Publikuj alebo zahyň. Len aby raz nezahynula celá slovenská veda
Spoločenská relevancia publikačnej etiky. Ide (aj) o peniaze nás všetkých
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Autor je vysokoškolský učiteľ
Nedávna kauza obrovského množstva publikácií vybraných vedcov, navyše s retrakciami – stiahnutiami článkov má aj omnoho hlbšie a závažnejšie pozadie pre slovenskú vedu. V tomto prípade sa zdá, že skutočne zlyhali aj redakčné mechanizmy v časopise, kde toho bolo nazbieraného za posledné roky viac. (Časopis Plos One stiahol viac ako 100 článkov pre obavy z manipulácie s recenzným konaním. Medzi stiahnutými článkami bolo aj sedem retrakcií z fakulty agrobiológie a potravinových zdrojov SPU v Nitre.)
Uvediem dôvody, pre ktoré sú nižšie uvedené riadky spoločensky relevantné.
Počet publikácií je jeden z kľúčových parametrov, podľa ktorého je hodnotená veda na slovenských univerzitách. V metodike delenia štátnej dotácie verejným vysokým školám majú počet a kvalita takzvaných impaktovaných štúdií (zjednodušene štúdií v časopisoch v hlavných databázach WoS a SCOPUS) popri počte študentov kľúčovú váhu. Takže sa bavíme o verejných zdrojoch. A každý uzná, že verejné zdroje by mali byť prerozdeľované efektívne a účelne. Nuž a ako trefne skonštatoval jeden môj kolega z Prahy, články sú najvýznamnejší spôsob sprostredkovania informácií o vedeckom pokroku. Podvodné alebo bezobsažné publikácie toto priam sabotujú.
V kontexte vysokých škôl by mali byť podporované najmä vysoké školy, ktoré zabezpečia aspoň akú-takú bázu kvality vzdelávania a výskumu a ktorých absolventi tak majú predpoklady uplatniť sa na trhu práce. Hovorí sa to prinajmenej dve dekády. Všetci plačú nad úrovňou vysokých škôl, nad odlivom mozgov do Česka a inde.
Iste, mohli by sme sa hneď zastaviť a povedať: vzhľadom na výšku výdavkov na vedu na tom Slovensko nie je až tak zle, slovenskí vedci dokážu často robiť špičkovú vedu za zlomok toho čo na Západe. Môžeme sa však uspokojiť s tým, ak fabrika vyprodukuje pár skvelých modelov a ostatné nestoja za veľa?
Na Slovensku sa stávame obeťou známeho hesla „publish or perish“, teda „publikuj alebo zahyň“. Slovenské vysoké školy sa pred 15 – 20 rokmi spoliehali ma masy študentov počas explózie záujmu o štúdium. Z nich bol podstatný zdroj financovania a nebolo to dobre. V súčasnosti pri klesajúcich počtoch študentov a zvyšujúcej sa váhe publikácií na prerozdeľovaní štátnej dotácie sa vyššie uvedený aforizmus začína odkrývať v plnej nahote.
Vyjadrené ekologickou hantírkou, adaptabilita jednotlivcov a škôl na toto nové prostredie (rastúcim počtom publikácií) je priam impozantná. No, žiaľ, ide skôr o hľadanie „dier“ v systéme než o sledovanie cesty vedeckej excelentnosti.
Koľko článkov sa vôbec dá ročne vydať? Spoluautorská sláva, ale i zodpovednosť
V medializovaných prípadoch išlo o rádovo desiatky až stovky vedeckých publikácií vydaných za rok. Jednoducho nemožné, nereálne. Aj v mnohoautorských kolektívoch je autorom každý, kto je pod článkom napísaný. Nesie slávu, ale aj zodpovednosť. A je jedno, či je tých autorov päť, dvadsať, stovky či tisíce. A verte, na Slovensku vychádza aj kopec článkov so stovkami, ba tisícami autorov.
