Denník N

Sám bol konšpirátorom, dnes proti nim bojuje: Sú len obete

MATÚŠ RITOMSKÝ (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodil v roku 1975 v Bratislave. Je zakladateľom a editorom magazínu priestori.sk, slobodným umelcom, šéfuje skupine profesionálnych tanečníkov Anta Agni, je kreatívnym producentom umeleckej agentúry Argolla productions. Vo voľnom čase nezávisle publikuje, článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ, je autorom publikácie Mýty a predsudky. Spolu s partnerkou vychovávajú tri deti, žijú v Bratislave.
MATÚŠ RITOMSKÝ (na fotografii Tomáša Benedikoviča) sa narodil v roku 1975 v Bratislave. Je zakladateľom a editorom magazínu priestori.sk, slobodným umelcom, šéfuje skupine profesionálnych tanečníkov Anta Agni, je kreatívnym producentom umeleckej agentúry Argolla productions. Vo voľnom čase nezávisle publikuje, článkami prispieva aj do denníka Sme. Vydával časopisy 10 000 ďalších stromov, Kruh života a ŽANŽ, je autorom publikácie Mýty a predsudky. Spolu s partnerkou vychovávajú tri deti, žijú v Bratislave.

Matúš Ritomský má pre konšpirátorov isté pochopenie a neodsudzuje ich. Prečítajte si rozhovor.

Ľudia si vás z minulosti pamätajú ako alternatívca, aktivistu za práva zvierat, pankáča, vegána, niekoho, kto dlho odmietal počítač aj internet, jednoducho ako ekočloveka. Neskôr sa to zmenilo, lebo vraj bojom za slobodu iných akoby ste strácali tú svoju. Čo sa stalo?

Je za tým dlhší osobnostný vývoj a nie je ľahké to opísať v skratke. Malo to rôzne aspekty, jeden z nich bol aj ekonomický. Obdobie hippies, keď som sa snažil existovať ako úplne slobodný a nezávislý od peňazí, bolo síce pekné, ale v istom období človek začne premýšľať aj inak, lebo si chce vytvoriť vlastnú rodinu a osamostatniť sa.

Musel som sa teda rozhodnúť, či budem doživotným ekoaktivistom a anarchistom, alebo si rozbehnem nejaký biznis, ktorý ma uživí. To bolo, prirodzene, spojené aj s ústupkami voči pôvodným ultraideálom, ktoré sa v istom okamihu ukázali ako príliš odtrhnuté od skutočného života, ktorý som chcel žiť.

Vrhli ste sa však do ďalšej ťažkej témy, ktorá tiež na prvý pohľad vyzerá ako boj s veternými mlynmi – konšpiračné teórie. Čo vás k nim pritiahlo?

Paradoxne to súvisí s tým mojím starším obdobím, keďže ako aktivista som sa aj ja pomerne dlho názorovo pohyboval v konšpiračných mýtoch a zvláštnych presvedčeniach o svete.

Kedysi som si totiž vážne myslel, že všetky masmédiá určite len klamú a že veda je ovládaná len ekonomickými záujmami elít. Potom však prišla snaha o poctivé skúmanie a zisťovanie, ako je to v skutočnosti. Začal som k tomu pristupovať kriticky, odhaľovať nekonzistentnosti rôznych teórií a tiež hľadať chybné princípy v uvažovaní – nielen konšpirátorov, ale aj vo svojom vlastnom.

Čo vlastne živí konšpirácie? Je za tým to, že ľudí nebaví racionálne uvažovať, ich lenivosť alebo hlúposť? Konšpirátori totiž tvrdia, že práve oni kriticky premýšľajú a nezožerú všetko, čo im podhodia mainstreamové médiá.

Príčin je viac. Psychológovia trebárs hovoria o určitých aspektoch osobnosti takýchto ľudí, napríklad o vnútornej neistote, pocitoch bezmocnosti a osobného zlyhania. Z iného hľadiska sa zase ukazuje, že ak klesne dôvera ľudí v spoločenské inštitúcie, vo vládu, v politiku, organizáciu ako takú, stúpa aj otvorenosť ľudí voči konšpiráciám.

Bratislava, 22.1. 2015. Matúš Ritomský. Foto: Tomas Benedikovic
Foto N – Tomáš Benedikovič

František Šebej cituje Simona Wesselyho, ktorý prednáša psychologickú medicínu na King´s College v Londýne: „V minulosti boli za masovú hystériu zodpovední démoni, špiritizmus a posadnutie diablom, dnes sme ohrozovaní rovnako neviditeľnými plynmi, vírusmi a toxínmi.“ Konšpirácie teda nie sú novinkou, existovali vždy.

Hovorí sa, že jednou z dôležitých vecí v ľudskej psyché je, že sa nevieme vyrovnať s niečím nepoznaným, teda s tým, čo nevieme uchopiť. Život totiž vždy prináša aj otázky, na ktoré nepoznáme odpoveď. Konšpiračné teórie okrem iného slúžia aj na vyplnenie týchto prázdnych miest v ľudskom poznaní.

Podľa Šebeja nič nespôsobilo toľko prenasledovania a utrpenia nevinným ľuďom ako konšpirácie.

Lebo konšpiračné teórie sa prelínajú s predsudkami voči iným ľuďom, ale aj s ľudskou iracionalitou. Tieto javy v histórii nepochybne a opakovane spôsobovali zlo, je však otázkou, ako presne to zhodnotiť. Museli by sme ísť hlboko do témy, ako vlastne ľudské zlo vzniká. Jednoduchá odpoveď na to neexistuje.

Nahrávajú mu však fakty – fašizmus a komunizmus tiež odštartovali konšpirácie. Citujem ho: „Hitlerov nacizmus bol podmurovaný konšpiračnou teóriou o svetovom sprisahaní Židov proti árijskej rase, komunizmus zasa teóriou o sprisahaní svetového kapitálu a imperialistov proti proletariátu.“

Áno, konšpirácie sú určite spôsobom, ako usmerňovať masu ľudí, ktorá cíti nejakú neistotu a rieši existenčné otázky. Vtedy im stačí jednoduchým vysvetlením ukázať, kto je ten zlý. Keď sa z tých ľudí potom stane dav, je už pomerne jednoduché ho ovládať.

Asi najhlúpejšími konšpiráciami sú tie o sprisahaní Židov, ktorí ovládajú svet, či o sprisahaní Ameriky. Obe generujú nenávisť. Čo sa musí stať, aby sa blud rozšíril do celého sveta?

V prípade Židov sa hovorí o hlbších historických príčinách, keď kedysi dávno prišli o vlastnú zem a stali sa utečencami. V rôznych krajinách potom fungovali ako prisťahovalci, čo si však zachovávali svoju identitu. Na domácu komunitu často pôsobili ako výrazná menšina, na ktorú bolo možné ľahko zamerať rôzne predsudky.

V istom období im v európskych podmienkach nebolo umožnené vlastniť pôdu ani hospodáriť, takže prakticky jediné, čo im ostávalo, bol obchod a požičiavanie peňazí. Tým si však historicky znepriatelili množstvo ľudí, navyše začali vznikať mýty o tom, ako ochudobňujú ostatných, dokonca, že si na ich úkor vytvárajú ekonomický blahobyt.

Nedávno sme to videli aj pri kandidatúre Kisku na prezidenta, keď sa o ňom začalo hovoriť ako o úžerníkovi. Pritom šlo len o to, že ľudia si chceli nakúpiť elektroniku bez toho, aby na ňu mali hotovosť, a on im to umožnil na splátky. Nikoho pritom nenútil.

Keď však došlo na splácanie, zrazu sa ten, čo požičal, stal úžerníkom. Ak totiž chcete, aby si dotyční splnili záväzky voči vám, vyvoláva to ich prirodzený odpor.

Pritom si treba uvedomiť banálnu vec – je každého slobodným rozhodnutím požičať si na svoj luxus, akým je napríklad spotrebná elektronika, a je jedno, či od židovského obchodníka, alebo od Kiskovej firmy. Samozrejme, hovoríme o situácii, keď tomu predchádza férová dohoda dvoch strán.

Ak chce byť konšpirátor dôsledný, úžerníkov by nemal vidieť len v Židoch a Kiskovi, ale v úplne každej banke či v iných poskytovateľoch služieb typu mobilný operátor.

Určite. Pri konšpiráciách však zväčša ide o vypichnutie jednej účelovej témy, pričom vždy existuje množstvo iných príkladov, ktoré si konšpirátori akosi nevšímajú, dokonca im ani neprekážajú.

Čo Amerika a jej údajné sprisahanie?

S ňou je to čiastočne podobné ako so Židmi – úspech druhých je často tŕňom v oku. Amerika je svetovým lídrom nielen politicky, ale aj v umení, vo výskume, v inováciách či iných oblastiach. Takéto líderstvo v mnohých vyvoláva podozrenia, odpor a otázky typu, ako je možné, že ona áno a my nie. Dôsledkom sú práve konšpirácie.

Všimnite si, že konšpirátori o Amerike sú obvykle mimoriadne nekritickí voči Rusku či Číne, asi ťažko im teda môže ísť o objektívnu snahu spoznávať svet. V skutočnosti si vždy účelovo vyberajú slabosti iba jednej zo strán.

Bratislava, 22.1. 2015. Matúš Ritomský. Foto: Tomas Benedikovic
Foto N – Tomáš Benedikovič

Voči konšpiráciám sa dá postaviť dvomi spôsobmi – ignorovať ich, alebo proti nim bojovať a vyvracať ich. Keď to však sami od seba skúsili niektorí blogeri denníka N, okamžite sa vyrojili tí, čo ich obviňovali, že robia časopisu Zem a Vek či Slobodnému vysielaču zbytočnú reklamu.

Existujú exaktné výskumy, ktoré preukázali, že aj negatívne zvýrazňovanie teórií a mýtov na ľudí často pôsobí ako propagácia. Podobne to funguje aj v reklame, keď v človeku ostáva len nejaký slogan a informácie okolo sa strácajú.

Ak teda napíšem článok o bludoch okolo očkovania a ako nadpis zvolím slová Očkovanie spôsobuje autizmus, tvrdia konšpirátori, pričom v článku podrobne vyvraciam jednotlivé nezmysly, v niektorých čitateľoch aj tak ostane najsilnejší „hedlajn“, na základe ktorého sa im očkovanie bude spájať s autizmom.

Útok na prvú signálnu?

Áno. Preto existujú rôzne odporúčania, ako takéto články správne písať. Predovšetkým v nich má byť odkomunikovaný pozitívny odkaz, napríklad prečo je očkovanie užitočné, a až potom by mali nasledovať informácie, že existujú kritici, ktorí ho považujú za škodlivé. S tým, že ich nepravdy sú na konci článku vyvrátené a uvedené na pravú mieru.

Podstata článku teda musí byť o pravde, nie o vyzdvihovaní lží. A ak vôbec má zmysel na niečo reagovať, tak až v okamihu, keď lož prekročí uzavreté spoločenstvo ľudí, ktoré ho šíri medzi sebou. Deliacou čiarou je chvíľa, keď nezmysly oslovia aj ľudí zo stredného prúdu a začnú sa šíriť spoločnosťou ako takou.

Koniec koncov, pri časopise Zem a Vek sa udial podobný efekt. Dlho sa síce hovorilo, že tu vychádza konšpiračné médium a predáva sa v kníhkupectvách, nik na to však zásadne nereagoval. V istom okamihu to už prekročilo kritickú hranicu a ľudia si uvedomili, že je nebezpečné nechať ho len tak bez odozvy. Výsledkom boli blogy, ktoré začali pribúdať od leta 2014 s tým, že argumentačne vyvracali zavádzajúce články v časopise.

Poukazovať teda na bludy konšpirátorov je principiálne správne? Nie je lepšie mávnuť nad nimi rukou?

Je to správne, ale až od istého okamihu. Treba si uvedomiť, že ak niekto píše o neznámej konšpirácii, ktorú si práve vymyslel, a ide o hlúposť šíriacu sa len v uzavretej komunite podobných ľudí, blog na „enku“ v praxi znamená, že ten blud vypustím z uzavretej klietky medzi ostatných.

Ak však ide o konšpiráciu, ktorá sa už šíri aj medzi bežnými ľuďmi, teda aj medzi tými, čo, povedzme, bežne nečítajú Zem a Vek, vtedy sa treba ozvať a vyvrátiť to, lebo to už môže niekoho ohroziť aj na zdraví.

Čiže ak niekto blúzni o „chemtrails“, stačí mávnuť rukou, lebo to nikoho neohrozuje, ak však niekto manipulatívne odhovára ľudí od liečby rakoviny lekármi, treba sa ozvať, lebo môže ísť aj o životy?

Presne tak. Odozva je namieste vždy, keď sa konšpirácia stane úspešnou už aj medzi normálnymi ľuďmi.

K tomu by som dodal ešte jednu vec – snažiť sa vyvrátiť konkrétne konšpiračné mýty môže byť niekedy užitočné, ale dôležité je ísť pri tom viac do hĺbky a zameriavať sa na procesy myslenia, ktoré k nim vedú.

Konkrétne?

Klásť otázky typu – prečo nedôverujete záverom odborníkov, ale veríte práve tomuto alternatívnemu zdroju? Na základe čoho ste si vytvorili dôveru k svojmu zdroju informácií? Myslíte si, že alternatívne zdroje sú pravdivé vždy preto, lebo sú alternatívne a okrajové? Čo bolo skôr – vaše presvedčenie alebo dôkazy?

Každý z nás si potrebuje uvedomiť, v akých bludných kruhoch, stereotypoch a predsudkoch sa niekedy pohybuje ľudské myslenie. Ak si človek neuvedomí tieto bludné kruhy, tak vyvrátením jednej konšpiračnej teórie iba vytvorí miesto pre inú.

Bratislava, 22.1. 2015. Matúš Ritomský. Foto: Tomas Benedikovic
Foto N – Tomáš Benedikovič

Juraj Smatana na Facebooku aktualizuje dlhý zoznam konšpiračných a propagandistických webov. Viaceré z nich klamú o liečbe rakoviny. Nielenže chorých obviňujú, že si za ňu vždy môžu sami, ale dokonca ich nahovárajú, aby sa liečili hltaním sódy bikarbóny, lebo majú prekyslený organizmus. Nemali by niesť aj trestnoprávnu zodpovednosť?

To je zložitá otázka, lebo v mnohých z tých prípadov nie je jasné vytýčenie hraníc, kde ešte ide o alternatívny prístup k téme a kde už o zámerné lži. Ak totiž niekto hovorí, že neber lieky, ale behávaj, nefajči a zdravo sa stravuj, môže ísť o zmysluplné rady.

Jasné, ale to je skôr prevencia, nie liečba. Nehovorím o stránkach, ktoré odporúčajú pitie bylinkových čajov či správnu životosprávu ako podpornú liečbu.

Otázne je, ako odlíšiť alternatívny pohľad od vyslovene škodlivého.

Ak niekto onkologickým pacientom, chorým na maláriu, AIDS, sklerózu multiplex či hepatitídu vážne odporúča MMS, teda priemyselné bielidlo zmiešané s potravinárskou kyselinou, je to vážnejšie, ako keď niekto oprávnene odporúča nefajčiť, neopíjať sa, športovať a zdravo sa stravovať.

Určite, napriek tomu je tam jeden problém. Zástancovia MMS vám totiž odcitujú štúdiu alebo zdroj z nejakej americkej webovej stránky, kde o tom píšu nejakí iní blázni tváriaci sa ako odborníci.

Funguje to tak, že niekto si to prečíta, myslí si, akú užitočnú informáciu našiel, a v dobrom úmysle sa o ňu podelí s ľuďmi na Slovensku. Je potom náročné dokázať, či ide o zlý úmysel, alebo osobnú obmedzenosť, lebo tí, čo to šíria, sa často tiež len nechali oklamať. Konšpirátori sú vlastne tiež len obeťami iných bláznov.

Vy osobne vidíte nebezpečnosť konšpirácií vo viacerých rovinách, jednou z nich je prehlbovanie nedôvery.

Tá je pri konšpiráciách kľúčovým fenoménom. Zistilo sa totiž, že konšpirátorom nezáleží až tak na vlastných teóriách, ako skôr na tom, že nedôverujú tým oficiálnym.

A priori totiž predpokladajú, že akákoľvek oficiálna správa vlády či článok v mienkotvorných novinách je lož. Od toho sa odvíja ich snaha vysvetliť to nejako inak, čo spôsobuje, že si vymyslia vlastnú pravdu.

Nedôvera vie pritom medzi ľuďmi napáchať veľa zla v osobných vzťahoch, ale aj v celej spoločnosti.

Lebo pracuje s faktorom strachu?

Áno. Zistilo sa tiež, že v prípade ľudí, ktorí sa oddávajú konšpiráciám, sa oslabuje ich ochota urobiť niečo pre spoločnosť alebo snaha byť aktívnym občanom vo vzťahu k inštitúciám.

Oslabuje to občiansku spoločnosť ako takú, a teda aj princípy demokracie, ktorej fungovanie stojí na tom, že ľudia sú aktívni a sami ovplyvňujú zdravie spoločnosti tlakom na svojich zástupcov.

Konšpirácie zvyšujú aj význam pseudovedcov, šarlatánov či mesiášov.

Už sme o tom hovorili, keď sme spomínali šírenie nebezpečných informácií v oblasti zdravia. Ide však aj o nebezpečenstvo pre iné oblasti. Keď sa napríklad veľa rozpráva o klimatických zmenách, pričom existuje svetový konsenzus klimatológov o tom, že tie zmeny sú výrazne spôsobené aj ľuďmi, od spoločnosti by sa čakala aj adekvátna odpoveď.

V akom zmysle?

Že ak je to tak, niečo s tým urobme. Lenže zrazu sa objavia ľudia s inými teóriami, ktorí tvrdia, že tento konsenzus je sprisahaním. Dokonca som čítal aj také halucinácie, že je za tým Obama a jeho ľudia.

Keď takto konšpirátori spochybnia odbornosť množstva ľudí v konkrétnej oblasti, účinne tým bránia prijímaniu rozhodnutí na princípe výsledkov výskumov a vedeckých výstupov. V konečnom dôsledku to je hrozba pre celú spoločnosť, lebo nahrádzať odbornosť amatérmi, ktorí sa len tvária, že tomu rozumejú, je nebezpečné.

V tomto kontexte je zaujímavé, že konšpirátormi sa môžu stať aj ľudia, ktorí sú v iných oblastiach autority. Napríklad Václav Klaus. Je síce ekonóm, ale rád imituje odborníka na klimatické zmeny. Autoritu v jednej oblasti zneužíva v inej.

Práve o Klausovi som veľa premýšľal, lebo v istom období sa ako keby zbláznil a začal chrliť hlúposti nielen o klimatických zmenách, ale aj o Rusku a ďalších veciach. Jednoducho začal používať alternatívne vysvetlenia fungovania sveta.

Mohlo to byť spôsobené tým, že vždy, keď sa začal dostávať do úzadia a na okraj záujmu, vznikla u neho prirodzená potreba spochybniť status quo, čím sa dostal späť do pozornosti a svetiel reflektorov.

Problém konšpirátorov spočíva aj v tom, že radi ukazujú prstom na nepriateľov.

Ak nejako pomenujeme istú skupinu ľudí na základe zovšeobecňujúcich znakov, pričom na nich ukážeme prstom tým, že sú zlí a škodia ľudstvu alebo národu, vytvárame z nich hrozbu, ktorá sa jedného dňa môže pretaviť nielen do slovných, ale aj do osobných útokov.

Koniec koncov, holokaust bol tiež ideovo ospravedlňovaný konšpiráciou o Židoch, ktorá sa nakoniec ukázala ako čistý podvrh. Problém bol, že istí ľudia naozaj uverili, že Židia chcú ovládnuť svet, a tým si dokázali ospravedlniť zločiny na nich.

Prečo konšpirácie najviac priťahujú práve extrémistických politikov?

Lebo vymedzovanie zla a ukazovanie na skupinu ľudí, ktorá za ním stojí, je zapísané už v povahe extrémizmu. Bolo to tak v prípade nacistov, je to tak aj dnes. Je to nebezpečné, lebo odtiaľ je už len krok k tomu, aby takí ľudia oslovili masy.

Príkladom je Kotleba, ktorý nielenže využíva a podporuje protirómske nálady, ale snaží sa oslovovať aj svojím antiamerikanizmom tých, čo v USA vidia príčinu všetkého zla na svete.

Bratislava, 22.1. 2015. Matúš Ritomský. Foto: Tomas Benedikovic
Foto N – Tomáš Benedikovič

Dá sa vysvetliť, ako je možné, že niekto splynuje ľudí v komore a potom príde domov a pohladí svoje dieťa? Ako veľmi musel dozorca v koncentráku uveriť konšpirácii?

Existuje poznanie o tom, ako deštruktívne spoločnosť a jej štruktúry dokážu pôsobiť na jednotlivcov. Určite poznáte experiment, keď študentov, ktorí boli inak normálni, rozdelili na dozorcov a väzňov, pričom ich psychológovia niekoľko dní sledovali, ako sa budú správať.

Áno, robil ho psychológ Philip Zimbardo na Stanforde v roku 1971.

Správanie dozorcov sa vtedy tak dramaticky zmenilo a kamarátov začali tak veľmi týrať, že experiment museli predčasne zastaviť. Počas fašizmu sa vlastne nedialo nič iné. Preukázalo sa, že aj za iných okolností slušný človek sa môže, ak dostane moc, správať ako zviera.

Ako rozoznávať pravdy od konšpirácií? Pre laikov je to zložité, lebo v témach ako vojna na Ukrajine je náročné sa detailne orientovať. Čítam ukrajinské aj ruské médiá a pokojne sa môže stať, že niekto môj názor, vytvorený na základe prečítaného, vyhodnotí ako konšpiráciu. Oprávnene, hoci som v tom nevinne.

Základom je uvedomiť si, že svet je zložitý a ja ako osoba nemám šancu hlbšie pochopiť všetko z každej oblasti ľudského poznania. Nedá sa vyznať v medicíne, medzinárodnej politike aj vo všetkých odvetviach vedy.

Existuje tu však nejaký systém vedeckého bádania, ktorý sa vyvíja stáročia, pričom má aj vnútorné kontrolné mechanizmy. Mám preto na výber, či uverím niekomu, od koho čítam prvý článok a kto sám seba označuje za osvieteného liečiteľa, alebo radšej inštitúcii s renomé, ktorú uznávajú odborníci na celom svete.

Podobne je to aj s médiami – často sa stretávam s tým, ako niekto tvrdí, že neverí oficiálnym médiám, lebo klamú. Pritom mi pošle link na youtube.com, kde je video, ktoré má prezentovať pravdu.

Keď sa však dotyčného spýtam, kto je jeho autorom, zrazu zistím, že to nevie, len ho niekto „zdieľal“ na Facebooku. Rozumiete – ten, čo neverí oficiálnym médiám, sa radšej spoľahne na neznáme video, hoci ani netuší, kto je jeho autorom.

Preto sa vždy čudujem, keď niekto konšpiruje o Sme, denníku N či .týždni. Ich autori sú, na rozdiel od anonymov z pochybných webov, známi.

Kto roky čítava Sme, veľmi dobre vie, akí ľudia tam píšu a aké sú ich postoje k istým témam. Preto sa dajú odhadnúť aj prípadné skreslenia spôsobené uhlom pohľadu, ktorý vyplýva z toho, že tie noviny sú pravicovo-liberálne.

Práve preto však v porovnaní s nejakým anonymným videom z youtube.com ide o rozhodne dôveryhodnejšie a hodnotnejšie informácie. Pri anonymných weboch nevieme nič o úmysloch, autoroch ani zdrojoch, nedá sa zistiť, či niečo nie je vytrhnuté z kontextu.

Späť k vašej otázke o vojne na Ukrajine – orientovať sa v tom dá tak, že ak ma nejaké médium opakovane oklame, tak mu už jednoducho nedôverujem.

Nie je to také jednoduché. Na oboch stranách debaty trebárs o očkovaní vystupujú ľudia s rovnakými titulmi. Je totiž rozdiel, ak očkovanie spochybní inžinier a ak to robí lekár. Podobne je to s homosexualitou – jeden odborník ju chce liečiť, iný sa tomu smeje, lebo ju berie ako vrodenú. Hovoríme teda o protichodných postojoch autorít, čo spôsobuje, že aj príčetní ľudia môžu uveriť bludom.

Rozumiem, vo vede sa však počíta s tým, že rôzni ľudia vrátane odborníkov môžu k téme priniesť rôzne poznatky a vyvodiť z nich rôzne závery. Veda však má práve preto vytvorený systém, ako ich overovať a ako z nich vybrať tie najviac pravdepodobné.

V prípade vedy teda nikdy nehovoríme o pravde a istote, ale o tom, že sa k nim niečo blíži. Väčšiu váhu má vždy prehlásenie inštitúcie, ktorá zastrešuje množstvo odborníkov, ako nejakého individuálneho odborníka, ktorý predstavuje okrajový prúd.

Vo vede je, samozrejme, vítané, aby existovali aj predstavitelia okrajových prúdov, je však hlúpe uzavrieť to tak, že ak 100 odborníkov vraví jedno, pravdu bude mať práve ten jeden s opačným zistením.

Konšpirátori totiž fungujú tak, že ak sa na niečom zhodne 99 percent fachmanov, oni si vyberú práve toho jedného, čo tvrdí opak, lebo im potvrdzuje ich presvedčenie o svete, teda že oficiálne zdroje klamú. Laik by sa mal predovšetkým pýtať, aký je konsenzus väčšiny odborníkov, nie nekriticky vyzdvihovať jedného človeka, hoc aj s titulom.

Nahrávajú konšpirátorom svojimi chybami aj mainstreamové médiá, alebo sú v tom nevinne?

Úplne ich vyviniť by bolo príliš jednoduché. Pri takýchto ľuďoch totiž hrá rolu aj sklamanie z politiky, z toho, ako sa neodhaľujú korupčné škandály, z toho, že médiá niekoho preferovali a potom sa tiež ukázal ako zašpinený. To všetko prispieva k pocitom bezmocnosti, ktorá zase v niektorých ľuďoch vyvoláva túžbu uchopiť situáciu inak.

Stačí teda, aby médiá neboli vždy dostatočne úprimné alebo ich informácie niekedy nesedeli, a v časti publika to okamžite vyvoláva odklon od dôvery k nim a príklon k alternatívnym vysvetleniam.

Je dôležité si však uvedomiť, že svet je nedokonalý a že nedokonalí sú aj novinári a politici. Stále ide o ľudí, a tí robia aj chyby. Stačí si to prirovnať k tomu, aké chyby a omyly vo svojej práci robí ich kritik.

Človek, ktorý sa poctivo zamyslí nad tým, koľko chýb a omylov urobil v živote on sám, nemôže z chýb druhých vyvodzovať zovšeobecňujúce závery typu „médiá iba klamú“.

Bratislava, 22.1. 2015. Matúš Ritomský. Foto: Tomas Benedikovic
Foto N – Tomáš Benedikovič

Podľa vás majú všetky konšpiračné teórie spoločné znaky – tajné sily v pozadí, že všetko je inak, ako sa hovorí oficiálne, existenciu pavučiny temných síl a pocit konšpirátorov, že sú to práve oni, čo vidia za oponu.

Jednoznačne. Ak sa odohrá akákoľvek významná udalosť, pre konšpirátorov je prvotným impulzom nedôverovať akémukoľvek oficiálnemu vysvetleniu. Idú dokonca ešte hlbšie, keď si myslia, že svet je ovládaný inak, než to vyzerá zvonku. Podľa nich existujú sily v utajení, ktoré ako jediné vlastnia skutočnú moc.

Či ide o útok na Dvojičky, liečbu rakoviny alebo očkovanie, stále je pre nich problém to, čo hovoria odborníci, lebo určite to musí byť inak. Ak potom médiá o týchto veciach informujú spôsobom, ktorý je v rozpore s teóriou o temných silách, automaticky im z toho vyplýva, že temné sily ovládajú aj médiá, veď inak by takto písať nemohli.

Z toho im potom vychádza, že iba oni, na rozdiel od ostatných ľudí, nie sú ovce, pretože práve oni prekukli temné sily v pozadí. Myslia si, že sú niečo viac. Tak sa stane, že niekto, kto žije v slovenskej dedinke a sedí za počítačom, nadobudne pocit, že vie o útoku na Dvojičky viac ako oficiálni odborníci americkej vlády. A to mu dáva pocit vlastnej výnimočnosti.

Ak šíri konšpirácie niekto, kto je považovaný za morálnu autoritu, a jeho publikum mu bezvýhradne verí, je vôbec možné mu to vyvrátiť? Deje sa to vo videu Aliancie za rodinu, ale aj v kostolných kázňach. Nik príčetný síce na prvý pohľad nemôže veriť, že ak niekto nepôjde na referendum, tak za dieťaťom v pestúnskej rodine príde mužský pár a vezme mu dieťa, lenže tú lož mu do hlavy vtĺkajú jeho autority.

Otázne potom je, na základe čoho ľudia uznávajú autority. Jedným z určujúcich kritérií je aj ich dôveryhodnosť. V tomto prípade sa dôvera nedá nadobudnúť v krátkom čase, ide o dlhodobý proces.

Preto sa spolieham na to, že ak ľudia niekoho majú za autoritu, pričom sa ukáže, že preukázateľne klame a zavádza, tak o ňu jednoducho príde. Súhlasím však v tom, že je to beh na dlhú trať, a preto tí, čo vystupujú z pozícií autorít, musia byť tvrdo konfrontovaní s pravdou. Ak hovoria hlúposti, musí sa o tom písať a nahlas hovoriť všetkými možnými cestami.

Veria vždy konšpirátori tomu, čo hlásajú? Nemôže to byť aj tak, že veľká časť z nich to má len ako biznis a kdesi vzadu sa strašne rehocú na tom, koľkí im naleteli? Slobodný vysielač či Zem a Vek by v mainstreame nezaujali, takže pre obe médiá je ekonomicky pohodlnejšie hrať sa na alternatívu.

Túto otázku si kladiem aj ja, ale neodvažujem sa jednoznačne súdiť ich pohnútky. Áno, môže ísť aj o kalkul a niektoré veci tomu napovedajú, isté to však nie je. Možno si len kŕmia svoje ego tým, že sa stali významnými pre istú skupinu ľudí, ktorí žijú v tom, aké veľké pravdy odhaľujú. Na základe prečítaného a počutého to ťažko odlíšiť.

Máte priame skúsenosti s fanúšikmi konšpirátorov?

Viacerí mi píšu odozvy na moje články. Z nich cítim skôr skutočné presvedčenie a naozajstnú angažovanosť, nie biznis. Keď im chcem vziať ich pravdu, emočne ich to až zraňuje.

Prebieha to tak, že ich prvý e-mail je takmer vždy útočný a agresívny, pričom moje články vnímajú ako osobné útoky na ich osoby. Keď im však slušne odpíšem a nijako na nich neútočím, len im uvediem dôvody, prečo sa mýlia, síce svoj názor na konkrétne teórie zvyčajne nezmenia, ale ľudsky sú už slušnejší a debatu vieme ukončiť zmierlivo a bez urážok.

Poznám blogera, ktorý skúšal debatovať s týmito ľuďmi na facebookovej stránke Slobodného vysielača. Vyslúžil si najmä urážky, podali si ho aj priamo vo vysielaní.

To isté urobili aj mne, ale vy teraz hovoríte o výstupoch pred publikom, kým ja som spomínal len osobnú a uzavretú komunikáciu dvoch ľudí. Vtedy sa jednoducho správajú slušnejšie. Dôležité je však nikdy nenabehnúť na ich úvodný útočný tón, lebo by vznikla len zbytočná hádka. Keď som s nimi hovoril slušne a bez urážok, prestali byť agresívni aj oni.

Dôležitý je teda ľudský rozmer. Treba s nimi komunikovať s ohľadom na to, že aj oni sú vlastne len obete, ktoré niekomu naleteli, navyše je možné, že mnoho ľudí aj z ich okolia s nimi diskutuje tak, že ich má za uletených bláznov. Nemajú to teda až také ľahké a zrejme aj z toho potom vyplýva tá ich útočnosť. Keď však zistia, že sa s nimi nebavíte povýšenecky, reagujú inak.

Možno im trochu rozumiem aj preto, lebo vo svojej mladosti som tiež veril rôznym nepravdivým teóriám a aj mňa mohli ostatní ľudia vnímať z tej pozície ako dnes my vnímame konšpirátorov. Aj u nich je teda možný určitý vývoj, koniec koncov nik z nás nevie, aká životná udalosť ich vtiahla do zastávania tých názorov. Odsudzovanie preto nemá veľký význam.

Máme nejaké autentické slovenské konšpirácie okrem smrti Štefánika?

Určite. Z prieskumov na mňa vyskočilo, že až približne 60 percent ľudí verí tomu, že naša vláda pri svojom rozhodovaní nerozhoduje slobodne, lebo ju ovládajú záujmy v pozadí. Je však otázne, či ide o konšpiráciu, alebo skutočnosť.

Že rozhodnutia vlády ovplyvňuje aj lobing, biznis a záujmy podnikateľských skupín, asi konšpiráciou nebude až pre 90 percent ľudí.

Otázne však je, či pre ľudí ide o zovšeobecňujúci záver, teda že si to myslia o úplne každej vláde a budú si to preto myslieť vždy, alebo dokážu rozlišovať horších politikov od lepších.

Pri koľkých politikoch je to naozaj preukázateľné a pri koľkých v skutočnosti vidíme aj pozitívny prístup, lebo vykonávajú kroky v prospech stransparentnenia spoločnosti a obmedzovania moci oligarchov?

Ľudia by teda mali rozlišovať, lebo generalizovanie vedie k hlúpym záverom. Napríklad k odsúdeniu politiky ako takej, čo potom nabáda k celkovej rezignácii na snahu zmeniť niečo k lepšiemu.

Za najsilnejšiu zbraň voči konšpirátorom sa považuje kritické myslenie.

Veľa ľudí si však tento pojem vysvetľuje zle, lebo inštinktívne majú pocit, že sa tým myslí podozrievavosť voči všetkému bez rozdielu. V skutočnosti ide o iné – o schopnosť rozoznávať slabé zdroje od dôveryhodných, sledovať logickú nadväznosť argumentov a ich konzistenciu.

Ak dokážeme rozoznať základné psychologické úkazy pri argumentácii a obhajobe tvrdení, vieme predísť aj vlastným skresľujúcim postojom a uprednostňovaniu informácií, ktoré v danej chvíli berieme len preto, lebo nám aktuálne vyhovujú.

Je to teda o učení sa, nie o inštinktívnom spochybňovaní všetkého naokolo. Problémom slovenského školstva však je, že sa o tom samostatne vôbec neučí, dokonca to zväčša neovládajú ani učitelia samotní. V tomto smere máme čo zlepšovať.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie