Denník N

O (zlých) vtipoch

Premýšľam, prečo mám takú chuť obhajovať čudné vtipy. Možno preto, že to pohŕdavé odsudzovanie ma desí ešte o niečo viac.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Mám rád zlých rozprávačov vtipov. Dokonca viac ako suverénov. Zlý rozprávač začne s nadšením a často si iba približne pamätá pointu. Dostane sa po určité miesto, zasekne sa a nevie si spomenúť, ako to pokračuje ďalej. Poslucháči sa preventívne usmievajú a čakajú, čo vtipné príde. Vtip sa však nedostaví, iba akýsi náznak. Ak poznáme pôvodnú verziu, môžeme si krivolakú a nedokončenú variáciu vychutnať. Ak nie, nastane chvíľa rozpakov. A poslucháči sa dokonca predbiehajú, ako by nedokončený vtip uzavreli oni. Väčšina však má radšej istoty. Aj v rozprávaní vtipov.

Otec môjho kamaráta miloval jednoduché vtipy, na ktorých sa sám dokázal výborne zabaviť. Napríklad keď si jeho syn priviedol domov novú frajerku, spýtal sa jej hneď vo dverách, kde má TEHLU. Akú tehlu? No, aby ťa neodfúklo, keď si taká chudá … Ha, ha, ha, há. Podobne vtipkoval aj so mnou, len nehovoril o tehlách.

Spomenul som si na to nedávno, keď ma o generáciu mladší kolega zoznámil so svojimi 22-ročnými kamarátkami.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie