Djoković, Putin a písmeno Z tam majú svoje čestné miesto: reportáž z nepokojného severu Kosova 

Sme vo Zvečane. Počas vojny na jar 1999 tu juhoslovanské vojenské a polovojenské oddiely nahádzali do šácht telá zavraždených Albáncov. Dnes sú tu násilné strety srbských demonštrantov s jednotkami NATO a kosovskou políciou.

„Svetu vládnu démonkrati, nie demokrati,“ povie jeden z protestujúcich Srbov.

Predstaví sa ako Nebojša Elezović. Okamžite sa opýta na moje krstné meno aj priezvisko. Povie, že pre Srbov má aj táto krajina dve mená, hovoria jej Kosovo a Metohija. Metohija je pravoslávne cirkevné územie na západe tohto štátu-neštátu, kde sú vzácne stredoveké kláštory zapísané na zoznam UNESCO.

Ako sa národ a KFOR bijú

Zvečan sa ako industriálne predmestie Kosovskej Mitrovice na prevažne srbskom severe Kosova nedávno dostal do epicentra svetových správ. Srbi, ktorí bojkotovali voľby, protestovali proti novozvoleným nesrbským starostom. V úradoch ich od prvého dňa chránila polícia. Majú pritom malý mandát, keďže volieb sa zúčastnili iba necelé štyri percentá voličov.

Do násilných stretov koncom mája vstúpili aj vojenské jednotky KFOR. Misia NATO dbá na bezpečnosť v Kosove. Zranenia utrpeli desiatky vojakov aj protestujúcich.

Viac ako týždeň po násilí pripomína priestor pred radnicou vo Zvečane zo všetkého najviac naše vinobranie alebo jarmok. Skupinky mužov a žien sa od rána do večera družne bavia. Posedávajú pod slnečníkmi alebo postávajú na ceste, kde poľské jednotky KFOR umiestnili žiletkový plot a zátarasy. Srbi ich ovešali svojimi vlajkami, do stredu umiestnili nápis „Just protesting, no violence“. To, aby tomu medzinárodné mediálne tímy rozumeli.

Na čo Srbi čakajú? Žiada sa povedať, že na Godota. Dušujú sa, že tu ostanú tak dlho, ako to bude potrebné. Dokedy to bude, nikto netuší.

„Odídeme, keď bláznivý kosovský premiér Albin Kurti stiahne odtiaľto svojich teroristov,“ povie Elezović.

Ako nezamestnaný má tento Srb v strednom veku more času, môže tu postávať donekonečna. Pod „teroristami“ Srbi myslia albánskych príslušníkov kosovskej polície. Tí si vraj iba prezliekli uniformy bývalej gerilovej Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK).

Keď sa dám s Elezovićom do reči, rýchlo pochopím, že situácia je chaotická a nateraz nemá východisko. Podľa jeho slov raz „bil KFOR národ“ a inokedy „bil národ KFOR“.

Protestujúcim prekáža najmä to, že vláda v Prištine nesplnila dávny sľub o vytvorení Združenia srbských okresov, ktoré by dalo asi 130-tisíc Srbom, čo tu ostali z pôvodných viac ako 300-tisíc, širokú autonómiu. Preto, tvrdia, voľby bojkotovali a vyšli do ulíc.

Ako sa národ a KFOR preťahujú lanom

Kedykoľvek sa pritom družné „vinobranie“ môže opäť zvrtnúť na násilie. Nesrbský starosta totiž chodí pod ochranou jednotiek KFOR „provokatívne“ dennodenne do práce. Hovoriť s ním však nemôžem. Ani vo Zvečane, ani v neďalekom Zubinom Potoku či v Leposavići. „Nedá sa,“ opakujú vojaci bez vysvetlenia.

Keď vstúpite zo Srbska cez priechod Jarinje na sever Kosova, okamžite vám udrú do očí srbské vlajky. Sú doslova na každom stĺpe. Táto výzdoba je sprievodný jav vypätého nacionalizmu, ide o najhorúcejšiu časť Balkánu.

Po hodine natrafíte pri nefunkčnej čerpacej stanici na osamelý bilbord. Sú na ňom čestní občania okresu Zvečan. Hore, samozrejme, srbský prezident Aleksandar Vučić, pod ním prvý zľava Novak Djoković, v strede Vladimir Putin.

Na severe Kosova dnes uvidíte aj na múroch budov nasprejované písmeno Z ako symbol ruskej agresie na Ukrajine.

Nad cestou je most a na ňom obrovský transparent „Ovo je Srbija“, v preklade Toto je Srbsko. Pripomína to starý balkánsky vtip, ako počas vojny raz v noci Srb na budovu pošty v Prištine nasprejoval tieto tri slová. Ďalšiu noc prišiel Albánec a nastriekal: Toto je pošta. Takže: Toto je most.

No ešte pred bilbordom a mostom je mestečko Leposavić. Kaviarne v centre sú o jedenástej dopoludnia preplnené. Muži hrajú šach, ženy sedia v tieni, pod schodami polihujú túlaví psi.

Cestu tu prehradili a urobili z nej volejbalové ihrisko. Po jeho ľavej strane sú zátarasy s neodmysliteľnými srbskými vlajkami, za nimi unudení americkí vojaci KFOR. Včera si tu v rámci 45. ročníka mestských športových hier zmerali sily v preťahovaní lanom Američania s miestnymi mužmi.

Tí prví vyhrali 2:1. Milé.

Zločinecké skupiny a ďalšie jednotky NATO

KFOR minulý piatok oznámil všetky opatrenia, ktoré prijal od konca mája po napätí na severe. Hovorca veliteľstva misie NATO Andrea Gallieni uviedol, že medzi demonštrantmi vo Zvečane, kde boli vojaci napadnutí, sú aj zločinecké skupiny.

„Bolo jasné, že ľudia protestovali pokojným spôsobom, ale tiež bolo jasné, že sa za nimi skrývali nejaké zločinecké skupiny, ktoré sa pokúšali zaútočiť na jednotky KFOR,“ povedal Gallieni a dodal, že je na kosovskej polícii, aby ich identifikovala a zatkla.

To je však v rozpore s kritikou Západu, ktorý presne toto – úsilie o nastolenie poriadku – Kurtiho vláde v Prištine predtým vyčítal. Inými slovami, kosovská polícia na severe nemá chrániť novozvolených nesrbských starostov, proti srbským zločineckým skupinám však zakročiť musí. Trošku schizofrenické.

V reakcii na krízu sa NATO rozhodlo rozmiestniť do Kosova ďalších 700 príslušníkov mierových síl, čím posilní štyritisícčlenný kontingent; generálny tajomník Aliancie Jens Stoltenberg minulý týždeň povedal, že sú pripravení vyslať ďalších.

Pred týždňom vyslanec EÚ pre dialóg medzi Srbskom a Kosovom Miroslav Lajčák a vysoký americký diplomat pre západný Balkán Gabriel Escobar navštívili Prištinu, kde sa stretli s kosovským premiérom Kurtim. Stretli sa aj so srbským prezidentom Aleksandarom Vučićom.

Opatrne nádejná správa bola, že kosovskí lídri súhlasia s novými voľbami na nepokojnom severe. Riešenie situácie je však v nedohľadne. Kosovo si pohnevalo EÚ aj Spojené štáty. Kurti na Twitteri napísal, že Escobarovi a Lajčákovi vyjadril svoj „bezvýhradný záväzok k deeskalácii“, a dodal, že slobodná a spravodlivá kampaň a voľby sú možné len vtedy, ak prevláda právny štát.

Vučič medzitým na svojom Instagrame napísal, že „je čas, aby Priština konečne splnila svoje záväzky, predovšetkým založenie Združenia srbských obcí“.

Nenávisť ako jedenáste prikázanie

Al-Džazíra nedávno priniesla príbeh Srbky Jovany Radosavljevićovej. Vedie New Social Initiative, mimovládnu organizáciu v Kosovskej Mitrovici s rôznorodým tímom, ktorý pracuje na zmierení a budovaní dôvery medzi etnickými komunitami, občanmi a vládou. Polovica jej zamestnancov pravidelne prechádza cez most cez rieku Ibar, aby sa dostala do kancelárie.

„Po poslednej kríze v Kosove cítiť zhoršovanie medzietnických vzťahov medzi Albáncami a Srbmi. Môžete vidieť zmenu v správaní ľudí. Znepokojuje ma to,“ povedala Radosavljevićová. Pre vysoké napätie a obavy o svoju bezpečnosť zamestnanci New Social Iniciative pracujú z domu. Za svoju prácu boli vystavení hrozbám a útokom miestnych obyvateľov.

Miestni Srbi kritizovali Radosavljevićovú za prácu s Albáncami. Podobne aj jej kolegovia z radov etnických Albáncov čelia rovnakej kritike od miestnych obyvateľov južnej, prevažne albánskej Mitrovice za prácu so Srbmi.

Pripomína to pamätnú „korešpondenciu zradcov“, ako svoju priateľskú e-mailovú komunikáciu v roku 2011 nazvali dvaja autori – kosovskoalbánsky dramatik Jeton Neziraj a srbský spisovateľ Saša Ilić. Obaja umelci trpeli pocitmi vyobcovania zo svojej komunity. Vedome sa ocitli v pasci. Ak nebudeš spoločne s nami nenávidieť nášho nepriateľa, vyobcujeme ťa ako zradcu, znie jedenáste prikázanie.

Presne to sa teraz deje na severe Kosova. Prehlbujúca sa paranoja a vzájomné odcudzenie spôsobili najväčšiu krízu od vyhlásenia nezávislosti vo februári 2008. A Európa si s tým nevie rady.