Nový ruský Rasputin

Autorka je americko-ruská politologička

Vojna proti Ukrajine Rusku nevyšla podľa plánu. A teraz Jevgenij Prigožin, šéf súkromnej vojenskej firmy Vagnerova skupina, eskaluje svoje verejné útoky na ruskú armádu. Ako sa z toho v čase, keď Kremeľ agresívne potláča disent, dostane?

Neuľahčuje mu to

Od spustenia svojej „špeciálnej vojenskej operácie“ vo februári 2022 prezident Vladimir Putin tvrdil, že sleduje rôzne ciele. Po prvotnom úsilí o „denacifikáciu“ a „demilitarizáciu“ celej Ukrajiny (tým, že nad ňou prevezme kontrolu), sa zameral na „oslobodenie“ východného regiónu Donbas. Neskôr hovoril o obrane „historických hraníc“ Ruska a trvá na tom, že to bol Západ, ktorý ho prinútil zaútočiť na Ukrajinu.

Tieto rétorické posuny odrážajú dynamiku na bojisku – najmä opakované neúspechy, chyby a nesprávne kalkulácie ruských síl. Jednoducho povedané, Putin sa pokúša zachovať si tvár. Prigožin, od ktorého je Putin čoraz viac závislý, pokiaľ ide o víťazstvá na bojisku, mu to však neuľahčuje.

V rozsiahlom rozhovore s prokremeľským politickým blogerom Konstantinom Dolgovom, zverejnenom 24. mája, Prigožin namietal proti špeciálnej vojenskej operácii. Ako poznamenal, namiesto to, aby Ukrajinu denacifikovalo, ju Rusko urobilo „svetoznámou“. A namiesto „demilitarizácie“ Ukrajiny ju Rusko militarizovalo: „Ak mali predtým päťsto tankov, teraz ich majú päťtisíc. Ak bolo vtedy schopných 20-tisíc bojovníkov, teraz je to 400-tisíc.“

Prigožin pripísal vinu priamo ruskej elite, najmä vysokým vojenským veliteľom, ktorých obvinil z nedostatočnej angažovanosti vo vojne. A varoval, že obyčajní Rusi, čoraz frustrovanejší z nedostatočného postupu, sa môžu vzbúriť. Jediným riešením je podľa neho eskalácia vojnového úsilia, vyhlásenie stanného práva a spustenie „novej vlny mobilizácie“. V opačnom prípade „by sme mohli Rusko naštvať“.

Ako Severná Kórea

Prigožin sa nemýli, keď spochybňuje odhodlanie ruských elít na vojnové úsilie. Začiatkom júna vyjadril Konstantin Zatulin, poslanec Štátnej dumy za Putinovu stranu Jednotné Rusko, podobný názor – že „mnohé ciele operácie stratili zmysel… nie je žiadny výsledok“. Trvá preto na tom, aby sa ruské sily preskupili, no z jeho vyjadrení cítiť zmätok z toho, čo sa deje na vrchole moci v Kremli. Prakticky celý kabinet – vrátane ministra obrany Sergeja Šojgua, o ktorom sa Prigožin s obľubou vyjadruje – by sa radšej vyhol ďalšej eskalácii a armáda môže na tento účel vymýšľať stratégie.

Ide o pragmatické rozhodnutie. Väčšina ruskej vládnucej triedy verí, že pre Rusko je ťažké vojnu „vyhrať“. Čím viac bude bojovať, tým viac by sa Rusko mohlo zmeniť na akúsi Severnú Kóreu, krajinu ochotnú obetovať všetko – životnú úroveň, bezpečnosť, dokonca aj suverenitu, keďže krajina sa stáva čoraz závislejšou od Číny, ktorá prahne po jej zdrojoch –, len aby uspokojila obsesívne potreby svojho vodcu.

Ale Prigožin by bol s týmto výsledkom spokojný. Chce, aby sa Rusi vzdali materiálneho komfortu (bez ohľadu na obrovské sumy, ktoré práve on zarobí na vojne) v mene mýtickej „jedinečnej krajiny civilizácie“, ktorú predstavuje Rusko a širší russkij mir, teda ruský svet. Podľa jeho názoru je odmietnutie ruských elít plne prijať šovinizmus neobhájiteľné, najmä vzhľadom na rastúci počet civilných obetí v dôsledku ukrajinských útokov na ruskom území. A nie je sám.

Neľútostná propaganda možno nepresvedčila obyčajných Rusov, aby sa zapojili do vojnového úsilia, no podnietila ich hnev. Keď som bola v januári v Moskve, všimla som si, že človek môže slobodne vyjadriť nespokojnosť s Kremľom – aspoň v relatívnom súkromí. Teraz sú však, ako za Stalinovej éry, nepriatelia všade. Priatelia a susedia o sebe podávajú správy a čašníci v kaviarňach odpočúvajú svojich zákazníkov.

Niektorí z týchto rozzúrených Rusov začínajú vidieť nepriateľov všade a už by im neprekážala ani úplná militarizácia ruského politického a ekonomického systému. Stále sú proputinovskí, ale keďže sa vojna vlečie, čoraz viac pochybujú o prezidentovej sile. Je teda vzbura, ktorú si Prigožin predstavuje – a zdá sa, že po nej túži –, pravdepodobnejšou?

Mimo systému, ale pre systém

Aby sme mohli odpovedať na túto otázku, musíme zvážiť Prigožinov vplyv, ktorý spočíva na hrôzostrašných správach o víťazstvách a zverstvách Vagnerovej skupiny na bojiskách. Jeho nemilosrdná rétorika môže pritiahnuť zúrivých Rusov („pes dostane psiu smrť,“ povedal k videu, ktoré ukazuje, ako bývalého vagnerovského žoldniera, ktorý na Ukrajine zmenil stranu, popravili kladivom).

Skutočnosť, že Prigožin môže kritizovať vojnové úsilie bez následkov – jeho spolubesedníka Dolgova kvôli rozhovoru vyhodili – len umocňuje jeho mystický obraz. V jeho rodnom meste je možné okrem prehliadky Nabokovovho alebo Puškinovho Petrohradu absolvovať aj exkurziu po Prigožinovom Petrohrade.

Prigožin však tento vplyv nevyužíva na to, aby spochybňoval Putina. Naopak, keď útočí na ruské vojenské a politické elity, odvádza pozornosť od muža na vrchole. A nakoniec, Putin pravdepodobne súhlasí s veľkou časťou Prigožinových postojov.

Prigožin stoji mimo systému, ale slúži mu. V tomto zmysle je veľmi podobný Grigorijovi Rasputinovi, „mystickému mníchovi“, ktorý sa pred revolúciou v roku 1917 spriatelil s ruskou cárskou rodinou – a silne ju ovplyvnil. V oboch prípadoch chýbala štátu súdržnosť a muž na vrchole moci nepreukázal adekvátnu schopnosť viesť, hoci formálne vydával príkazy. Aby zaplnili prázdnotu, na scéne sa objavili dovtedy okrajové osobnosti. Neskúšali uhádnuť, čo šéf chce, a vykonať to, ale rovno sa etablovali ako sily, s ktorými treba počítať, a to na pozadí ľudového hnevu.

Putin by sa mohol stotožniť s Prigožinom a oceniť prínos Vagnerovej skupiny k úsiliu o zničenie Ukrajiny. Musí však pochopiť, že Prigožinova nezávislosť, odvaha a ambície rozvracajú spoločenský poriadok, ktorý je pre prežitie režimu nevyhnutný. Rasputina postihol hrozný koniec po tom, čo sa stal terčom dekadentnej elity. Prigožin by sa mohol ocitnúť na podobnej ceste.

© Project Syndicate