Ukrajinské dievča čelilo v českej škole šikanovaniu: Ranilo ju, keď deti chválili Rusko, vraví jej mama

Sedemročná Ukrajinka Polina čelila v škole v Opočne na severe Česka šikanovaniu od spolužiakov. Dievča si tento incident natočilo na telefón – podľa nahrávky deti vulgárne hovorili o Ukrajine a vyzdvihovali Rusko. Následne jeden z chlapcov napľul dievčaťu do tváre.

Polinina mama Marija Butkivska už záležitosť riešila so školou aj s rodičmi a ich deťmi, ktoré sa ospravedlnili.

„Polina vníma také veci veľmi bolestne, pretože vie, čo sa u nás na Ukrajine deje. Ako jej potom nemá byť ľúto, keď niekto povie, že Rusko je lepšie ako Ukrajina?“ hovorí Butkivska v rozhovore.

V sobotu Polinu s mamou prijal aj prezident Petr Pavel a odsúdil šikanu, ktorú muselo dievča zažiť.

Kedy ste pricestovali do Českej republiky?

V marci 2022. Na Ukrajine sme bývali v malom mestečku Korosteň v Žytomyrskej oblasti. Asi 80 kilometrov od nás je ukrajinsko-bieloruská hranica. (Ide o jedno z najstarších ukrajinských miest ležiace zhruba 150 kilometrov od Kyjiva. Vlani na jar sa ocitlo na jednom z hlavných ťahov ruskej armády, ktorá mierila z Bieloruska k ukrajinskej metropole – pozn. red.)

Preto ste sa rozhodli odísť?

Áno, kvôli deťom som chcela byť v bezpečí. Mám dcérku a syna, ktorý má rok a pol. Zamierili sme do Česka.

Pamätáte si na chvíľu, keď ste sa definitívne rozhodli opustiť domov? Čo bolo bezprostredným impulzom, poslednou kvapkou?

Hneď po tom, čo nás Rusi prepadli, bolo okolo nášho mesta počuť výbuchy. Do niektorých obcí Rusi vstúpili a okupovali ich. Priamo vedľa nášho mestečka vedie hlavná cestná trasa na Kyjiv. Práve tým smerom smerovali ruské tanky. Všetko sa to odohrávalo v našej bezprostrednej blízkosti – veľa techniky, vojakov, tankov. Bolo to hrôzostrašné. Vtedy som sa rozhodla s deťmi odísť.

Ako vás Česi prijali? Ako znášala evakuáciu dcéra?

Nemali sme žiadne problémy, nenastali žiadne komplikácie. Moja dcéra je navyše veľmi kamarátska, priateľská a spoločenská. Stretli sme veľa Čechov, ktorí nám pomáhali. Mnohí nám pomáhajú doteraz.

Takže aj po zlej skúsenosti zo školy sa v Česku cítite dobre?

Môj názor na Českú republiku sa nezmenil. Tak ako u nás sú aj u vás slušní ľudia a nepriateľskí ľudia. To je všade na svete rovnaké.

Chcem s tým však bojovať. Nechcem to len nechať tak. Keď sa deje niečo zlé, musíme sa ozvať. Keď je problém, treba ho riešiť. Teraz nehovorím len o správaní sa k ukrajinským deťom, ale aj k iným národnostiam a rasám. Také veci sa nesmú diať.

Ako sa diali s vašou Polinou?

Áno. Veľmi ju ranilo, keď deti začali hovoriť o Rusku v superlatívoch. Dcéra má sedem rokov; chlapci, ktorí sa do nej takto pustili, sú o rok starší.

Polina vníma také veci veľmi bolestne, pretože vie, čo sa u nás na Ukrajine deje. Veď v našom meste spadla bomba aj neďaleko nášho domu. Bola to veľká bomba, z povrchu zmietla niekoľko domčekov.

Po útoku tam zostala osemmetrová jama. Jedno dieťa bolo ťažko zranené, odtrhlo mu to obe nôžky.

Toto všetko Polina vie, všetko to pozoruje. Ako jej potom nemá byť ľúto, keď niekto povie, že Rusko je lepšie ako Ukrajina? Ako sa nemá uraziť, keď jej spolužiaci tvrdia, že Rusko je najsilnejšie?

Vy ste sa do tejto veci vložili. Riešite záležitosť s učiteľmi?

Vo štvrtok sme boli s Polinou v škole a hovorili sme s riaditeľom aj s učiteľmi. A nakoniec aj s rodičmi tých chlapcov. Musím povedať, že sme problém spoločne vyriešili.

Hlavne vďaka škole, ktorá nám vyšla v ústrety a veľmi nám pomohla, pretože zorganizovala stretnutie s ďalšími rodičmi.

Ako sa k vám rodičia chlapcov správali?

Dokázali sme sa navzájom vypočuť. A mama jedného z chlapcov je vynikajúca žena. Bolo jej to trápne, veľmi sa hanbila za to, čo jej syn povedal. Nedokázala si vysvetliť, prečo také veci Poline hovoril, keď ich doma nemohol počuť a s Ukrajincami sa kamarátia.

Tá rodina dokonca Ukrajincom pomáha. Aj ostatní rodičia sú podobne zameraní. Takže nechápeme, odkiaľ sa to v tých chlapcoch vzalo.

Nikdy predtým ste v Českej republike také problémy s dcérou nemali?

Také nie. Bežné detské konflikty, ale tomu nepripisujem žiadny význam. Dnes sú dievčatá najväčšie kamarátky, zajtra sa neznášajú. Deti si to zvyčajne samy vyriešia medzi sebou. Toto však bolo niečo iné.

Pochopili hneď aj učitelia, že toto je niečo iné?

Prvé stretnutie v škole bolo v stredu ráno. Povedala by som, že učitelia postupovali podľa plánu, ktorý má škola spracovaný.

Čo tým máte na mysli?

Robili to, čo majú v plánoch predpísané, aby v takejto situácii robili. Dôsledne sa ho držali. Mne sa to však nepáčilo. Nebola som spokojná.

Čo ste žiadali nad rámec plánu?

Chcela som sa stretnúť s rodičmi chlapcov. Vypočuť ich, pochopiť, aké majú na vec názory, ale aj počuť z ich úst ospravedlnenie. No na prvom stretnutí v škole toto učitelia nechceli pochopiť. Radšej by na úrovni školy celý problém uzavreli.

Potom sa však dali veci do pohybu. Pomohli mi stretnúť sa s rodičmi, ja aj dcéra sme si vypočuli ospravedlnenie. Našli sme dokonca spoločnú reč. Myslím si, že to je najdôležitejšie – že sme si porozumeli.

Myslíte si, že deťom doma aj v škole dospelí vysvetľujú, kto na Ukrajinu zaútočil a čo dnes predstavuje Rusko a čo Ukrajina?

Myslím, že áno.

Takže je pre vás tá vec uzavretá?

Nemôžem garantovať, že sa to nikdy nebude opakovať, ale chcem túto kauzu uzavrieť. Nechcem to riešiť ďalej, niekde inde, napríklad na polícii. Nechcem nikomu strpčovať život. Stačí mi ospravedlnenie. A sľub, že sa budú snažiť, aby sa takéto konflikty neopakovali.

Má vaša dcéra v škole kamarátov?

Jej spolužiaci z triedy sa k nej správajú skvele. Priatelia sa. Tí chlapci, s ktorými mala problém, sú z rovnakého ročníka, ale z paralelnej triedy.

Ja som si išla za svojím hlavne preto, lebo takých detí, ako sú tí chlapci, je v Českej republike určite viac. A možno sa niektorí rodičia napadnutých, šikanovaných či ponižovaných detí boja ozvať.

Chcela som ukázať, že to ide. Keď vidím, aký som dosiahla výsledok, verím, že to povzbudí aj ostatných. Veď aj české deti sú niekedy cieľom urážok. Všade na svete sa také veci dejú.