Prirovnávať ma k Elene Ferrante je až príliš jednoduché, hovorí autorka knihy Špina Beatrice Salvioni
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Keď mala deväť rokov, zbalila si ruksak a ušla z domu za dobrodružstvami. Dostala sa len po bránku a vrátila sa domov. Odvtedy píše svoje príbehy. 28-ročná Talianka Beatrice Salvioni debutovala románom Špina, ktorý rozpráva príbeh priateľstva dvoch dievčat vo fašistickom Taliansku. Salvioni v rozhovore vysvetľuje, že toto obdobie bolo podľa nej tým najťažším pre ženy. Pre rasizmus a mužský šovinizmus.
Salvioni v knihe rieši aj veľký vplyv katolíckej cirkvi na životy žien. Ona sama navštevovala katolícke školy aj katolícku univerzitu a z tohto obdobia si odniesla traumy, s ktorými sa stále vyrovnáva. Kniha Špina je tiež spôsobom, ako ich prekonať. „Aj v súčasnosti je náboženstvo veľký problém v tom, že chce obmedziť slobodu a voľbu dievčat a žien, ich slobodu nad vlastným telom,“ hovorí Salvioni, ktorá bola hostkou festivalu BraK a festivalu talianskej kultúry Dolce Vitaj v Bratislave.
Začnem trochu od konca. V knihách rada čítam poďakovanie autorky či autora. Myslím si, že veľa prezrádzajú o tom, kto román napísal. Vy ste svoje poďakovanie zakončili vďakou rodičom, ktorí podporovali vašu fantáziu, dobrodružstvá a písanie. Boli pre vás rodičia určujúci v tom, že raz napíšete svoj román?
Naozaj vám ďakujem, že ste si moje poďakovanie prečítali, pretože to nie je bežná vec. Ja ako čitateľka nezvyknem dôverovať autorom či autorkám, ktorí nenapíšu žiadne poďakovanie, pretože neverím, že by nemali osobu, ktorej by sa chceli poďakovať buď kvôli tvorbe knihy alebo tak bežne v živote. Pre mňa je veľmi dôležité mať možnosť poďakovať sa mnohým ľuďom, ktorí mi pomáhali pri mojom románe, a tak som svoje poďakovanie aj napísala.
Máte pravdu, že posledný odsek som venovala svojim rodičom. Keďže som jedináčik, moji rodičia ma podporovali v každom smere a pri všetkom, čo som v živote chcela a potrebovala. Tak ako pre každé dieťa aj pre mňa bolo náročné nájsť si svoj hlas, najmä keď som chcela robiť niečo, o čom každý vie, že je veľmi náročné, nehovoriac o tom, byť v tom úspešná. Moji rodičia mi povedali, že ak je to to, čo mám rada a chcem robiť, mala by som sa o to usilovať.
Čo vás priviedlo k tomu, že ste ani nie ako 30-ročná napísala svoju prvú knihu Špina? Čo bolo pre vás v tomto ohľade najdôležitejšie?
Pre písanie je potrebné experimentovať a tvoriť mnoho príbehov, ktoré nikdy nedokončíte, učiť sa z mnohých neúspechov, aby ste zistili, čo je správne a, naopak, ktorým smerom by ste nemali ísť, ak chcete vytvoriť skvelý príbeh. Táto kniha nie je prvou, ktorú som napísala, ale je prvou, ktorú som s radosťou vydala.
Dve hlavné postavy, dospievajúce dievčatá, ma sprevádzajú
