Denník N

Umelú inteligenciu považujem za veľkú príležitosť, no treba ju regulovať, hovorí informatička Bieliková

Mária Bieliková. Foto N – Tomáš Benedikovič
Mária Bieliková. Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

[25 rozhovorov o slovenskej vede v knižnej podobe – to je novinka Ako chutí tarantula? reportérky Zuzany Vitkovej.]

Pre boj s dezinformáciami treba získať kritickú masu, vraví informatička Mária Bieliková, ktorá založila a vedie Kempelenov inštitút inteligentných technológií. „Aspoň 20 % čestných, angažovaných a podnikavých ľudí by sa tu malo nájsť. To je aj dôvod, prečo som založila Kempelenov inštitút a prečo som robila celý život na univerzite. Lebo vzdelanie je jediné, ktoré nám podľa mňa v tomto pomôže. A je to beh na dlhé trate.“

V rozhovore sa okrem iného dočítate:

  • čo sa deje, keď umelá inteligencia halucinuje;
  • aké pravidlá ohraničujú jej výskum;
  • ako nám môže pomôcť v boji proti dezinformáciám;
  • o akých etických dilemách vedci momentálne premýšľajú;
  • prečo by sme sa mali učiť viac matematiky.

Tento článok si môžete prečítať vďaka ESET Science Award – oceneniu, ktoré podporuje výnimočnú vedu na Slovensku. 

 

Tento týždeň podpredsedníčka Európskej komisie pre hodnoty a transparentnosť Věra Jourová povedala, že umelá inteligencia nesmie byť zneužitá na šírenie dezinformácií. Aké sú naše technologické možnosti zabrániť uvedenému zneužívaniu?

Určite sa tomu nedá úplne zabrániť, tak ako sa nedá zabrániť propagande, ktorú tu máme už mnoho rokov. To by sme sa museli vrátiť niekam do jaskyne, zahodiť všetky počítače a vzdať sa aj iných technológií. Vieme však nastaviť pravidlá, ktoré hovoria, ako budeme s umelou inteligenciou zaobchádzať a ako ich budeme následne vynucovať.

Druhá dôležitá vec sú zdroje, ktoré venujeme do výskumu v tejto oblasti. Myslím tým najmä interdisciplinárny výskum, lebo ja ako informatička vidím, ako veľmi potrebujeme lepšie rozumieť tomu, čo technológie s ľuďmi robia, prečo im ľudia tak veria a ako to celé funguje. S tým nám môžu pomôcť napríklad psychológovia, filozofovia, sociológovia, ale aj ekonómovia či právnici.

Vyjadrenie Věry Jourovej zaznelo pri príležitosti stretnutia signatárov takzvaného Dobrovoľného kódexu postupov Európskej únie proti šíreniu dezinformácií. Patria k nim mnohí hlavní technologickí hráči ako Meta či Google, no tento rok hovorí o odstúpení od tohto kódexu Twitter. Ako to vnímate?

Má to dve roviny. Jedna je výskumnícka, pretože Twitter bola doteraz najotvorenejšia platforma a ich informácie využívalo veľmi veľa vedcov, ktorí skúmali ľudské správanie. Keď sa tento zdroj zavrie, respektíve bude sa zaň musieť platiť, silne to okreše výskum a budeme mať oveľa menšie možnosti zistiť, ako tieto siete fungujú a ako na nás vplývajú.

Druhá vec je, že dobrovoľná regulácia, keď si sami poviete, že budete dobrí a budete vyvíjať technológie a služby len pre dobro ľudstva a sami sa v tom budete kontrolovať, funguje len do určitej miery. Myslím si, že pri takýchto veľmi veľkých platformách to jednoducho nestačí.

Je Európska únia priekopníčkou legislatívneho ohraničenia umelej inteligencie alebo si môžeme brať príklad z iných častí sveta?

Európska komisia nastavuje pravidlá, ktoré sú naozaj pomerne tvrdé. Neviem o inom regióne, ktorý by v tom bol tak ďaleko. Aj keď pokrývame neveľkú časť sveta, sme celkom silné zoskupenie krajín, takže nastáva takzvaný „bruselský efekt“. To znamená, že keď tie pravidlá akceptujú hráči na trhu a prispôsobia im svoje procesy a produkty, lebo chcú v Európe predávať a fungovať, často ich použijú aj pre iné časti sveta. Majú tie procesy nastavené, tak sa im to neoplatí robiť v iných častiach sveta inak. Takže je šanca, že aj pravidlá o umelej inteligencii sa cez Európu dostanú do sveta. Ja osobne som presvedčená, že v tejto oblasti sa potrebujeme usilovať o globálnu dohodu, nielen o dohodu na úrovni Európskej únie.

Tento rok sa dosť veľa hovorilo o hrozbách, ktoré predstavuje umelá inteligencia a jej zneužitie. Aké pravidlá by mali okliešťovať technológie, ktoré ju využívajú?

Napriek tomu, že väčšina mojich rozhovorov môže znieť tak, že umelá inteligencia nás tu zničí, som zástankyňou optimistickej vetvy. Som presvedčená, že umelá inteligencia je veľkou príležitosťou. Zároveň ide o procesy, ktoré sa len tak jednoducho nedajú zastaviť. Povaha umelej inteligencie je do veľkej miery virtuálna a nepotrebujete na ňu nejaké veľké fabriky, kde potrebujete vyrobiť povedzme nejaký reaktor, ktorý sa dá len veľmi ťažko utajiť.

Takže si myslím, že by sme skôr mali presviedčať tých, ktorí si myslia, že regulácie zabíjajú inovácie, že toto nie je súboj, v ktorom jeden vyhrá a regulácie potom budú alebo nebudú. To, že si musíme nejakým spôsobom spoločne zadefinovať pravidlá a potom ich vyžadovať, je jednoducho nevyhnutnosť.

„Povaha umelej inteligencie je do veľkej miery virtuálna a nepotrebujete na ňu nejaké veľké fabriky,“ hovorí Mária Bieliková. Ilustrácia – F. S. s Midjourney

Čo sú teda tie mantinely, v ktorých sa umelá inteligencia má podľa vás pohybovať?

Tu je veľmi silná otázka červených čiar, o ktorej diskutujeme nielen my v Kempelenovom inštitúte, ale diskutuje sa o nej po celom svete. V akte o umelej inteligencii, ktorý navrhuje Európska komisia, je niekoľko vecí, ktoré sú pri umelej inteligencii zakázané. Sú to napríklad praktiky, ktoré zneužívajú ľudské slabiny pomocou manipulatívnych techník. Alebo ohodnocovanie ľudí (social scoring) či vzdialená biometria, keď vás niekto na diaľku identifikuje bez toho, aby ste o tom vedeli. Ďalšia vec sú autonómne zbrane. Tie sa v tejto regulácii neupravujú, ale pre mňa je to veľmi silná červená čiara.

Ktorým smerom by sa podľa vás mal uberať ďalší výskum umelej inteligencie a ktoré smery by sme mali opustiť?

Nepovedala by som, že by sme mali niečo opustiť, lebo keď sa hovorí o výskume, každý smer sa môže vyvinúť zaujímavo. Nakoniec aj neurónové siete, ktoré dnes prevládajú a ktoré spôsobili túto súčasnú malú revolúciu, boli kedysi považované za slepú uličku. Na konci minulého storočia celkom uznávaní a vplyvní výskumníci tvrdili, že táto technológia nie je veľmi perspektívna, a tak sa tým mnohí vedci prestali zaoberať. Našťastie nie všetci.

Čo by sme mali aktívne rozvíjať, je prepojenie s inými disciplínami a skúmanie spoločenských a ľudských aspektov tejto technológie. Z pohľadu samotnej informatiky a umelej inteligencie je zase veľmi dôležité, aby sme tej technológii lepšie rozumeli. Lebo to, čo sa nám dnes stalo, je, že prax do nejakej miery predbehla vedu. Mnohé veci fungujú veľmi dobre so zaujímavými výsledkami, napríklad máme četboty, ktoré sa s nami rozprávajú, no model, na ktorom fungujú, nemáme vedecky vyhodnotený a nepoznáme jeho vlastnosti.

Prirovnala by som to k tomu, keď v prírode objavíme nejaký nový prvok. Takmer nič o ňom nevieme, no na prvý pohľad vidíme, že má nejaké vlastnosti. Jazykové modely sú nacvičené na určitých dátach s istým cieľom. No dokážeme pomocou nich riešiť aj iné úlohy, na ktoré cvičené neboli, a tie nevieme vždy vyhodnotiť. Nevieme zistiť, kedy ten model halucinuje a tak ďalej.

Umelej inteligencii často pripisujeme ľudské vlastnosti, aby sme si ju vedeli lepšie predstaviť. Čo znamená, keď model halucinuje?

V prvom rade je dobré, keď sa na umelú inteligenciu nepozeráme ako na niečo živé, ale ako na nejaký systém. Potom treba porozumieť tomu, čo ten systém v skutočnosti robí. On totiž vôbec nerozumie tomu, čo sa ho pýtame. Má v sebe len veľmi šikovným spôsobom zakódované znalosti v podobe štatistických súvislostí medzi slovami. Čiže vie veľmi dobre odhadovať, ktoré slová by mohli za sebou nasledovať tak, aby text dával zmysel.

Aj keď by ste teraz zobrali iba pravdivé veci z internetu a takémuto modelu prikázali sa z nich učiť, bude halucinovať – čiže vymýšľať si dobre znejúce hlúposti. On vám vie napísať vedecký článok aj so všetkými citáciami na konci. Lenže potom zistíte, že polovica z tých citácií nikdy neexistovala, hoci vyzerajú veľmi dôveryhodne. Toto sa nedá podľa môjho názoru zmeniť, lebo to je kľúčová vlastnosť toho modelu. Preto by sme mali skúmať aj iné spôsoby, akým sa dá takéto správanie dosiahnuť.

Venujete sa aj výskumu „dôveryhodnej umelej inteligencie“. Čo musí spĺňať, aby bola dôveryhodnou?

Na to sú rôzne názory a kritériá. Nejaký čas som bola súčasťou skupiny, ktorú zriadila Európska komisia, aby sme takéto odporúčania vypracovali. Sú dnes celkom dobre rešpektované nielen v Európe. Požiadavky na dôveryhodnú umelú inteligenciu sme rozdelili na tri časti. Prvá vec je, že na to, aby bol nejaký systém umelej inteligencie dôveryhodný, musí byť zákonný. Teda musí spĺňať pravidlá spoločnosti, v ktorej sa nachádza.

Druhá rovina je, že musí spĺňať etické normy, ktoré nemusia byť vždy v súlade s tými zákonnými. Tam patria veci ako rešpektovanie dôstojnosti človeka, slobody, transparentnosti a tak ďalej. A tretia rovina spočíva v tom, že technológia by nemala človeku škodiť, teda je odolná. O každom aspekte sa dá hovoriť, ale momentálne je najdiskutovanejší a zároveň najhoršie uchopiteľný ten etický.

Akými etickými otázkami sa vo výskume momentálne zaoberáte?

Napríklad máme jeden európsky projekt, v rámci ktorého sa vytvára platforma, ktorá má policajtom pomôcť lepšie odhaľovať nelegálne dezinformácie. To sa môže zdať ako čisto technická záležitosť. Pozbierame nejaké dáta, nacvičíme modely a budeme im ukazovať, aké vlastnosti majú informácie, ktoré hľadáme. Ale vzniká pri tom aj veľa otázok etického charakteru. Časť dát sťahujeme z internetu. Môžeme to vlastne robiť? Môžeme disponovať identitou toho človeka, pokiaľ ešte nie je začaté trestné stíhanie? S odpoveďami nám pomáhajú odborníci z oblasti psychológie, filozofie, práva a tak ďalej.

Mária Bieliková so svojimi spolupracovníkmi. Zdroj – archív Márie Bielikovej

Druhá vec, ktorú robíme, a ktorej sa venuje aj Akt o umelej inteligencii, je vyhodnocovanie rizík a etickej spôsobilosti produktov s umelou inteligenciou. Tu stále panuje dosť veľké pomýlenie mnohých, najmä inžinierov, že technológie sú neutrálne. Ja niečo naprogramujem, je to neutrálne a záleží na tom, ako s tým používateľ naloží. Môj názor je, že nič nie je neutrálne. Od začiatku potrebujeme, do toho produktu vkladať prvky dôveryhodnosti a nezamýšľať sa nad tým, ako to ovplyvní rôzne skupiny, ktoré s tým produktom môžu pracovať, až keď je neskoro. Či je to férové a či to niekoho neznevýhodní. Poznáme také príklady.

Mohli by sme nejaké spomenúť?

Napríklad keď systém umelej inteligencie pri rozlišovaní snímok v nemocnici nerozlišoval závažnosť prípadu podľa reálneho obsahu snímku, ale podľa názvu nemocnice, z ktorej prišiel. Pretože v jednej boli najmä pacienti s ťažkými diagnózami a v druhej s ľahkými. Takže model sa veľmi rýchlo nesprávne naučil, že keď pacient prichádza z „ľahkej“ nemocnice, bude to aj ľahký prípad. Máme aj prípady, keď systém pripisoval vyššiu pravdepodobnosť páchania trestných činov na základe rasových predsudkov, a tak ďalej.

Ale zodpovednosť má, samozrejme, aj používateľ. Napríklad sa stáva, že ľudia chcú, aby im četbot pomohol v nejakej pracovnej úlohe. Síce podpísali zmluvu o mlčanlivosti, ktorá im zakazuje s kýmkoľvek diskutovať pracovné dokumenty, ale úplne bez problémov nalejú tajné materiály do ChatGPT a pýtajú sa ho na radu. Tu si musí samotný užívateľ uvedomiť, že tieto údaje sa niekde automatizovane zbierajú, jazykové modely sa na nich cvičia a napríklad ich môže objaviť v nejakej odpovedi niekto iný.

Vráťme sa k dezinformáciám. Jeden projekt, v ktorom sa boju s nimi venujete, ste už spomenuli. Aké ďalšie máte rozpracované?

Momentálne sú štyri. Asi najvýraznejším je projekt CEDMO, čo je Stredoeurópske observatórium pre digitálne médiá (Central European Digital Media Observatory, pozn. red.), kde je hlavnou témou pomoc pri overovaní informácií, takzvaný fact-checking. My zodpovedáme práve za časť umelej inteligencie a to, aby toto overovanie zefektívnila. Napríklad sme vytvorili nástroj, ktorý fack-checkerom pomáha zistiť, či informácia, ktorú overujú, už nebola preskúmaná, a to nezávisle od jazyka. Tento náš nástroj používajú viacerí fact-checkeri v Európe aj ten jeden, ktorého máme na Slovensku. Napriek tomu, že sme na Slovensku veľmi náchylní veriť dezinformáciám a máme v prieskumoch skoro najhoršie výsledky v Európe, máme len jedného človeka, ktorého pracovnou náplňou je overovať potenciálne dezinformácie.

Obavy z náchylnosti Slovákov k viere v dezinformácie vyjadrila minulý týždeň aj prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá v rozhovore pre Politico uviedla, že Slovensku hrozí, že podľahne propagande a dezinformáciám. Ako sme na tom v informačnej a technologickej gramotnosti v porovnaní so zahraničím?

Nie som síce sociologička, takže vám môžem poskytnúť len svoje dojmy, ale jasne vidím, že na Slovensku je to náročné. Aj v rámci projektu CEDMO robíme viaceré dlhodobé prieskumy. Akurát minulý týždeň bol prvý, vďaka ktorému vieme porovnať Česko a Slovensko. Tam je pomerne významný rozdiel viac ako 10 % už len v tom, ako ľudia veria demokracii. V neprospech Slovenska. To je veľmi nebezpečné, lebo v každej krajine je nejaké percento ľudí, ktorí sú viac radikalizovaní, ale vo chvíli, ako to preskočí nejakú hodnotu, začne sa to nabaľovať a máme problém.

Slovensko veľmi silno funguje na sociálnych sieťach, najmä na Facebooku, a viacerí politici už pred približne piatimi rokmi zistili, že je to veľmi mocný nástroj. My všetci sme to nejako akceptovali, čiže čítame ich profily, akoby to boli pomaly tlačové konferencie a verejné vyhlásenia. Výsledky sú dramaticky zlé, lebo takéto výstupy sú šírené algoritmom, ktorý ľuďom ponúka najmä emotívne veci a uzatvára ich do dezinformačných bublín. Slovensko je špeciálne náchylné na takéto veci aj preto, lebo veľká časť politickej scény to vlastne podporuje.

Pre boj s dezinformáciami je dôležité poznať, ako tieto algoritmy fungujú. Býva to v zahraničí súčasťou vzdelávania?

Myslím si, že je to taká nová záležitosť, že vo svete ani v Európe nie je priamo zaradená do učebných osnov. Ale nepochybujem o tom, že šikovní učitelia o tom so študentmi hovoria. Do škôl sa zavádzajú aj rôzne kampane na mediálnu gramotnosť, ale asi to nepôjde tak rýchlo. Musí to prejsť cez celú spoločnosť, ktorá to musí akceptovať, a veľkú úlohu tu zohráva aj rodina. Na Slovensku ľudia zaradili v rebríčku hodnôt vzdelanie ďaleko za 20. priečku, takže to takisto určite zaváži.

Čo s tým?

Jednou cestou sú samotné sociálne siete. Aby sme vedeli, čo sa v rámci nich deje, a aby sme ten obsah viac kontrolovali. Druhá je na ľuďoch. Aby si boli vedomí toho, že je tu nejaký nástroj, ktorý manipuluje s ich emóciami. Niekto to možno nerobí úmyselne. Je to proste algoritmus, ktorý umožňuje zarábať peniaze. Ale nie všetci majú nestranné úmysly. Takže teba pôsobiť na všetkých frontoch a získať pre boj s dezinformáciami kritickú masu. Aspoň 20 % čestných, angažovaných a podnikavých ľudí by sa tu malo nájsť. To je aj dôvod, prečo som založila Kempelenov inštitút a prečo som robila celý život na univerzite. Lebo vzdelanie je jediné, ktoré nám podľa mňa v tomto pomôže. A je to beh na dlhé trate.

V súvislosti s obrovským rozmachom umelej inteligencie tu visí otázka, ktoré povolania časom nahradí. Ako si upraviť svoj súbor schopností, aby sme dokázali pracovať spolu s ňou?

Myslím si, že jednotlivci budú musieť vedieť viac akceptovať zmenu a pracovať s informáciami namiesto toho, aby sa ich učili. Bude sa treba vedieť dobre pýtať a vyhodnocovať užitočnosť odpovede.

Osobne si myslím, že by sme sa mali učiť viac matematiky. Pretože svet, do ktorého sa dostávame, si bude vyžadovať rozmýšľanie na vyšších úrovniach abstrakcie. Čiže neriešiť len konkrétne veci ako to, že mám pred sebou šálku a v nej je káva, ale pracovať s koncepciami a symbolmi. Práve matematika nás učí takýmto spôsobom rozmýšľať. Ale aj človek, ktorý sa neučil matematiku, môže byť úspešný. Schopnosti abstraktného rozmýšľania môže získať aj v práci. Len ten proces bude bez systematického tréningu pre väčšinu ľudí omnoho pomalší a často s horším výsledkom. Dôležitá bude aj komunikácia – najmä medzi človekom a strojom.

V máji ste získali ocenenie v súťaži Vedec roka v kategórii Osobnosť medzinárodnej spolupráce. Kempelenov inštitút (KInIT) patrí medzi troch najúspešnejších slovenských žiadateľov v programe Horizont Európa a za rok 2022 získal najlepšie financovanie na jedného výskumníka. Dá sa vôbec v informačných technológiách robiť úspešný výskum bez medzinárodných spoluprác?

Asi by sa to dalo, ak by niekto vynašiel nejaký úplne nový koncept. Napríklad v Česku majú Tomáša Mikolova, ktorý ako prvý prišiel s konceptom „Word2vec“, čiže „slovo sa transformuje na vektor“. Je to reálny základ súčasného spôsobu spracovania prirodzeného jazyka. Ale pravdepodobnosť, že sa takýto objav stane, sa veľmi silno blíži k nule. Čiže ani by som sa o to nepokúšala.

Mária Bieliková na preberaní ocenenia Osobnosť medzinárodnej spolupráce v rámci Vedca roka. Foto – TASR/Pavol Zachar

Výskumníci zo Slovenska často chodia nabrať skúsenosti do veľkých medzinárodných tímov v zahraničí. Darí sa nám takéto medzinárodné tímy budovať aj na Slovensku a pritiahnuť ľudí zo zahraničia, aby prišli zbierať skúsenosti sem?

Je to veľmi ťažká úloha. Veľmi sa o to snažíme aj v našom inštitúte a už máme prvých zamestnancov, ktorí sa presťahovali na Slovensko, no nedarí sa nám to tak, ako by sme chceli. Ono to aj dosť dlho trvá a nezávisí to len od jedného tímu. Potrebujete mať vybudovanú infraštruktúru v krajine. Keď na Slovensko príde človek zo zahraničia, musí napríklad získať povolenie na prácu alebo dať dieťa do škôlky, čo je u nás často komplikované.

Ale treba povedať aj to, že za posledných 5-10 rokov sa naozaj veľa vecí veľmi zmenilo. Neviem presné číslo, ale na Slovenskej akadémii vied je dnes tuším viac ako 20 % zahraničných doktorandov. Aj na mnohých univerzitách sú medzinárodné tímy. Len to potrebuje viac systematického uchopenia.

Vrátim sa ešte k oceneniu Vedec roka. Každoročne čelí kritike pre názov, ktorý nezahŕňa vedkyne, a aj preto, lebo v rámci 26. ročníkov nevyhrala hlavné ocenenie ani raz žena (okrem troch ročníkov, kde bola zaradená samostatná kategória Vedkyňa roka). Čo si o tom myslíte?

Ťažko sa to hodnotí, keďže nepoznám podrobnosti výberového procesu. Štatisticky to už nevyzerá veľmi dobre, ale neverím, že je to úmyselné a muži sa tam navzájom hodnotia a oceňujú.

To, keď začneme rozmýšľať štýlom „už sme dva roky nemali víťaza muža, tak dáme muža a potom dáme ženu“, môže byť nebezpečné. Skôr by som povzbudzovala na to, aby bolo viac žien na toto ocenenie nominovaných. Pretože si myslím, že tu máme veľmi veľa úžasných žien, o ktorých skoro nikto nevie. A zároveň povzbudzovať ženy, aby takéto nominácie prijímali. Nakoniec, spomínam si aj na svoju prvú reakciu. Keď som dostala návrh na nomináciu na toto ocenenie zo slovenského veľvyslanectva v USA, moja prvá reakcia bola, že asi to nemá veľmi zmysel. Čiže podľa mňa by sme si ženy a ich prácu mali viac všímať a podporovať. A ony sa potom do takýchto súťaží dostanú.

Často sa stretávam s tým, že ženy majú tendenciu podceňovať svoju prácu alebo označovať svoje úspechy za šťastnú náhodu. Máte to tak aj vy? 

Ak sa to dá vôbec nazvať úspechom, lebo ja vlastne neviem, čo vlastne úspech je, tak sa mi asi pošťastilo…

Tak vidíte, aj vy to označujete za šťastie.

Nie, tak som to nemyslela. Mala som to šťastie, že som to nemusela riešiť. Robila som dobrú robotu, a síce som okolo seba mala väčšinou mužov, podporovali ma. Či už to bol doma manžel, synovia, alebo kolegovia v práci. Nejako som neriešila, že chcem byť úspešná, ale robila som si poctivo svoju prácu a výsledky prišli.

Možnože je to tak aj dobré, lebo tú hru, v ktorej sme od narodenia, asi nehráme preto, lebo chceme nad niekým alebo niečo vyhrať. Dôležité je to, že keď sa človek dostane na nejakú vyššiu kariérnu úroveň, môže iným kolegom pomôcť a viesť ich, aby sa dostali čo najďalej. A keď vidíme, že niektoré ženy majú problémy, lebo napríklad nie je také jednoduché zladiť vedu s materstvom, tak im môžeme pomôcť. Aj finančne. Pokojne dajme peniaze ženám, ktoré majú odvahu si založiť svoje vedecké tímy. V tomto smere som aj za ich pozitívnu diskrimináciu. No pri tých oceneniach by som to takto neriešila. Ony potom prídu.

Informačné technológie boli dlho vnímané ako mužský odbor. Pamätám sa, že keď išli moji kamaráti študovať informatiku, sťažovali sa, že nemajú v ročníku takmer žiadne spolužiačky. Je dnes informatika pre mladé ženy príťažlivejšia, ako bola povedzme pred 10-15 rokmi?

Určite sa to postupne zmenilo. Napríklad na Fakulte informatiky a informačných technológií STU sa to z nejakých 6 % dostalo na 14 až 15 %. Možno teraz je tam dievčat ešte viac aj vďaka rôznym aktivitám, ako je Aj ty v ajtí. Ale sú aj iné projekty, napríklad Mini Tech MBA, ktorý pracuje so zamestnanými ženami, ktoré chcú lepšie rozumieť informatike.

Určite to nie je 50:50 a podľa mňa ani nikdy nebude. No stále treba podporovať a povzbudzovať dievčatá a ženy, aby sa do informatiky pustili. Je to totiž absolútne úžasné povolanie, v ktorom vytvárate rozličné systémy pre ľudí rôznych kultúr. Môžete byť informatik a zrazu ste aj taký maličký lekár, lebo robíte produkt pre lekárov, alebo maličký novinár, lebo robíte produkt pre novinárov a snažíte sa ich pochopiť. Čiže sa prakticky nikdy nenudíte.

Mária Bieliková

Je informatička. V roku 2020 založila a vedie Kempelenov inštitút inteligentných technológií, kde sa vo výskume venuje najmä analýze interakcie človeka s počítačom v rôznych doménach, v posledných rokoch najmä v téme dezinformácií. Aktívne sa zúčastňuje diskusií o dôveryhodnej umelej inteligencii na národnej a európskej úrovni. Je bývalou členkou skupiny expertov na vysokej úrovni pre umelú inteligenciu, ktorú zriadila Európska komisia. V súčasnosti je predsedníčkou Stálej komisie pre etiku a reguláciu umelej inteligencie zriadenej Ministerstvom investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie SR. V minulosti pôsobila na pozícii profesorky a aj dekanky na Fakulte informatiky a informačných technológií Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Za svoju prácu získala viacero ocenení vrátane Vedca roka v kategórii Osobnosť medzinárodnej spolupráce či Osobnosť vedy a techniky alebo IT osobnosti roka.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

ESET Science Award

Rozhovory

Technológie

Umelá inteligencia

Vedecký podcast N2

Veda

Teraz najčítanejšie