Denník N

Ukrajinský básnik Slyvynsky: Odkedy sa začala vojna, som slobodný

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Rusko je netypické impérium, pretože si nepodrobovalo zámorské kolónie, ale svojich najbližších susedov. Aj preto majú mnohí ľudia z Afriky či Južnej Ameriky problém porozumieť jeho kolonialistickej podstate, hovorí básnik Ostap Slyvynsky. Denník N práve vydáva jeho knihu Slovník vojny. V rozhovore rozpráva aj o tom, ako vojna zmenila vzťah Ukrajincov k veciam aj k sebe navzájom.

Tesne pred naším stretnutím ste mali mať na diaľku prednášku pre svojich študentov na Ukrajine. Čo ich práve učíte?

Dlhé roky som učil poľskú literatúru. Teraz učím na Ukrajinskej katolíckej univerzite – aj keď tá univerzita nie je veľmi katolícka – literatúru strednej a východnej Európy. To bol dlho môj sen – učiť integrovanú literatúru národov regiónu vrátane slovenskej. Takže dosť hovoríme aj o slovenských autoroch, napríklad o Michalovi Hvoreckom.

Ktorých ďalších slovenských spisovateľov čítajú vaši ukrajinskí študenti?

Tento rok je naša hlavná téma literatúra o pamäti. A tak hovoríme napríklad o slovenských románoch venujúcich sa stalinským represiám, čítame Matku od Pavla Rankova alebo A nezabudni na labute od Petra Juščáka. Téma totalitných režimov a to, ako sa uchovávajú v pamäti novej generácie, je v stredoeurópskej literatúre častá, na ňu sa teraz sústreďujeme.

Väčšina ľudí v strednej Európe povinne čítala aspoň nejakých ruských autorov, ale málokto pozná ukrajinských. Skúste vysvetliť, v čom sa ukrajinská literatúra líši od ruskej.

Keď hovoríme o ukrajinskej a ruskej kultúre, kľúčové je pochopenie ruskej imperialistickej a kolonialistickej pozície.

Ukrajinská kultúra bola vždy kultúrou opozície voči sídlu impéria. Jej hlavnou vlastnosťou je pluralita, obsahuje veľa rôznych pohľadov. Vidíte v nej veľké rozdiely už v závislosti od politického systému, v ktorom autor žil. Odlišná je ukrajinská literatúra, ktorá sa vyvíjala pod ruskou a neskôr sovietskou nadvládou; odlišná je tá, ktorá vznikala pod Rakúsko-Uhorskom alebo poľskou nadvládou. A ešte je odlišná literatúra ukrajinských autorov žijúcich v emigrácii. Toto všetko je ukrajinská literatúra. Nemá jednu hlavnú myšlienku. A to je, samozrejme, aj výzva, pretože musíme hľadať harmóniu medzi rôznymi príbehmi a veľmi odlišnými perspektívami.

Ruská literatúra má jeden spoločný motív?

Samozrejme, aj ruská literatúra je rôznorodá, ale má jednu centrálnu myšlienku a to je myšlienka veľkého ruského národa a impéria. Lebo signály, kódy a slogany imperialistického zmýšľania nájdeme všade –od klasikov 19. storočia ako Puškin až po moderných autorov. Nájdete ju na vedomej úrovni aj v jazyku, metaforách.

Stále je tam idea veľkého ruského národa, ktorý dominuje iným národom a ich osud je len byť satelitmi veľkého Ruska. Ešte aj Joseph Brodsky (nositeľ Nobelovej cenu za literatúru – pozn. red.) má slávnu báseň, kde popiera ukrajinskú nezávislosť a hovorí, že Ukrajina sa znova vráti späť k Rusku, lebo to je centrom slovanskej kultúry.

Toto je problémom nielen pre Ukrajincov, ale pre všetky slovanské národy vrátane slovenského. Pretože Rusi si úplne privlastnili slovanskú myšlienku a používajú ju na svoje vlastné záujmy. Slovanský svet je pre nich ruský svet, Rusi sú podľa nich najdôležitejší slovanský národ.

A panslavizmus, ktorý sa zrodil v strednej Európe v 19. storočí v mysliach českých a ďalších intelektuálov a do Ruska prišiel až neskôr, sa v ruskom svete premenil zo vzájomnosti na predstavu ruskej dominancie.

So samozrejmosťou ste začali hovoriť o ruskom imperializme, ale tento pojem sa na Západe donedávna takmer nepoužíval, nepoužívala ho ani ľavica, ktorá je citlivá povedzme na tému britského kolonializmu. Hoci už keď sa pozrieme na mapu a vidíme najväčšiu krajinu sveta, asi by nám mala napadnúť otázka, ako všetky tie územia vlastne získala.

Rusko je impérium, ktoré sa vymyká typickému konceptu impéria. Typické impérium má centrum v Európe a potom má zámorské teritóriá, čo Rusko nespĺňa. Tento problém sa vynára veľmi intenzívne, keď sa rozprávam s kolegami z takzvaného globálneho juhu, z Južnej Ameriky, z Afriky. Niekedy je veľmi ťažké presvedčiť ich, že impérium v rámci Európy je tiež možné. Majú problém uchopiť ten koncept, že Európa môže… povedzme kolonizovať sama seba?

Pre nich sú všetci Európania alebo belosi zástupcami bývalých imperialistických centier. A kolonizované národy sú za morom. Toto rozbíja ich tradičnú predstavu o svete a stojí to veľa presvedčiť ich.

Ale Rusko je presne toto: kontinentálne vnútrozemské impérium, ktoré necestovalo tisícky kilometrov, aby našlo kolónie, ale kolonizovalo svojich susedov. Na Kaukaze, na Ďalekom východe… Často národy, ktoré boli absolútne bezbranné, pretože nemali žiadnu tradíciu vojenstva a žiaden spôsob, ako by sa mohli brániť.

Alebo potom na Kaukaze ľudia,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Vojna na Ukrajine

Kultúra

Teraz najčítanejšie