Voľme Hlas, vykolú nám oči

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

S odstupom času sa dá o štiepení Smeru vyhlásiť, že Peter Pellegrini a spol. to v roku 2020 neurobili preto, aby sa od Smeru dištancovali, ale aby sa naň podobali. Menej v zahraničnej politike – po víkendovom sneme Hlasu je odstup ešte zreteľnejší –, v sociálnej demagógii sú si však obe partaje podobné ako vajce vajcu.

Zastavíme rast cien, prihovára sa občanom z bilbordov predseda Hlasu, čím sa snaží pretromfnúť Smer, ktorý by rád zreguloval ceny základných potravín vrátane povestného bravčového pliecka bez kosti. Smer sa totiž z nejakého neznámeho dôvodu (možno je to spomienka z čias, keď ešte neboli celkom uletení) predsa len drží pri zemi. Potraviny, ktorých ceny chce určiť úradne pomocou svojho návrhu novely zákona o cenách, sa zmestia na jeden hárok papiera a regulácia má trvať len do konca roka.

Plebejský slogan Hlasu „zastavíme rast cien“ sľubuje oveľa širší záber. Zmestia sa doň ceny reďkvičiek, bankových poplatkov, hypoték, ale aj vykosteného karé, alkoholu či ceny elektriny, zájazdov k moru, ba dokonca i náhradných dielov do áut, nehovoriac o povinnom zmluvnom poistení a stavebných materiáloch. Nuž a tak otázka znie, čo tu, medzi Dunajom a Tatrami, tých 30 rokov intelektuálne kvasilo, keď tu ešte môžu fungovať takéto jalové heslá.

Sľubovať ľuďom nemožné a vytvárať o sebe ilúziu, že sme múdrejší ako všetky vlády a centrálne banky sveta, ktoré dnes bojujú s infláciou, je tak hanebne slovenské. Ale to je len časť problému. Tou druhou je, že aj keby sa slovenský politik odvážil rozkazovať vetru a dažďu, teda cenám, bolo by to krajne škodlivé. Ceny totiž obsahujú nenahraditeľné informácie pre spotrebiteľov, pre podnikateľov, ba i pre tvorcov hospodárskej politiky. Bez cien, vytváraných na základe ponuky a dopytu, ľudia ekonomicky oslepnú. Bez trhových cien podnikatelia nevedia, do čoho sa im oplatí investovať, čo a koľko toho majú vyrobiť. Bez trhových cien štát nevie správne „namerať“ hodnotu za peniaze svojich výdavkov, a teda zoradiť ich do priorít. Bez liberalizovaných cien sa hospodárstvo a životná úroveň občanov vzďaľujú od demokracie a prosperity smerom k úpadku a totalite. Preto ekvivalentom sloganu „zastavíme rast cien“ môže byť metafora: Vykoleme vám oči!

Sociálne a trhovo dezorientovaná krajina

Keďže v cenách je takrečeno pravda, ich úradná regulácia v trhovej ekonomike je krajnosť a musí byť objektívne zdôvodniteľná absenciou hospodárskej súťaže. Napríklad dodávka vody, plynu, elektriny. Ale ani v regulovaných odvetviach sa v zmysle domácich zákonov, európskych pravidiel, ale i zdravého rozumu ceny nemôžu určovať podľa toho, ako sa vládnym stranám vyvíjajú preferencie. Majú sa regulovať podľa oprávnených nákladov a primeraného zisku. To, čo sa stalo v posledných mesiacoch, keď vláda „odstrčila“ ÚRSO a sama sa začala angažovať v tlmení cien energií, sa dá obhájiť len mimoriadnymi okolnosťami vpádu ruskej hordy na Ukrajinu a absenciou adresnej a súčasne aj spravodlivej sociálnej politiky.

A to je ďalšia veľká téma – poruchy sociálneho systému. Prvá: ak ľudia priamo nežijú v úbohých osadách bez zamestnania i vodovodu, štát nevie dobre identifikovať ľudí v sociálnej núdzi. Preto sa pomáha zväčša plošne, teda aj tým, ktorí pomoc štátu nepotrebujú. Je to nákladné, čo znamená, že účinok pomoci je slabší, než by bol, keby bola presnejšie cielená. Druhá porucha: aj po nepatrnom prekročení politicky stanovenej hranice príjmu (dvojnásobok alebo päťnásobok sumy životného minima) ľudia v núdzi prichádzajú o celú štátnu pomoc. Napríklad o príspevok na opatrovanie či na zdvižné zariadenie pre imobilných.

Po desatoro demokratických voľbách do Národnej rady, po vyše 30 rokoch od prijatia ústavy, podľa ktorej sa „hospodárstvo Slovenskej republiky zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“, krajina nemá svoju sociálnu pomoc vyladenú tak, aby ju odstupňovane, bez zlomových hraníc, dostávali iba tí, ktorí sú na ňu odkázaní.

Navoňaná myšlienková mrcina

A tento dlh politickej triedy voči občanom v podobe ekonomicky udržateľnej a zároveň účinnej sociálnej siete tu vznikol najmä preto, lebo namiesto serióznych návrhov verejnú diskusiu neustále dusia populistické heslá typu „zastavíme rast cien“. Alebo mobilizačné petície, akou je trebárs Národná petícia za zmenu, na ktorú aktuálne namotáva ľudí Hlas. Čo si teda majú občania a občianky podľa Pellegriniho „sociálnej demokracie“ vymôcť formou petície od budúcej vlády? Aby:

1. Zastavila drastické zvyšovanie cien energií a potravín súkromnými korporáciami tak, že vráti kontrolu nad strategickými energetickými spoločnosťami späť do rúk štátu a nastaví silnú ruku štátu aj nad trhom potravín.

2. Chránila dôchodcov, rodiny a slabých pred zdražovaním tak, že im bude garantovať skutočný 13. dôchodok a mimoriadnu finančnú pomoc.

3. Znížila platy politikov, ak sa do roka nepodarí zastaviť prepad životnej úrovne ľudí na Slovensku.

Takže občania majú žiadať vyvlastňovanie, znárodňovanie, direktívne určovanie cien, ďalšie zadlžovanie štátu… Skrátka, nič také, čo by reálne zdvihlo ich životnú úroveň, posilnilo sociálne istoty, a teda zvýšilo ich odolnosť proti globálnym i lokálnym krízam: moderné školstvo, zdravotníctvo, efektívny sociálny systém, rozvoj podnikania, konkurencie, zdravé verejné financie… A keď sa tento grandiózne hmlistý plán nepodarí do roka a do dňa splniť, tak takáto akože neschopná vláda zníži politikom platy? Ruku na srdce, takúto navoňanú myšlienkovú mrcinu mohli podhodiť občanom len extrémne cynickí huncúti (a huncútky).

Keď Boris Kollár oznamuje svetu, že oni v rodine sú normálni, neriešia egá, ale pomáhajú, aspoň sa ľuďom z bilbordu nepozerá priamo do očí. Naši „sociálni demokrati“ nám klamú tak sebavedomo, že ani pohľadom neuhnú.