Denník N

Nespoznaná Biela vrana: nenechal sa umlčať, komunizmus volal červeným nacizmom

Anton Srholec, našťastie, nebol jediným príkladom človeka, čo stál mimo mlčiacej masy a nenechal sa umlčať.

V súvislosti so smrťou Antona Srholca sa objavilo viacero článkov o absencii skutočných osobností a potrebe podobných príkladov pre túto krajinu. Anton Srholec dostal Bielu vranu – ocenenie, ktoré dostávajú ľudia, „ktorí sú ochotní brániť pravdu a spravodlivosť, konkrétnym činom preukázali občiansku odvahu, potlačili osobné záujmy v mene verejného prínosu, hodnôt či princípov a mohli pritom podstúpiť riziko, rôzne príkoria, či zažiť odsúdenie“.

Ak by sme hľadali niekoho ďalšieho, kto by svojím životom takmer doslova naplnil túto definíciu a zároveň by mohol v dnešných časoch byť z viacerých dôvodov skvelým príkladom, potom je to Maximilián Duren.

Medzi nominantov Bielej vrany sa dostal, ale nevybrali ho. Je to možno škoda, ale ocenenie sa, pochopiteľne, nechce meniť na cenu udeľovanú a priori in memoriam.

A že vám to meno nič nehovorí? Nebyť teoretika chaosu, Miroslava Vodrážku, ktorý Maximiliána Durena poznal a o ktorého sa na sklonku života staral, tento príbeh by „z tichej archeológie dejín“, ako hovorí Mirek, ostal zabudnutý. To by bola škoda, pretože sa v tomto čase hysterického, nenávistného mámenia, ktoré už prestáva vyvolávať pocit, že je to „len“ pre volebné percentá, keď Fica a Kotlebu nedelí už ani tenká červená čiara, dobre hodí.

Maximilián Duren. Foto - Archív Miroslava Vodrážku
Maximilián Duren. Foto – archív Miroslava Vodrážku

Čo stačilo na podvracanie republiky

Najlepšie bude začať rozsudkom Krajského súdu v Prahe z roku 1957, ktorý Maximiliána Durena (pôvodne Dürnfelda) odsúdil na štyri roky väzenia a následnú trojročnú stratu občianskych práv. Trestného činu podvracania republiky sa dopustil tým, že zostavil niekoľko čísel samizdatu Hlas Ducha a pravdy, a tiež tým, že viacerým adresátom rozosielal ešte inú protištátnu písomnosť Marxistický despotizmus, alebo slobodný socializmus. Medzi adresátmi tohto „pamfletu“ sa ocitol aj vtedajší súdruh minister Nejedlý.

Duren patrí k prvým politickým väzňom, ktorí sa za mrežami ocitli nie pre svoju príslušnosť k nepriateľskému stavu či triede, ale pre svoj aktívne kritický prístup. V čase vyššie spomenutého rozsudku mal tento rodák z Pohronskej Polhory, okres Brezno, a absolvent banskobystrického osemročného gymnázia a filozofie na Karlovej univerzite za sebou už dosť pestrý život.

Vojnu prežil v Prahe a transportu do koncentráku sa vyhol jednak vďaka zmiešanému manželstvu, jednak i vďaka chaosu, ktorý na konci vojny panoval. V rokoch 1947 – 1951 sa v Bratislave podieľal na budovaní Knižnice pedagogického ústavu a pracoval aj v Univerzitnej knižnici.

Od apríla 1951, keď bol pre svoje „protimarxistické“ postoje vyhodený z pedagogického ústavu a následne na základe udania aj z Univerzitnej knižnice, vykonával až do dôchodku len robotnícke zamestnania. Posledným povolaním tohto autora približne tridsiatich filozofických traktátov bola v rokoch 1967 až 1976 práca nočného strážnika v podniku Stavby ciest a železníc.

Prednáška eštebákom

Len na okraj, narodil sa v roku 1906. V roku 1980 začal v byte Mirka Vodrážku cyklus náboženských prednášok.

Onedlho nato dostal pozvanie, aby o tejto činnosti poreferoval súdruhom zo Štátnej bezpečnosti. Slovami protokolu: „Stále odmietal o všetkom hovoriť, ale hovoril, neustále napádal socialistické zriadenie v tom, že v ČSSR je duchovná nesloboda, ľud má zakázané premýšľať a všetci majú klapky na očiach a ušiach… Prehlasoval, že v ČSSR je stále väčšia nesloboda myslenia a keby bol mladší, vysťahoval by sa do kapitalistického zahraničia. V tom bol ubezpečený, že by povolanie ihneď dostal… Duren sa počas celého pohovoru správal veľmi arogantne, odmietal odpovedať na kladené otázky, tvrdil, že nič nepodpíše, a neustále sa snažil o dialóg o svojich myšlienkach.“ Najmä to posledné muselo súdruhov poznačiť.

Maximilián Duren zomrel v roku 1983. Počas trvania komunistickej totality písal listy vybraným osobnostiam politického a kultúrneho života. Mirek Vodrážka o tom povedal: „Špecifickosť tých listov je v tom, že dokumentujú politickú senzibilitu pisateľa, lebo v rámci verejného diskurzu si pre svoje polemické listy cielene vyberal osobnosti, ktoré síce boli súčasťou komunistického establišmentu, ale zároveň v nich už vopred rozpoznával potenciálnych kritikov režimu, ako napríklad Kohouta, Tomina, Machovca, Klímu atď.“

Jeden zo svojich listov, približne z roku 1956, adresovaný Dominikovi Tatarkovi podpísal: „M. Duren. Bývalý knihovník Pedag. ústavu a KSU v Bratislave, t. č. z milosti našej štátnej mašinérie tramvaják č. 26926 v Prahe.“

Dôležitý príklad

Po celý čas si tento totálny solitér zachoval konzistentný postoj. Človek, ktorý prežil vojnu s našitou žltou hviezdou, volal komunizmus červeným nacizmom. Bolo by zaujímavé vedieť, čo a komu by písal dnes. Veď ani nie je nutné siliť sa do paralely. Na Facebooku náckov z Kotlebovej úderky sa dočítate, že najskôr vyčistia parlament a potom cigánske osady. Fico sa zas vyjadruje slovníkom, za aký odsúdili v Česku jedného z „vodcov“ pravicových extrémistov. A aby sa nepovedalo, že červená v jeho srdci pobledla, cynicky ho mal na pohrebe bývalého „mukla“ zastupovať človek s titulom RSDr.

Iste, nedá sa čakať, že by na základe poznania príbehov, ako je ten Durenov, voliči Fica a Kotlebu dospeli k náhlemu satori a rozhodli sa už ich voličmi nebyť. Žltá hviezda je pre nich výmyslom alebo príliš vzdialená a červená evokuje rožok za korunu. Možno práve preto sú príklady ako Maximilián Duren, príklady kričiacich solitérov stojacich mimo mlčiacej masy dôležité. Najmä ak masa zas kráča k volebnej miestnosti s klapkami na očiach a ušiach.

Komentáre

Teraz najčítanejšie