Osem hodín v rade, nekonečné sťahovanie z Netflixu a potom spánok. Takto kubánsky režim krotí hnev chudobných
Turizmus na Kube je jeden veľký čierny trh kontrolovaný vládou, ale odporúčam vám ísť, rozpráva kubánsky historik a spisovateľ Arsenio Rodríguez Quintana.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Turizmus na Kube je jeden veľký čierny trh, ktorý vytvorila a kontroluje kubánska totalitná vláda. Zahraniční majitelia hotelov zaplatia vláde tritisíc dolárov za zamestnanca, ktorému vláda potom pošle výplatu sto dolárov a zvyšok si nechá.
Aby bežný Kubánec vyžil, ponúka potom turistom služby načierno.
„Pošle turistu do nejakých reštaurácií, vymení mu peniaze, zoženie ženu, lebo prostitúcia je na Kube veľmi rozšírená,“ opisuje kubánsku realitu historik a spisovateľ Arsenio Rodríguez Quintana, ktorý žije v exile v Barcelone.
V rozhovore rozoberáme:
- prečo Fidel Castro umelo vytvoril nástroj tvorby radov na potraviny a ako vláda „zabáva“ ľud, aby nemal čas demonštrovať;
- z čoho Kubánci žijú, keďže z oficiálnej výplaty nemajú ani na mlieko a vajcia;
- komu skutočne patria „súkromné“ domy, v ktorých „bežní Kubánci“ ubytovávajú turistov;
- odkiaľ hotely berú jedlo pre turistov, keď na Kube nič nie je;
- prečo si turisti myslia, že Kuba je raj plný rumu a cigár so školstvom a zdravotníctvom zdarma.
Turisti sa z Kuby často vracajú nadšení. Urobili množstvo fotiek farebných amerických áut z 50. rokov v celkom udržiavanej štvrti Havana Vieja, do ktorej na jednodňové výlety vozia ľudí z destinácie Varadero plnej all-inclusive hotelov. Bežní Kubánci však nemajú pomaly čo do úst a žijú v rozpadnutých domoch na špinavých uliciach. Ako keby existovali dve Kuby, nemáte ten pocit?
Kuba žije v potravinovej a sociálnej neistote už viac ako 70 rokov, takže sa tu bavíme o piatich alebo šiestich generáciách, ktoré nepoznajú nadbytok. Človek sa dokáže prispôsobiť hádam všetkému, ale teraz je chudoba na Kube na takej úrovni, že je to druhá najchudobnejšia krajina v Latinskej Amerike po Haiti. Ja však verím tomu, že keby sa Kuba a Haiti dohodli na bezvízovom vstupe, Kubánci by radšej ušli na Haiti.
Najhoršie je to v provinciách, teda tam, kde to nikto nevidí. Ľudia prídu na Kubu, vidia Havanu, niektoré jej časti sú celkom dobre upravené. Ale na vidieku je nedostatok veľmi viditeľný. Ľudia tam žijú v drevených domoch so strechami z palmových listov a podlahami zo zeme, ktoré sú staré 500 rokov. Nedostatok je tam absolútny. Žijú z toho, čo im dokáže dať ten kúsok pôdy, ktorý majú. Niektorí možno majú nejaké zvieratá. Oni sa však tomu nedostatku prispôsobili, lebo život im podmieňuje vláda, ktorá ich nenechá slobodne podnikať.
Obchody sú tam prázdne, a keď niečo je, tak ľudia stoja v rade aj osem hodín. Čakajú, aby si kúpili trochu ryže, inokedy zemiaky, jednoducho základné potraviny. Videla som množstvo týchto radov na Kube a vždy som rozmýšľala, kedy títo ľudia žijú, chodia do práce, robia niečo iné, keď stále stoja v rade na niečo.
Áno, a pritom predtým mala kubánska vláda dosť potravín na to, aby ľudia nemuseli stáť v rade. Fidel Castro umelo vytvoril nástroj tvorby radov, aby ľudí „zabavil“. Ak nestojíte celý deň v rade a nerozmýšľate nad jedlom a tým, aká ste hladná, tak by ste mysleli na iné veci. Preto sú na Kube rady na jedlo aj vtedy, keď tam jedlo je. Ak stojíte v rade, nemáte čas rozmýšľať nad tým, ako zvrhnúť vládu.
Keď prídu domov, majú ďalšiu zábavu. V Havane je asi tristo ľudí, ktorí sa venujú tomu, že sťahujú
