Distopický svet bez internetu. Mladá Severokórejčanka opisuje, ako ľudia riskujú a sledujú zakázané filmy na USB kľúčoch

Predstavte si, že je rok 2023 a vy žijete vo svete, kde nemáte prístup k internetu. Na mobile, ktorý má každý rovnaký, zmontovaný z čínskych dielov, si môžete tak akurát písať esemesky alebo sa pripojiť na štátny intranet, kde sú len vládou cenzurované príspevky.

Na Apple Store či Google Play zabudnite. Ani neviete, že niečo také existuje. Stiahnuť sa do vášho smartfónu dajú iba aplikácie s vládnou licenciou.

Pravidelne vám na ňom niekto na diaľku spraví screenshot obrazovky. Aby ste nezabudli, že ste pod totálnym dohľadom.

V televízii sa hrá iba štátna propaganda, spievajú oslavné piesne o diktátorovi a zahraničné médiá sú zakázané. Väčšina vašich kamarátov a spolužiakov režimu tlieska – veď nevideli nič iné a lásku k vodcovi im vštepovali od narodenia.

Trest smrti za seriál z Netflixu

Nejde o opis distopického seriálu, ale tristnú realitu v Severnej Kórei, kde vládne jeden z najrepresívnejších režimov na svete. Tak ako nám ho opísala Se-ah Hong, mladá Severokórejčanka, ktorej sa podarilo pred šiestimi rokmi utiecť z krajiny.

Stretli sme sa s ňou na konferencii RightsCon, ktorá sa venuje ľudským právam v digitálnej ére, v San José na Kostarike. Vzhľadom na jej bezpečnosť nezverejňujeme jej fotografiu a uvádzame jej pseudonym.

Rozprávala nám o tom, ako sa napriek totálnej cenzúre a životu bez internetu k časti Severokórejčanov predsa len niekedy dostane správa o tom, ako to vyzerá v slobodnom svete.

Kedysi sa do komunistického Československa pašovali zakázané noviny alebo knihy, v Kórejskej ľudovodemokratickej republike je v súčasnosti obľúbené niečo iné: filmy alebo seriály. Ideálne hollywoodske a najmä tie z blízkej, no rovnako nedostupnej demokratickej Južnej Kórey.

Obyvatelia Severnej Kórey po nich bažia aj za cenu obrovského rizika. Ak ich u vás špecializovaná jednotka severokórejskej tajnej služby 109 počas náhodnej razie nájde, môžete dostať trest smrti, doživotie alebo dlhoročné vyhnanstvo v pracovných táboroch.

Napriek tomu sú mnohí ochotní podstúpiť to riziko. Pred dvomi rokmi napríklad prebehol svetovými médiami príbeh študenta, ktorý prepašoval z Číny na USB kľúči juhokórejský hit z Netflixu Squid Game.

Keď skupinu šiestich stredoškolákov prichytili, že pozerali zakázaný dobrodružný seriál, dostali päť rokov nútených prác a študenta, ktorý ho šíril, odsúdili na trest smrti.

To, ako sa zahraničné filmy dostávajú do Severnej Kórey, nám opísala Se-ah spolu s americkým expertom Martynom Williamsom, ktorý sa venuje Severnej Kórei a je autorom publikácie Digitálne zákopy, ktorá vznikla na základe rozhovorov so Severokórejčanmi, ktorým sa podobne ako Se-ah podarilo ujsť do slobodného sveta.

Devätnásťročnej Se-ah trvala dobrodružná cesta do Južnej Kórey päť mesiacov, pričom jej pomohla mama, ktorá tam ušla ešte pred ňou. Musela ísť cez hory, prekonať rieku a precestovať čínske územie. Časť cesty prešla pešo, inokedy nasadala do autobusov alebo lodí. Dnes sa na svet pozerá slobodnými očami.

Všetci mali vymyté mozgy

Keď sa jej opýtam, či jej spolužiaci a kamaráti verili tomu, čo im od útleho veku dávkovala propaganda Kimovho režimu, len prikývla. „Všetci mali vymyté mozgy.“

Se-ah propagandu neriešila, jednoducho sa snažila nevšímať si ju. Pohľad na svet jej zmenila kinematografia. „Pozerať filmy je pre nás často prvá a jediná príležitosť, keď môžeme vidieť, čo sa deje vo svete,“ vraví.

S rodičmi žila v pohraničnom meste neďaleko Číny. Práve z nej sa cez 1400 kilometrov dlhé hranice dostávajú do krajiny zakázané prejavy západnej popkultúry. Najobľúbenejšia je produkcia z Južnej Kórey, aj Se-ah má najradšej ich filmy.

Na to, aby ste si ju mohli pozrieť, nepotrebujete predplatné ani prístup na internet. Musíte si ju však pokútnymi cestičkami zohnať na USB kľúči, pamäťových diskoch alebo staromódnych cédečkách, či DVD. Samozrejme, platí pravidlo, čím menšie a nenápadnejšie, tým lepšie.

„Väčšina si ho potom pozrie na laptope,“ vraví Se-ah. Čoraz obľúbenejšie sú však televízory s plazmovou obrazovkou.

Ideálne by podľa nej bolo, keby tí, čo vyberané filmy posielajú do Severnej Kórey, zabezpečili aj softvér, ktorý materiál okamžite vymaže tak, aby ani vyškolení technici z jednotky 109 nedokázali po filme či seriáli nájsť stopu. „Taká technológia by sa nám veľmi zišla,“ vraví Se-ah. Najobľúbenejšie nosiče sú podľa nej externé pamäte s veľkou kapacitou.

Nový, zakázaný svet na USB kľúči

Sledovanie filmov a seriálov je pre Severokórejčanov podľa nej ojedinelá príležitosť, ako vidieť, čo sa deje za hranicami. „Tí, čo sa k zahraničným filmom dostali, sú potom aj menej náchylní podľahnúť propagande,“ hovorí Se-ah.

Paradoxne sa vďaka prepašovaným materiálom často dozvedia viac aj o tom, ako to v ich krajine vôbec funguje.

Kwang Baek Lee je jedným z aktivistov, ktorí do Severnej Kórey posielajú pravidelne „balíčky“ s filmami a ďalším materiálom. V demokratickej Južnej Kórei šéfuje skupine Unification Media Group.

Každý mesiac posielajú k svojmu severnému susedovi pamäťové karty s novým obsahom. Lee ho rozdeľuje na tri kategórie. Tou najväčšou, asi zo 60 percent, je zábava – teda filmy, seriály a pesničky. Nasleduje niečo, čo by sme mohli nazvať občianskou náukou – čo je to demokracia či právny štát a základné ľudské práva –, a nakoniec správy.

Ak ste zvedaví, ako vyzerajú bežné správy zo sveta v Severnej Kórei, tu je príklad z 30. mája 2019: najskôr obdivné správy o Kim Čong-unovi a modernizácii fabriky na výrobky pre stomatológov, potom prichádzajú správy zo sveta: výbuch sopky na Bali, Irán kritizuje zbrojenie USA na Blízkom východe, útok nožom v Japonsku, zemetrasenie v severnom Peru a nakoniec zábery z Oklahomy zasiahnutej tornádom.

Lee a jeho spolupracovníci posielajú na sever okrem obľúbenej televíznej produkcie výber dôležitých správ. Spravidla tak raz za mesiac pošlú 3-tisíc pamäťových nosičov. Zameriavajú sa na severokórejskú mládež, tých, ktorí môžu pracovať s cudzincami, a miestnu elitu.

Vysledovať, kde všade ich karty končia, je však podľa neho nemožné.

Daj si pozor, ako hovoríš a čo si popiskuješ

Podobne ako pri filmoch aj počúvanie zahraničných piesní, najmä z Južnej Kórey, je prísne trestané. Stačí, aby ste sa zabudli a zaspievali si na verejnosti zakázaný song alebo prehovorili juhokórejským dialektom, a môžete sa ľahko dostať do existenčných problémov, opisuje Lee distopickú atmosféru v Severnej Kórei.

„Vypočuť si nejakú obľúbenú juhokórejskú pesničku je pre Severokórejčanov ako zjavenie. Uvedomia si, že všetko, čo doteraz počuli alebo videli, bolo len o propagande. Zrazu počúvajú niečo o láske a normálnom živote a páči sa im to. Jasné, že to ich pohľadom na svet potom zatrasie,“ vraví Lee.

Potvrdzuje to aj expert na Severnú Kóreu Martyn Williams z organizácie North 38.

„Dostať informácie zvnútra krajiny je extrémne ťažké. Preto sú pre nás svedectvá tých, ktorí ušli, také dôležité,“ hovorí. „Do veľkej miery sme od nich vlastne závislí.“

Indoktrinácia sa začína doslova od narodenia. Odmalička sú deťom ukazované portréty vládnucej dynastie Kimov. Detí sa potom pýtajú, kto to je, a keď odpovedia, že najvyšší vodca, všetci tlieskajú.

„Takto sa dostávajú do ľudských myslí,“ povedal výskumníkovi Williamsovi jeden z utečencov. Už od piatich rokov idú deti do mládežníckej organizácie a členstvo v organizovaných skupinách sa s nimi tiahne aj v dospelosti.

Ako vraví, internet je v Severnej Kórei pre bežných ľudí nedostupný. Prístup k nemu funguje iba vo vybraných inštitúciách, pod dozorom a s prísnym obmedzením. „Napríklad doktor si môže hodinu pozerať veci k téme z čínskych či anglických zdrojov. Nie však z Južnej Kórey,“ hovorí Williams.

A celý čas je pritom sledovaný severokórejským úradníkom. Po každých piatich minútach obraz zamrzne a zodpovedná osoba musí prehliadač odomknúť. Na povolenie hodiny s internetom sa čaká aj dva dni.

Asi tretina obyvateľov, teda približne osem miliónov, má podľa Williamsa k dispozícii smartfón, na ktorom fungujú iba vládou licencované apky. Samotný telefón je neustále sledovaný.

„A všetko, čo sa v krajine publikuje, musí prejsť cez cenzora,“ hovorí Williams.

Ako príklad bizarnej cenzúry uvádza expert na Severnú Kóreu európsky futbal. V Severnej Kórei sa naozaj dá pozerať – na jednu hodinu a s odstupom po dvoch týždňoch. „Predpoveď počasia je asi jediná vec, ktorej sa režim nedotýka,“ dodáva americký expert.

Abnormálny hlad po informáciách sa potom prejavuje na veľkej túžbe vidieť zakázané veci.

Podzemný obchod s esemeskami

Veľmi obľúbené a režimom tolerované je podľa neho písanie esemesiek. Vďaka nim funguje sivá ekonomika na mobilných sieťach. A vďaka nim sa aj Se-ah dokázala spojiť so svojím čínskym prevádzačom, ktorý jej pomohol na strastiplnej ceste za mamou do Južnej Kórey.

Okrem SMS v krajine funguje korupcia. Mnohí sa však boja. Mnohých odradí riziko tých najprísnejších trestov vrátane trestu smrti.

Ten je podľa Williamsa jedným z najefektívnejších nástrojov, ako sa režim Kim Čong-una snaží udržať populáciu pod kontrolou. Popravy sa často odohrávajú na verejných miestach, ako je štadión či námestie. Poprava zastrelením je obzvlášť krutou pripomienkou, čo sa vám môže stať, ak porušíte pravidlá, hovorí Williams.

„Aby sa ľuďom v mojom rodnom meste zabránilo chodiť do Číny, priviezli človeka, ktorý žil v Číne desať rokov. Vzali ho pred železničnú stanicu, aby ho všetci videli. A potom ho pred očami všetkých popravili. Mal som len 12 rokov a bol som vystrašený,“ cituje Williams slová jedného z tých, ktorým sa nakoniec podarilo tiež utiecť.

Vzhľadom na masovú popularitu sledovania zahraničného obsahu je však podľa Williamsa nemožné zabiť každého občana, u ktorého sa nájde USB kľúč alebo DVD. „Namiesto toho končí v pracovnom tábore.“

Väčšina prepašovaných materiálov sa dostane do Severnej Kórey cez rieky Ja-lu a Tumen, ktoré oddeľujú krajinu od Číny. „Na niektorých miestach je široká iba niekoľko metrov,“ píše Williams v Digitálnych zákopoch, „a preto je v riedko obývaných oblastiach ideálna na pašovanie.“

V bizarnom svete totalitnej krajiny bez internetu sa cez ne dostáva k obyvateľom šanca nazrieť na druhú stranu vďaka malým USB kľúčikom. „Jeden z mála momentov, keď sa môžete cítiť slobodne, je pozeranie zahraničných filmov,“ dodáva Se-ah.