Francúzka Valerie Chauvey: Nerozumiem, prečo vaši dôchodcovia nie sú v uliciach. Z čoho žijú?
Šokuje ma, ako sa mnohí u vás správajú k rôznym menšinám. Akoby to ani neboli ľudia. Keď prídem do Paríža, som neuveriteľne šťastná, lebo vidím rôzne farby. U vás ste ešte nepochopili, že rozmanitosť je dar, hovorí speváčka a učiteľka Valerie Chauvey.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.
Valerie Chauvey (1965) sa narodila vo Francúzsku, kde na univerzite vyštudovala angličtinu a bulharčinu. V roku 1996 prišla žiť do Vyškova na Morave, od roku 1998 žije v Bratislave, kde učí na medzinárodnej škole. Dlhé roky pôsobila ako speváčka v skupine Here.
Z akej rodiny pochádzate?
Otec mal hudobný obchod, mama bola maliarka a učiteľka umenia. Vyrastala som teda obklopená hudbou a umením.
Nebýva zvykom, aby niekto z Francúzska študoval bulharčinu a potom žil v Česku a na Slovensku.
Podmienkou štúdia na mojej univerzite bolo pridať si jeden jazyk navyše, tak som si zvolila bulharčinu. Obľúbila som si ju cez skvelú učiteľku pochádzajúcu z Bulharska. Jej manžela-novinára za socializmu zabili, a tak utiekla do Francúzska. V ponuke bola aj slovenčina, ale v 80. rokoch som netušila, kde raz zakotvím.
Potom som mesiac strávila na univerzite v bulharskej Sofii, kde som sa zoznámila s Čechmi. Po návrate domov sme si s kamarátmi začali písať. Asi by sme sa aj vrátili do Bulharska, po výbuchu atómovej elektrárne v Černobyli v roku 1986 to však už nebolo možné. No a v roku 1993 som prišla na dovolenku na Moravu, kde mi kamarát ponúkol vyučovanie francúzštiny a angličtiny vo Vyškove. To rozhodlo.
Bol prechod do postsocialistickej krajiny veľkým šokom?
Česko aj Slovensko pre mňa boli novým svetom. Takmer nik u vás v polovici 90. rokov nehovoril po anglicky či francúzsky. Fascinovalo ma, ako ľudia u vás fungovali, ako si pomáhali, aké to tu bolo bezpečné. Mamičky pokojne nechali kočíky na ulici a vošli do obchodu. Nerozumela som tomu, bol to úplne iný a zároveň skromný životný štýl. Imponovalo mi, že u vás neprevládal konzum. Veľmi som dúfala, že si to udržíte, že neurobíte rovnakú chybu ako Francúzi. Žiaľ, v rámci frustrácie spôsobenej komunizmom a v túžbe po západnom životnom štýle ste ju urobili.
Dnešné Česko a Slovensko by vás už teda pri prvej návšteve nefascinovalo?
Myslím si, že keby som prišla dnes, nemala by som dôvod ostávať. Máte tu v podstate rovnaký kapitalizmus a konzumný životný štýl, aký je u nás. Pamätám si, že keď sa delilo Československo, na Silvestra som lyžovala v Dolnom Kubíne. Boli tam Česi aj Slováci, všetci plakali. To ste ešte boli iní.
Čo ste o nás zistili?
Napríklad to, že aj keď vidíte, že niečo nie je fér, že sa niekomu ubližuje, väčšina mlčí. Neriešite to, nebojujete, nejdete do ulíc. Chápem, že nemáte v krvi štrajkovanie ako my vo Francúzsku, ale aby ste si ani len neotvorili ústa? Ako sa môžete pozerať na neférovosť, zlo? Priznám sa, že ma
