo svojho územia do Ruska dve malé ozbrojené skupiny Rusov. Ukrajinský štát popiera akúkoľvek úlohu v týchto akciách, čo je však len zámerný trolling: Kyjiv napodobňuje, a tým zosmiešňuje Putinovu taktiku z roku 2014, keď poprel zodpovednosť za inváziu na Ukrajinu. Zdá sa, že jednu z týchto skupín, légiu Sloboda Ruska, tvoria zajatí ruskí vojaci, ktorí sa rozhodli bojovať proti Putinovmu režimu. Druhý, Ruský dobrovoľnícky zbor, sa skladá z ruských emigrantov na Ukrajinu, vrátane známych fašistov, z ktorých jeden bol na Ukrajine zatknutý za krajne pravicové aktivity. Ukrajina bojuje proti Rusku s Rusmi, ktorých má po ruke. Fakt, že títo muži sú v skutočnosti Rusi, predstavuje pre ruskú propagandu problém. Pre Moskvu je problematická aj ich príslušnosť ku krajnej pravici. Rusi tvrdili, že museli napadnúť Ukrajinu, aby bojovali proti nacistom; teraz ruskí nacisti prepadávajú Rusko z Ukrajiny. Pre ruských propagandistov to nie je jednoduchá situácia a nezorientovali sa v nej dobre. Vo všeobecnosti sa rozhodli vykresliť Rusov ako Ukrajincov na základe logiky, že priznanie schopnosti Ukrajiny vstúpiť do Ruska je menej problematické ako priznanie existencie ozbrojenej ruskej opozície.

Môže to byť koniec

Ruskí bojovníci z Ukrajiny sú teraz v kontakte s ďalšími ruskými ozbrojenými skupinami. Dostali sa do konfliktu s ozbrojenými silami ministerstva obrany a tvrdia, že zabili jedného veliteľa a vzali zajatcov. Veliteľ légie Sloboda Ruska dokonca nahral video pre Prigožina, v ktorom ponúkal výmenu zajatcov: ponúkol vlastných zajatcov za veliteľa 72. brigády ministerstva obrany, ktorého zajali vagnerovci. Takže zatiaľ čo Rusko bojuje vo vojne na Ukrajine, o ktorej jeho propagandisti tvrdia, že je existenciálna, ruskí vojaci a dôstojníci ministerstva obrany sú v zajatí ruskej žoldnierskej firmy a ruských partizánov, ktorí o tom pokojne natáčajú videá. (Kadyrov a jeho muži sú tu trochu mimo: zdá sa, že by ich chcel poslať do Belgorodu a nie do Bachmutu. Dá sa však považovať za samozrejmé, že ľudí panikáriacich v pohraničných oblastiach Ruska by príchod ozbrojených Čečencov neupokojil.)

Ruský štát stratil kontrolu nad niektorými svojimi územiami. Ruskí bojovníci z Ukrajiny teraz niekoľkokrát prekročili hranicu a spôsobili obrovský chaos v ruskom meste Šebekino a jeho okolí. Donútili ministerstvo obrany odkloniť svoje jednotky. Vzhľadom na spôsob jeho boja by pokus o boj s ruskými bojovníkmi z Ukrajiny nevyhnutne spôsobil škody na civilnej štruktúre. Zdá sa, že po pätnástich mesiacoch Rusi v tejto oblasti pochopili, že prebieha skutočná vojna, do ktorej sú nejakým spôsobom zapojení. Výsledkom je, že niektorí Rusi začínajú myslieť politicky, prinajmenšom tým základným spôsobom: pýtajú sa, prečo boj prebieha v samotnom Rusku; pýtajú sa, prečo sa Putin zdá vzdialený a neveľmi schopný; žiadajú zbrane na svoju obranu. V Putinovom systéme je to začiatok. Ale môže to byť aj koniec.

Keď sa snažíte vytvoriť systém bez politiky, potom sa akákoľvek politika zdá byť výzvou pre legitimitu štátu. Vojna na Ukrajine reštartovala ruskú politiku: nie nevyhnutne spôsobmi, ktoré je príjemné sledovať, ale nadobúda dynamiku, ktorú bude ťažké zastaviť. Ukrajinský odpor odhalil slabiny putinovského pokusu zastaviť politiku. Popretie toho, že Ukrajina je skutočnou krajinou, vytvorilo situáciu, v ktorej je teraz Ukrajina až príliš reálne na ruskom území. Ruský politický poriadok postavený na propagande vygeneroval propagandistov, ktorí môžu svoje boje zverejňovať na sociálnych sieťach. A keď sú rivali hlasní a ozbrojení, diktatúra postavená na menežovaní rivality začína vyzerať krehko.

P.S. Moja predpoveď pre samotnú protiofenzívu? Ukrajina bude naďalej robiť veci, ktoré Moskvu (i nás) prekvapia.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom