Ministerka kultúry Hroncová: Ťažko nájsť miesto, kde by sme vedeli šetriť

Ak by Silvia Hroncová začiatkom mája nedostala ponuku vstúpiť do vlády odborníkov, cestovala by už tradične do francúzskeho Cannes na filmový festival.

Po rokoch na vedúcich pozíciách v slovenskom a českom národnom divadle sa naplno venovala vedeniu rodinnej firmy Film Europe, ktorá prevádzkuje televízne kanály a butikové kino v Prahe. Filmy, ktoré distribuujú, chodia vyberať práve na festivaly do Cannes, Benátok a Berlína.

„Manžel a syn mi posielali správy z festivalu, chýbala som im pri tipovaní víťazov Zlatej palmy, ale situácia na Slovensku je, žiaľ, zložitá, a tak som sa k ponuke viesť ministerstvo kultúry postavila čelom,“ vraví Hroncová. „Svoje pôsobenie na ministerstve beriem ako misiu. Za päť – šesť mesiacov sa toho veľa stihnúť nedá, ale môžem priniesť témy, ktoré považujem za dôležité.“

V rozhovore Silvia Hroncová hovorí aj o tom:

• prečo odmietala ponuky vstúpiť do politiky;
• ako si spomína na obdobie, keď pred umelcami z ministerstva utekal minister Ivan Hudec;
• čo by chcela počas svojho pôsobenia presadiť;
• ako vníma návrat Mateja Drličku do vedenia národného divadla;
• a čo jej dala skúsenosť z Film Europe.

Lákala vás niekedy veľká politika?

Nikdy, ale lákalo ma byť súčasťou zmien v kultúre, čo, samozrejme, nejde tak celkom bez politiky.

Koľko hodín ste dostali od prezidentky a premiéra na premyslenie, či vezmete funkciu ministerky?

Veľmi málo. Ale pochopila som, že nežijeme v jednoduchej dobe a musím sa rozhodnúť rýchlo. Zásadne ma ovplyvnila skutočnosť, že ma oslovila pani prezidentka a pán premiér, oboch si veľmi vážim. Ponuku som považovala za česť, možnosť prispieť k zlepšeniu stavu kultúry a zároveň veľkú zodpovednosť.

Mali ste v minulosti ponuky od politických strán?

Áno, ale ako vravím – nelákalo ma to. Oveľa lepšie sa cítim pri manažovaní a tvorbe programov, strategických materiálov a odborných diskusiách o kultúre a umení.

Pred vami dostal ponuku viesť rezort kultúry Július Barczi, do ktorého sa pustili v parlamente. Napadlo vám niečo, čo by mohli vytiahnuť na vás?

Priznám sa, že nie. Ale uvedomujem si, že dnes, žiaľ, žijeme v dobe, v ktorej sa niektorí ľudia snažia nájsť „niečo“ na každého a zneužiť na to akúkoľvek situáciu. Voči Júliusovi Barczimu to nebolo korektné.

Poznáte sa?

Áno, poznám ho najmä z čias, keď pôsobil v múzeu Betliar, kde podľa môjho názoru odviedol veľmi dobrú prácu.

V čase revolúcie ste mali 25 rokov. Ako ste si vtedy predstavovali svoj profesionálny život?

Videla som sa na opačnej strane, ako si kultúru zrejme predstavuje väčšina ľudí. Lákalo ma zákulisie, priestor, v ktorom veci vznikajú. Dodnes si uvedomujem, akú zásadnú úlohu v mojom vnímaní kultúry a umenia zohrala vysoká škola. Študovala som estetiku a divadelnú vedu, medzifakultný odbor medzi Filozofickou fakultou UK a Divadelnou fakultou VŠMU. Bola to skvelá kombinácia, okrem divadla som študovala dejiny filmu, televízie, literatúry, výtvarného umenia, hudby, čo bolo veľmi obohacujúce. Vďaka tomu som sa naučila umenie a kultúru vnímať v širšom kontexte.

Verili ste koncom 80. rokov, keď ste študovali, že kultúru budete môcť robiť slobodne?

Na škole som pociťovala istý stupeň slobody vďaka svojim pedagógom. Hovorili s nami veľmi otvorene aj o tom, čo v oficiálnej študijnej literatúre nebolo. Chodili sme na výstavy, koncerty, projekcie aj mimo oficiálnej scény. Potom prišla Nežná revolúcia a obdobie krátko po nej bolo pre mňa jedno z najkrajších. Dnes je pre nás samozrejmosťou, že môžeme voľne cestovať, slobodne sa vyjadrovať, vybrať si štúdium na kvalitnej zahraničnej škole. Pre mňa to bolo skutočne výnimočné obdobie plné eufórie a nádejí. Je mi trochu ľúto, že sa na to dnes zabúda.

V polovici 90. rokov vzniklo Otvorené fórum Zachráňme kultúru ako aktívny hlas kultúrnej scény voči vtedajšej mečiarovskej politike. Do dejín vstúpila akcia, počas ktorej z ministerstva kultúry pred umelcami utekal minister Ivan Hudec. Bola vtedy umelecká scéna súdržnejšia? Záležalo jej viac na politike?

V tom čase bola kultúrna scéna naozaj oveľa súdržnejšia, ale zároveň treba dodať, že aj v politike bolo oveľa jasnejšie, kto zastáva aké hodnoty a pozície. Dnes je kultúrna scéna väčšmi roztrieštená, rozbitá, a to platí aj pre politickú scénu. Netreba zabúdať na to, že vtedy bola aj celkom iná spoločenská klíma. Dnes sa ľudia na život pozerajú inak, ako sme sa naň v 90. rokoch pozerali s trochu naivným nadšením z nadobudnutej slobody my.

Samozrejme, roky mečiarizmu sme pociťovali v kultúre veľmi intenzívne. Ja som v tom čase pôsobila v Národnom divadelnom centre, čo je dnes Divadelný ústav. Necítili sme sa tam slobodne, a tak sme spolu s ďalšími kolegami odišli, založila som časopis Divadlo v medzičase a neskôr s kolegami DOSKY, divadelné ocenenie sezóny. Nechceli sme byť súčasťou žiadnej štátnej inštitúcie, lebo sme s politikou štátu nesúhlasili.

Čakajú nás v septembri rovnako zlomové voľby ako v roku 1998?

Áno, určite. Myslím, že to budú pre Slovensko zásadné a rozhodujúce voľby.

Viete už, koho budete voliť?

Áno, mám v tom jasno, ale nebolo by z mojej aktuálnej pozície vhodné viac to komentovať.

Pred poslednými voľbami ste ako nezávislá expertka pracovali na programe strany Za ľudí v oblasti kultúry. Naplnilo sa niečo z vašich očakávaní?

Musím sa priznať, že nie. Pred voľbami sa hovorí aj o kultúre, píšu sa siahodlhé programy, získavajú sa umelci pre ich podporu, ale po voľbách je kultúra zväčša na chvoste politického záujmu, čo je veľká chyba. Tvorba programu však bola pre mňa dobrou skúsenosťou, precestovala som takmer celé Slovensko a stretávala som sa s veľkou časťou kultúrnej scény naprieč politickými názormi, čo je podľa mňa jediný spôsob, ako možno nastaviť priority v súlade s tým, čo kultúrna scéna naozaj potrebuje.

Aká ministerka bola Natália Milanová?

Na začiatku sa do nej vkladali veľké nádeje ako do celej vlády. A podobne ako vláda, ani ona ich nenaplnila. Najmä počas pandémie to bolo úplne evidentné.

Po jej nástupe ste so začiatkom pandémie spolu s Darinou Károvou obnovili fungovanie Otvoreného fóra Zachráňme kultúru a upozorňovali ste na zlú situáciu na kultúrnej scéne, pre ktorú boli pandemické obmedzenia devastačné. Spamätala sa už kultúra z pandémie?

Nespamätala, ale nie je to len dôsledok pandémie, ale aj aktuálnej situácie, energetickej krízy a dlhodobého podfinancovania. Kultúra si so sebou už desaťročia ťahá vysoký investičný dlh, ktorý neprišiel s pandémiou. Pre politikov je to dlhodobo okrajová agenda. Stačí sa pozrieť na priemerný plat ľudí pracujúcich v kultúre, ktorý je absolútne neadekvátny.

Vždy ma veľmi mrzí, keď sa o kultúre hovorí ako o oblasti na konci záujmu politikov a o vedenie ministerstva nie je záujem. Myslím, že je to aj tým, že vnímanie kultúry je veľmi oklieštené, je príliš uzatvorené do seba. Mali by sme si uvedomiť, že kultúra musí byť prierezovou témou spoločnosti a že financie, ktoré idú do kultúry, nie sú iba prostriedkami na vznik nových diel, ale je to investícia do našej budúcnosti, do mladej generácie, do kultivácie spoločnosti, do toho, ako navzájom komunikujeme a čo ako spoločnosť považujeme za svoju identitu a hodnoty.

Dostali ste od prezidentky alebo premiéra nejaké úlohy či očakávania, ktoré sa budete snažiť naplniť?

Veľmi sa mi páčilo, keď pani prezidentka hovorila o kultúre komunikácie. Stotožňujem sa s tým, že je to jedna z kľúčových vecí, na ktoré by sme sa mali zamerať. Mali by sme sa vrátiť k odbornej, vecnej a slušnej diskusii, a to aj v oblasti kultúry. Zadanie pána premiéra bolo veľmi vecné a jasné – určiť si tri reálne a splniteľné krátkodobé a tri strednodobé priority.

Uvedomila som si, že som za tie roky v kultúre prešla štátnymi inštitúciami, občianskym aj súkromným sektorom, takže vízií a plánov som pred sebou okamžite videla množstvo. Sústrediť sa len na tie najdôležitejšie a urobiť v nich hierarchiu, nebolo ľahké. Veľa sme o tom s mojimi spolupracovníkmi diskutovali, napokon sme urobili základný okruh tém, ktoré sa do týchto priorít dostali.

Ktoré to sú?

Jednou z prvých je mediálna agenda, ktorú už máme na stole. Nie najšťastnejším rozhodnutím parlamentu sa k 1. júlu zrušili koncesionárske poplatky. Podľa môjho názoru tomuto rozhodnutiu mala predchádzať verejná odborná diskusia aj plán, ako by k zmene financovania reálne malo dôjsť. Preto teraz, krátko pred zrušením koncesií, stojíme pred rozhodnutím parlamentu o zákone, ktorý okrem iného určí výšku príspevku pre fungovanie RTVS.

Hovorí sa o dvoch variantoch, jedným je suma 0,15 percenta HDP, čo je okolo 162 miliónov eur ročne, alebo o 0,17 percenta HDP, čo by bolo okolo 183 miliónov. Druhý variant by bol pre RTVS lepší, lebo by to znamenalo, že bude mať dobré podmienky nielen na základné fungovanie, ale aj na rozvojové projekty a podporu pôvodnej tvorby. Zrušením koncesií sa nám otvoril aj ďalší problém – odštep z koncesií totiž išiel aj do umeleckých fondov, ktorých financovanie ostáva po 1. júli nedoriešené. Najväčšmi to pocíti Hudobný fond.

Ministerka Milanová začala s reformou fondov, ale nebola dotiahnutá. Budete v tejto rozpracovanej podobe pokračovať?

Zaoberáme sa tým, ale ťažko sa robí reforma, keď nevieme, aká legislatíva sa prijme. Keď budeme vedieť, aký typ zákona o RTVS bude schválený a či bude akceptovaný aj návrh na riešenie umeleckých fondov, potom sa na to pozrieme a budeme hľadať vhodné riešenia. Reforma umeleckých fondov totiž nemá znamenať ich zánik.

Ktoré ďalšie priority by mohli byť v programovom vyhlásení vlády?

Ďalšiu tému sme si nazvali Dobre spravovaná kultúra – finančne aj legislatívne. Pustili sme sa do revízie rozpočtu ministerstva kultúry a jej inštitúcií a pozeráme sa aj na rozpočty podporných fondov – Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu umenia a Fondu na podporu kultúry národnostných menšín (Kult Minor).

Napriek tomu, že budeme musieť urobiť vyrovnaný rozpočet, by som chcela novému ministrovi alebo ministerke nechať na stole aj návrh rozpočtu, ktorý bude odrážať reálne potreby rezortných inštitúcií. Dnes majú rozpočty, ktoré pokryjú iba ich základné prevádzkové náklady a dopĺňajú ich takzvanými prioritnými projektmi, ktorými však financujú svoju činnosť. Galérie nimi financujú výstavy, divadlá nové inscenácie a tak ďalej, čo nepovažujem za správne riešenie.

K otázke fungovania Fondu na podporu umenia (FPU) ste už mali aj stretnutie so zástupcami kultúrnej scény a vedením FPU. Umelci sú čoraz nespokojnejší, keď nedostanú podporu, ale aj vedenie fondu dlhšie hovorí o tom, že peňazí je málo a nestačí to na všetky dobré projekty. Aké riešenie navrhujete?

FPU má zákonom stanovený príspevok od ministerstva kultúry minimálne 20 miliónov eur ročne, už roky však dostáva príspevok na spodnej hranici a dnes vidíme, že to nie je postačujúca suma. Od pandémie čelí vyššiemu počtu žiadostí, rastú ceny vstupov aj inflácia, zároveň sa etabluje viacero nových tvorcov a projektov, tlak zo strany kultúrnej scény na FPU je preto prirodzený. Pokúsim sa o to, aby som na ministerstve financií dokázala vyargumentovať nutnosť navýšenia financií pre FPU. Nové výzvy na rok 2024 budú zverejnené v septembri.

Čo ďalšie vás okrem zákona o RTVS čakalo na stole?

Eurofondy a Európske hlavné mesto kultúry 2026. V máji parlament prijal zákon o EHMK, teraz začíname pripravovať zmluvu s Kreatívnym inštitútom, aby mohol tím víťazného projektu napĺňať svoje plány.

Zrýchlenie čerpania eurofondov, v čom máme veľké rezervy, je úloha pre celú vládu a týka sa aj rezortu kultúry najmä pri projektoch kreatívnych centier. V snahe zvýšiť percento čerpania otvoríme Zásobník, v ktorom sa o financie budú môcť uchádzať aj projekty, ktoré vo výzve neuspeli, no dnes sú pripravené a mohli by peniaze využiť.

Vo februári ministerstvo po audite zastavilo projekt košického kreatívneho centra, župa tak prišla o investíciu 18,2 miliónov. Hrozí to isté aj iným projektom?

Každý z projektov kreatívneho centra je špecifický, ako aj samotní prijímatelia. Niektoré kreatívne centrá ukončujú stavebné práce a už zabezpečujú špecializované technológie. Z dôvodu nízkeho čerpania a stavu realizácie považujeme projekty mesta Nitra a Univerzity Cyrila a Metoda v Trnave za rizikové, avšak sme v úzkej spolupráci s oboma v snahe projekty riadne zrealizovať.

Máte aj nejaké osobné priority, ktoré by ste chceli rozbehnúť okrem toho, čo na vás viac-menej čakalo?

Áno, je to materiál Stratégia kultúry a kreatívneho priemyslu 2030. Zo skúsenosti viem, že hodnota akéhokoľvek strategického materiálu záleží na tom, či vízie neostanú len na papieri. Toto je dokument, na ktorom pracovalo niekoľko nezávislých tímov, participovala aj časť kultúrnej obce, prešiel medzirezortným pripomienkovým konaním a vrátil sa z ministerstva financií s tým, že ide o veľký finančný náklad.

Ja som sa však nevzdala a rozhodla som sa, že tento materiál posunieme na vládu. Urobili sme skrátenú verziu, ktorá hovorí o vízii a cieľoch kultúrnej politiky, zatiaľ bez finančných dosahov. Záleží mi na tom, aby sme dostali zelenú a aby sme následne mohli začať s implementáciou a rozbehnúť dva kľúčové návrhy.

Aké to sú?

Prvým je návrh zákona o sponzoringu. Je to dlhoročná téma kultúrnej scény a je pre mňa veľkou záhadou, prečo sa to doteraz nepodarilo. Keď hovoríme o podfinancovanom sektore, sponzoring je jednou z ciest, ako doň dostať viac financií, cieľom je viaczdrojové financovanie. Mojou ambíciou je pripraviť návrh zákona tak, aby prešiel medzirezortným pripomienkovaním.

Druhý návrh sa týka podpory pre obnovu pamiatok. Z fungovania FPU a AVF máme skúsenosť, že nezávislé podporné fondy fungujú. Neznamená to, že nie je čo zlepšovať, ale za roky svojej činnosti sa osvedčili. Na ministerstve nám zostal dotačný program Obnovme si svoj dom a ja by som chcela pripraviť návrh na vytvorenie nezávislého fondu pre obnovu kultúrneho dedičstva. Na začiatok by neboli potrebné financie navyše, vyňali by sme časť financií z existujúcej schémy na ministerstve, samozrejme, nárast prostriedkov by bol žiaduci. Pripraviť oba tieto návrhy je realizovateľné.

Predošlé vedenie ministerstva pripravilo návrh zníženia DPH pre kultúru. Budete v tejto snahe pokračovať?

Momentálne je to v rukách poslancov, návrh prešiel prvým čítaním. Uvidíme, ako sa k tomu na júnovej schôdzi postaví parlament. Rozvoju kultúry by to určite pomohlo.

Zo stratégie pre kultúru, o ktorej ste hovorili, vyplýva, že rezort kultúry by potreboval o 653 miliónov viac, aby mohol naplniť ciele zo stratégie. Nebol to príliš idealistický, nereálny plán?

Bol to odvážny plán, ale to neznamená, že nemôžeme ísť krok za krokom. V súčasnosti financie v kultúre zúfalo chýbajú. S ministerstvom financií treba naďalej diskutovať a presvedčiť ich o tom, že investície do kultúry majú aj zásadný ekonomický efekt.

Ak sa nám podarí schváliť Stratégiu 2030, verím, že postupne sa môžeme dostať aj k debate o navyšovaní rozpočtu pre konkrétne ciele s dôrazom na ich vyhodnocovanie. Ale to už zrejme bude v rukách niekoho, kto príde po voľbách.

Jednou z úloh vlády je pripraviť rozpočet, ktorý by mal smerovať k vyrovnanému. Na čo sa má pripraviť kultúra? Viete už, kde a koľko budete musieť šetriť?

To je mimoriadne ťažká otázka. Nájsť v podfinancovanom rezorte rezervy je ako hľadať ihlu v kope sena.

O financiách v kultúre svedčí napríklad i to, že Slovenská národná galéria sa síce otvorila po zdĺhavej rekonštrukcii, ale bez stálych expozícií, na ktoré už nemala peniaze. Hovorili ste už o tom s riaditeľkou galérie Alexandrou Kusou?

Áno, už sme spolu hovorili aj o tejto téme. Na tento rok dostala galéria zvýšený rozpočet a časť projektov už môže realizovať, ale určite sa budeme snažiť zohľadniť ich reálne potreby aj v rozpočte na budúci rok. Jedna vec je otvoriť krásne priestory, o ktorých sa hovorilo v tom zmysle, že zodpovedajú parametrom svetových galérií 21. storočia, aké sú aj v neďalekom zahraničí – teraz treba urobiť ďalší krok a dosiahnuť, aby tomu zodpovedal aj obsah.

Na pozíciu šéfa Slovenského národného divadla sa rozhodnutím Natálie Milanovej vrátil Matej Drlička. Bolo to správne rozhodnutie, je podľa vás dobrým riaditeľom?

Celá akcia s odvolaním a opätovným konkurzom bola veľmi nešťastná. Atmosfére v divadle ani navonok to nijak nepomohlo. Zo strany bývalej pani ministerky to bolo neuvážené a príliš rýchle rozhodnutie. Ak bola presvedčená, že Matej Drlička má ostať riaditeľom, tak tá polročná pauza bola absolútne zbytočná a rozhodne nepriniesla pokoj do divadla a ani mediálne to pozíciu divadla neposilnilo.

Jednou z konfliktných situácií, ktoré Matej Drlička opakovane vysvetľoval aj pred mediálnym výborom, bolo redukovanie stálych členov operného súboru. Svoje rozhodnutie obhajoval tým, že mať veľký domovský operný súbor je príliš nákladné a nefungujú tak už ani veľké operné domy v zahraničí. Aký je váš názor?

Nie je to ani tak otázka názoru, ako rôznych premenných, ktoré majú vplyv na to, ako má súbor fungovať. Riešenie nie je čierno-biele. Počet členov akéhokoľvek súboru je závislý od toho, aký má divadlo repertoár, aký má počet premiér, o aký typ premiér ide a koľko predstavení v sezóne chce odohrať.

Nedá sa to veľmi porovnať so situáciou, ktorú som zažila vo vedení dvoch najväčších operných súborov Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe. Mesačne sme odohrali 30 – 40 predstavení na štyroch scénach, blokový systém sme využívali pri exkluzívnych tituloch. Ročne sme odohrali okolo 400 predstavení, a to je neporovnateľne iná situácia než v Bratislave.

Vy ste z vedenia Slovenského národného divadla odchádzali po troch rokoch – síce sa vám podarilo divadlo presťahovať a otvoriť novú budovu, ale situácia v súboroch kulminovala, obzvlášť v opere – jej vedenie podalo výpovede a s nimi aj šéf činohry Štefan Bučko. Ako sa na to s odstupom času pozeráte? Je niečo, čo by ste urobili inak?

Samozrejme, že s odstupom času veci vidíte inak, vždy môžete niečo urobiť lepšie, ale platí aj to, že dnes si málokto uvedomuje, že pre divadlo to bolo jedno z najnáročnejších období. Okolie novej budovy bolo stavenisko, do divadla sme chodili v gumákoch, pri preberaní a kolaudovaní budovy sme sa učili pracovať s novými technológiami, nehovoriac o tom, že sme sa sťahovali z Malej scény, z Divadla P. O. Hviezdoslava, riaditeľstvo z budovy na Gorkého, kým v historickej budove sme na istý čas nastavovali fungovanie pre všetky tri typy súborov. Úprimne, bolo to ako skladanie Rubikovej kocky a ja som vedela, že ak by som mala ohlásiť ďalší posun otvorenia, tak by sa to už hádam nikdy nestalo.

To, že sa nám divadlo napriek všetkým problémom podarilo otvoriť a sfunkčniť, ešte aj z dnešného pohľadu považujem priam za malý zázrak, ale aj za znak spolupatričnosti všetkých zainteresovaných. Bola to pre mňa zásadná životná skúsenosť, ktorú už asi nikto iný nezíska a ja si ju preto veľmi vážim. Považujem za česť, že som v tom čase mohla byť v tomto divadle, že sme to spolu zvládli a že si aj umelci novú budovu napokon obľúbili, čo nebola v tom čase úplná samozrejmosť, veď vieme, ako málo chýbalo a nová budova mohla byť dnes v súkromných rukách.

Kým „nová“ budova je dávno zabehnutá, historická budova SND bola zatvorená pre havarijný stav. Kto zlyhal, že sa to stalo zo dňa na deň a nevieme ani približný termín, kedy by sa mala začať rekonštrukcia?

Neviem a ani nechcem ukazovať prstom na toho, kto pochybil, rozhodne je to problém, ktorý vznikol dávnejšie.

Je mi veľmi ľúto, že SND sa dostalo do celkom inej situácie – každým dňom, keď je budova zatvorená, viac chátra, čo sa premietne do vyšších nákladov na rekonštrukciu. Nezanedbateľný je i fakt, že diváci si odvyknú chodiť do tohto priestoru, ktorý je jedným z najunikátnejších. V tomto smere sa budem snažiť urobiť všetko pre to, aby sa čo najskôr zo strany ministerstva kultúry spustili procesy smerujúce k tomu, aby sa budova čo najskôr obnovila.

Komplexnú rekonštrukciu historickej budovy Štátnej opery som absolvovala aj v Prahe, krátko po mojom príchode sme v roku 2013 začali pripravovať projekt rekonštrukcie, podarilo sa nám to tak, že sme hrali do poslednej chvíle. V júni 2016 sa skončila sezóna a v septembri 2016 sme kľúče odovzdali stavebnej firme. Divadlo dohralo sezónu a dva mesiace nato do budovy vstúpili stavbári.

V súvislosti s divadlom rezonuje ešte jedna téma – električka. Povolili by ste ju pred národným divadlom na nábreží Dunaja?

Túto tému vnímam veľmi osobne, súvisí s tým, že som bola pri dokončení a otvorení budovy divadla a priestor pred divadlom vnímam ako jedinečný, verejný priestor v centre mesta. Momentálne sa však snažím vypočuť si všetky zainteresované strany. Stretla som sa so zástupcami magistrátu mesta Bratislavy, so zástupcami zo Slovenského národného divadla a s podporovateľmi Výzvy za zachovanie pešej zóny medzi SND a Nábrežím M.R. Štefánika. Dohodli sme sa na nevyhnutnosti otvorenia vecnej a odbornej diskusie medzi všetkými zapojenými stranami vo veľmi krátkom čase.

Už ste spomenuli pôsobenie v Prahe, kde ste viedli Operu Národného divadla a Štátnu operu v Prahe. Aká je vaša skúsenosť – čelia české inštitúcie rovnakým problémom ako tie slovenské alebo sú o čosi ďalej?

Ako v čom, ale je citeľné, že podpora kultúry je v Česku vyššia, kultúrna ponuka je širšia a z dát vieme, že o kultúrne podujatia je vyšší záujem, za čo zrejme môže i vyššie percento turistického ruchu. Bola to však aj moja osobná skúsenosť. Nielen Praha, ale aj iné české mestá majú hustú a mimoriadne pestrú sieť divadiel, galérií a múzeí. Veľmi rada som chodievala do okolia Prahy a vždy ma fascinovalo, že všade bolo plno.

Povedali by ste, že Česi sú kultúrnejší národ?

Až tak by som to nepovedala, ale určite je to krajina, v ktorej sa kultúre venuje viac pozornosti aj podpory, čo úzko súvisí s tým, že nie je na úplnom chvoste záujmu ako u nás. V tomto smere je inšpirujúca aj situácia mimo Prahy, kde sa odohráva veľa zaujímavých aktivít. Kultúrnym centrom Slovenska je bezpochyby Bratislava, ktorá má svoju kultúrnu infraštruktúru, ale je mimoriadne dôležité, aby sme sa pozerali aj do regiónov a venovali sa rozvoju kultúry aj tam. Lebo ak sa kultúra nestane prirodzenou súčasťou života ľudí aj v regiónoch, tak postupne prídeme o divákov aj vo veľkých kultúrnych inštitúciách.

Dlhé roky pôsobíte v oblasti divadla, ale vaša rodina má zároveň mediálnu spoločnosť Film Europe. Čím je pre vás film? Cítite sa viac doma v divadelnom alebo filmovom prostredí?

Svet filmu a televízie mi je veľmi blízky. Pravidelne navštevujem medzinárodné filmové festivaly, kde vyberáme filmy, ktoré potom nakupujeme a distribuujeme. Aj tento rok som plánovala cestu na filmový festival do Cannes, letenku som mala na 14. mája, ale o deň neskôr som nastupovala na ministerstvo, takže to tento rok nešlo.

Sledovať, čo sa deje v európskej kinematografii je veľmi obohacujúce, lebo tieto filmy zväčša prinášajú veľmi aktuálne témy. Spomínam si, ako som napríklad minulý rok objavila skvelý nórsky film Je mi zo seba zle od režiséra Kristoffera Borgliho. Získal si ma tým, ako dokáže hovoriť o situácii dnešných mladých ľudí a o tom, ako sociálne siete a médiá zmenili pohľad na to, ako vnímame bežnú realitu. Filmy ako tento mi otvárajú nové horizonty vnímania sveta.

Naša spoločnosť mi otvorila aj ďalšie obzory. Bola som pri tom, keď sme kreovali televízne stanice Film Europe a Film Europe+, takže som sa zorientovala v tom, ako sa nakupujú filmy, ako fungujú filmové licencie, VOD platformy (VOD je skratka pre Video on Demand, online streamovacie služby ako Netflix, HBO Max, Disney+ a iné – pozn. red.) a tak ďalej. Cez pandémiu sme na území Česka a Slovenska rozbehli vlastnú VOD platformu Edisonline, veď dnešní mladí ľudia už televíziu ani nezapínajú, toto je budúcnosť.

Vo Film Europe už dnes vidno aj vášho syna, Dominika Hronca, znamená to, že firma bude mať následníka?

Stalo sa to prirodzene a veľmi si vážim, že ho naša spoločnosť zaujíma. Mnoho rodinných firiem, ktoré vznikli v 90. rokoch alebo na prelome nultých, dnes stojí pred situáciou, že rozmýšľajú, komu spoločnosť predať alebo akého manažéra nájsť, ak o ich vedenie deti nemajú záujem. Syn študoval film a religionistiku v Londýne a hoci sa zaujímal aj o iné veci, vrátil sa a ja som šťastná, že je srdcom vo Film Europe. Mnohé veci už vníma inak ako ja alebo manžel a môže našu spoločnosť posunúť dopredu.

Pred pandémiou ste avizovali zámer vybudovať butikové kino v centre Bratislavy podobné kinu Edison Filmhub, aké ste vybudovali v Prahe. V akom štádiu je tento plán?

V tejto chvíli musíme spomaliť tempo, keďže sa tomu nemôžem venovať, takže o pár mesiacov dokončenie tohto projektu oddialime. Ale veľmi sa teším, že rozšírime kultúrnu infraštruktúru v centre Bratislavy. Zdá sa mi, že obzvlášť po pandémii ľudia ocenia komorný kultúrny priestor, ktorých v Bratislave stále nemáme dostatok.

Uchádzate sa s Film Europe o verejné dotácie? Vyriešili ste to pred nástupom na ministerstvo?

Dohodli sme sa, že v tomto období nebudeme čerpať žiadne verejné prostriedky. V minulosti sme čerpali dotáciu na distribúciu európskych filmov, išlo o sumy vo výške od 3- do 5-tisíc eur, ale teraz nečerpáme z AVF žiadne financie. Na projekt kina sme dostali podporu, ale to všetko bolo schválené dávnejšie pred mojím príchodom na ministerstvo.

Okrem kina v centre mesta sa aktivizujete aj v Kokave nad Rimavicou, kde ste pred troma rokmi začali rekonštruovať budovu starej školy. Aká je vaša vízia a v akom je to štádiu?

Na túto budovu som natrafila úplnou náhodou počas pandémie. Ide o bývalú lesnícku školu, jednu z najkrajších budov v Kokave nad Rimavicou, odkiaľ pochádza môj manžel a jeho rodina. Ako škola slúžila v rokoch 1913 až 1989, potom tam sídlila mototechna a budova chátrala.

Naším cieľom je vybudovať niečo, čo v tomto regióne ostane ako verejnoprospešné a kultúrno-kreatívne centrum. Prvých niekoľko mesiacov sme budovu bývalej školy čistili – aj s pomocou obecného úradu a dlhodobo nezamestnaných a zanietených obyvateľov Kokavy.

Čomu sa tam budete venovať?

Je to región, ktorý má od 18. storočia bohatú sklársku históriu – takmer každá obec v okolí mala sklársku hutu a excelentných sklárov, jedným z nich je napríklad Jozef Staník, autor dnes už legendárnej Zlatej Zuzany. Rozhodli sme sa preto, že sa budeme usilovať o vytvorenie múzea a galérie skla. Pracujeme na výskume, rozbehli sme spoluprácu s domácimi zberateľmi, okolitými múzeami aj Ateliérom Sklo na VŠVU, ktoré vedie významný sklársky dizajnér Patrik Illo.

Chceli by sme, aby sa táto budova v budúcnosti stala jedným z centier sklárskeho dizajnu a výnimočnej sklárskej histórie. Okres Poltár patrí medzi ekonomicky najmenej rozvinuté okresy na Slovensku, ľudia si uvedomujú, že takéto centrum by mohlo posilniť záujem o región, ktorý je krásny, no chýbajú mu nové projekty, aby bol atraktívnejší aj z hľadiska cestovného ruchu.