Denník N

Spoločenstvo tvárí a sŕdc

Dúfam, že spoločenstvo príbuzných tvárí a sŕdc, tu u nás i u susedov, nejakým zázrakom vytrvá, vydrží.

Od rána prúdili ku kostolu stovky ľudí, z Bratislavy i odinakiaľ – – –

– – – hmla sa už rozostúpila, a tak na seba lepšie videli, zvítali sa starí známi z Blumentálu; z omší na Pohode; stretli sa jeho druhovia, čo objavovali a udržiavali duchovnú cestu v lágroch, v trýzni, samote a modlitbe, objali sa ich dcéry a synovia; prichádzali mladí z neformálnych krúžkov, nositelia novej podoby viery, rôznych cirkví, slobodnejších, menej hierarchických, ekumenických, ktoré mu boli blízke; nechýbali tí, na ktorých položil svoju ruku pri krste, mnohí tam boli so svojimi rodičmi; dostavili sa jeho pochybujúci či neveriaci priatelia, lebo aj tých, ako vravel, Boh požehnáva; zdravili sa jeho známi z verejných stretnutí, z debát, z médií, dorazili muži, čo uňho našli nový domov, mal ich rád takých, akí sú, nesúdil ich, ale s nimi žil – – –

– – – a keď sa včlenili medzi ostatných, nenáhlivo sa posúvajúc k chrámu, nehlučný hovor prešiel do šepotu, až napokon celkom utíchol, ich tváre zjemneli, akoby boli prežiarené čímsi neuchopiteľným, a predsa tak mocne prítomným – tajomstvom spoločenstva viery, lásky a nádeje – – –

– – – a mne sa pred očami vynoril cintorín v Starom Budíne, kde vlani v novembri pochovávali Árpáda Göncza, bol v protifašistickom odboji i v protikomunistickom povstaní v roku 1956, odsúdili ho na doživotie, aj po šesťročnom žalári ostal v opozícii, v roku 1990 sa stal prezidentom, bol to láskavý, skromný, no zásadový človek, Maďari ho milovali – – –

– – – nemal štátny pohreb, lúčil sa s ním jeho bývalý spoluväzeň Imre Mécs a pannonhalmský arciopát Asztrik Várszegi, Zsuzsa Koncz mu podľa jeho želania zaspievala pieseň z roku 1973 Keby som bola ružou, ktorá sa stala hymnou tichých protestov proti režimu, posledný verš spievali prítomní s ňou, a keď som na jeho hrob položil ružu za nášho prezidenta a spolu s priateľmi sme sa vracali ku vchodu, oproti nám kráčali zástupy ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť ako s predstaviteľom toho Maďarska, ktoré uctievali, a ich tváre – – –

– – -ich tváre boli podobne ako tu v Blumentáli presvietené dobrom – – –

– – – a pôsobili podobne vľúdne, mierne a láskavo ako tváre tisícok ľudí odprevádzajúcich v decembri 2011 ďalšieho mukla, Václava Havla – – –

– – – a ja som v kostole počúval slová poslednej rozlúčky s otcom Srholcom, bol som vďačný Alene Čermákovej za filmovú pieseň o ňom a v duchu som dúfal, že toto spoločenstvo príbuzných tvárí a sŕdc, tu u nás i u susedov, nejakým zázrakom vytrvá, vydrží, nájde spôsob, ako sa nielen lúčiť, ale aj uchovať odkaz tých odchádzajúcich, ich posolstvo, ich nezlomnosť čeliť zlu, a predsa mať v sebe vieru, lásku a dobro.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie