Ukrýval sa v bombardovanom mariupolskom divadle: Keby sme odišli, kadyrovovci by to tu zabrali

Dmytro Murancev rozpráva potichu. V Užhorode, ktorý kedysi patril Československu, je práve festival a pre veľa miestnych je príležitosťou zabudnúť na vojnu, ale my od neho chceme presný opak.

Aby sa mladý študent herectva vrátil do dní, keď sa s priateľkou a jej mamou skrýval v mariupolskom divadle. Až do okamihu, keď naň spadla ruská bomba.

V rozhovore hovoríme aj o tom:

• prečo sa obyvatelia Mariupola ukrývali práve v divadle;
• prečo život v Donecku vyzeral ako v počítačovej hre GTA;
• ako sa stalo, že bombový útok so svojou priateľkou prežil;
• kedy nájdu pokoj duše stoviek ľudí, ktorí v divadle zahynuli.

Spomínate si na dobu pred rokom 2014, na ukrajinský Doneck?

Áno, spomínam. Bývali sme na predmestí, volá sa Charcyzk. Je to pol hodiny cesty od Donecka.

Mama a otec boli zamestnaní v metalurgii. Mama študovala na univerzite v Kramatorsku, majú vysokoškolské vzdelanie, pracovali, mali dobré platy.

V Charcyzku bola továreň na rúrky, práca v nej živila celé mesto, existovalo vďaka nej. Rozdelili sme ho dokonca tak, že na jednej strane od mosta bol Charcyzk a druhá strana bola „rúrková“. Bola ako samostatné mesto, továreň bola obrovská.

Známkami príslušnosti k Ukrajine pre mňa vtedy boli napríklad obchod Silpo (veľký ukrajinský reťazec – pozn. red.), mena hrivna, ukrajinská televízia. Cielene som ju veľmi nesledoval, ale mali sme ju často zapnutú. Alebo výuka v ukrajinčine. Bol som v rusky hovoriacej triede, ale aj tak sme mali hodiny ukrajinčiny a ukrajinskej literatúry. Tie po okupácii v roku 2014 zakázali (proruské úrady – pozn. red.).

A cestovali sme na dovolenku, každý rok na ukrajinský Krym. Bol som tam v každom väčšom meste – na Jalte, vo Feodosii, v Simferopole, Sakách. V podstate som prešiel celý Krym, je to pre mňa Ukrajina. Keď tam prišli Rusi, už sa tam ísť nedalo.

Dostávali sme aj lístky na futbal, často sme chodili do Donbas Arény (štadión Šachťaru Doneck, symbol modernizácie východu Ukrajiny, hrali sa tu futbalové majstrovstvá Európy v roku 2012 – pozn. red.). Otec tam dokonca bol, keď prišla Barcelona, ​​odfotil si Messiho. Cítil som sa aktívne ako Ukrajinec.

Už v puberte? Vtedy ste mali približne 13 rokov…

Áno. Neriešil som jazykovú otázku. Nikdy som nepremýšľal, prečo hovoríme po rusky, a nikdy som nemal pochybnosti, že žijem na Ukrajine.

Všetko bolo normálne, keď som mal dvanásť rokov, bol som vo Ľvive, podvedome som tam prešiel do ukrajinčiny. Pred Revolúciou dôstojnosti nebol jazyk pálčivou otázkou.

Kedy ste o tom začali premýšľať?

Keď sa začala vojna (v roku 2014 – pozn. red.). Keď ma Rusi začali „chrániť“, pretože som bol rusky hovoriaci – predsa ma „museli“ chrániť. Mám rodinu, ktorá je pre Donbas netypická.

Akú?

Mamin a babkin rod pochádza z Poľska, v ére Sovietskeho zväzu doputovali cez niekoľko miest na Donbas. Moja babka, to je taká Ukrajinka! Žije tam, stará pani, v podmienkach okupácie, ale za celý čas sa „neprepla“ do ruštiny.

Otcov rod je z Rostovskej oblasti – Kubáň, donskí kozáci. Má ukrajinské priezvisko, dokonca tam aj hovorili po ukrajinsky. Ale Sovietsky zväz z nich formálne urobil Rusov.

Videla som ruskú reportáž o takzvanom „dialekte balačka“ na Kubáni. Ale hovorili po ukrajinsky.

Hrozné je, že ani sami obyvatelia nevedia, že hovoria po ukrajinsky. Rusko by za to malo byť zodpovedné, to je trestný čin. Namiesto toho, aby otvorilo školy v ukrajinčine na území Ruska, vedome ich rusifikovalo. V zásade to isté, čo urobili s Donbasom.

Prečo ste neodišli hneď v roku 2014?

Rodičia ešte mali prácu, továreň fungovala. Málokto to vie, ale v roku 2014 nebola vojna témou na celej Ukrajine. My sme už vtedy zažili bombardovanie, schovávali sme sa. Celá krajina to však pocítila až teraz (po februári 2022 – pozn. red.).

V obchodoch v Donecku boli dvoje pokladnice: v hrivnách a v rubľoch. Hrivny pre tých, ktorí pracovali v továrni na rúrky, pretože tá predávala z okupovaného územia do Mariupola. Ruble sa dostali do obehu v dôsledku okupácie.

A mama hovorila, že to nie je vážne: Vidíš, že máme stále hrivny? To znamená, že rýchlo odídu. Dohodnú sa a vypadnú odtiaľto. Čakala, že to tak bude.

Čas plynul a potom povedala: prečo by som mala zo svojej krajiny odísť ja len preto, že tu chodí nejaký kadyrovovec? Toto je moja krajina, on musí vypadnúť. Hneď ako by sme to všetko opustili, kadyrovovci by to zabrali.

Bolo to tam ako v počítačovej hre GTA – mohli napríklad zastaviť auto, vyhnať z neho človeka, sadnúť a ísť.

V podstate to isté, čo sa deje za okupácie teraz?

Áno. Ale tam to bolo horšie o to, že ani Rusko nepriznávalo, že to sú ich ľudia. Ako keby dostali rozkaz, aby o tom mlčali. Ale bolo to počuť – hovorili napríklad to ruské „maskva“ a podobne.

Keď v roku 2014 niekde obsadili úrad a hovorili s miestnymi, odháňali ich, hovorili im „idi za parjebrik“. U nás nikto nepovie parjebrik. Máme obrubník. Ľudia ani nerozumeli, čo od nich chcú.

Bolo tam aj veľa kolaborantov, ale tí utečú, keď to bude znova ukrajinské.

Vaša rodina z Donecka odišla alebo tam stále je?

Keď sa objavil covid, nedalo sa tam dostať. S rodičmi som sa nevidel štyri roky. Prišiel som do Mariupola a hneď sa to začalo. Museli by za mnou prísť cez Rusko, cez oficiálny hraničný priechod a Charkiv. To bola hrôza. A potom sa začala veľká vojna.

Môj otec a brat by mohli byť mobilizovaní, skrývajú sa (aby nemuseli rukovať do ruských jednotiek – pozn. red.). Nežijú na trvalej adrese.

Aký máte pas?

Ukrajinský. Občiansky preukaz som dostal v šestnástich, v roku 2016, to už okupácia trvala dva roky.

Stále sme cestovali do Mariupola – napríklad keď sme potrebovali doklady. Vybavili sme si ich a vrátili sa do Donecka. Dokončil som tam našu okupovanú školu, kde sme sa učili dejiny Ruska. Potom som sa prihlásil na hereckú školu v Mariupole.

S ukrajinským pasom sa vám podarilo získať vysvedčenie z okupovanej školy?

Áno. Tam boli všetci miestni, stále rovnakí učitelia. Chápali to.

A tí istí učitelia začali učiť podľa ruských osnov?

Áno. Boli takí, ktorí nás učili ukrajinčinu a dejiny Ukrajiny, tí už sú preč.

Rusi priviedli svojich učiteľov?

Nie. Vtedy neboli takí systematickí ako teraz, pretože nepriznávali, že sú Rusi. Až teraz robili pseudoreferendá o pripojení k Rusku. Vtedy to navonok nehovorili, tvárili sa, že sú z „Doneckej ľudovej republiky“.

Ako ste sa dostali k divadlu, aké roly ste hrali?

V Mariupole som chodil do školy, ktorá bola asi 300 metrov od dramaturgického divadla (zničeného Rusmi pri nálete na jar 2022 – pozn. red.), a počas štúdií som hral v amatérskom divadle Teatromania. Zúčastnili sme sa na rôznych medzinárodných festivaloch ako Gogolfest. To všetko sa dialo v Mariupole, všetko bolo v ukrajinčine.

Učili nás herci Mariupolského dramaturgického divadla, metodiku ma napríklad učila Ľudmila Kolosovyč, ktorá je teraz riaditeľkou divadla. A učil nás aj divadelný umelecký vedúci Andrij Lucenko, zaslúžilý umelec Ukrajiny. Ten je teraz na fronte.

Lekcie herectva sa odohrávali na malej scéne divadla.

Keď už som sa dostal na vysokú školu, bol som spojený s dramaturgickým divadlom. Je to tak, že kto navštevuje tú školu, už sa pripravuje na to, že bude herec a bude pokračovať v dramaturgickom divadle.

A kedy ste začali?

V roku 2019, mal som 19 rokov. S Ľudmilou Leonidovnou (Kolosovyč – pozn. red.) sme našli spoločnú reč tak, že som prišiel neskoro na prvú lekciu. Poprosila ma, aby som povedal niečo o sebe, ostatní to už povedali – a čudovala sa, že som začal hovoriť po ukrajinsky. Pretože aj ona hovorila po ukrajinsky. Pred veľkou vojnou tam takých ľudí veľa nebolo. A pretože sme obaja hovorili po ukrajinsky, zblížili sme sa.

Hovoríte, že len málo ľudí zo súboru hovorilo po ukrajinsky. Dá sa to nejako vyčísliť?

Po ukrajinsky vedel každý. Keď bolo treba, prešli do ukrajinčiny, ale zvykovo spolu hovorili po rusky. No neboli s tým problémy; obrátite sa na niekoho v ukrajinčine, on sa vám po ukrajinsky pokúsi odpovedať – to sa dialo napríklad v mojej prítomnosti.

Ale ani ja som nehovoril po ukrajinsky s každým. Niekedy to je veľmi ťažké, keď hovoríte sami po ukrajinsky a okolo ďalších desať ľudí hovorí po rusky. Prejdete do ruštiny, ani si to nevšimnete.

Prešla som na ukrajinčinu sama, keď som mala 22 rokov, takže vám rozumiem.

To sú prekážky, ktoré všetci poznajú. Všetci, ktorí prechádzali z jedného jazyka na druhý. A polovica Ukrajincov takto prešla na ukrajinčinu počas života, nehovorili tým jazykom odmalička.

Vráťme sa ešte k repertoáru divadla. Boli už vtedy také predstavenia, ako je to o Vasylovi Stusovi, ktoré hráte počas pobytu v Užhorode?

Na nič také sa nepamätám. Hovorili mi, že niečo bolo, aj o Stusovi, nejaké čítanie, performance. Ale že by bola poriadna show, to nie.

Aj keď si myslím, že by pre divadlo v Donecku bolo symbolické uviesť hru o Stusovi, o doneckom básnikovi. Nenarodil sa síce v Donecku, ale veľkú časť svojho života tam prežil, bojoval za ukrajinský jazyk. To by bolo veľmi symbolické.

Občas sa hovorí – prečo vlastne o Donbas bojovať, prečo zaň a za ľudí tam umierať? Veď všetci, ktorí chceli žiť ako Ukrajinci, už odtiaľ odišli.

Nie. Treba vrátiť krajinu Ukrajine. A my vysídlenci sa potom vrátime domov, na naše územie. Je to predsa naša krajina. To nie je krajina nejakého strýka Váňu, ktorý sa rozhodol, že je teraz za Rusko a že je súčasťou Ruska.

Po vlaňajšej februárovej invázii Ruska na Ukrajinu sa veľa ľudí skrývalo v divadle, aj vy. Mohli by ste zo svojej perspektívy opísať, ako vyzerali dni v divadle predtým, ako ho bombardovali? Kedy ste do divadla prišli?

Piateho marca.

Takže jedenásť dní pred bombardovaním.

Vtedy sa hovorilo, že sa bude od divadla evakuovať. V meste to vtedy bola divočina. Po uliciach chodili ľudia, hľadali otvorené obchody. Rady pred nimi boli také, o akých mi hovorila babička, že boli za sovietskych čias.

Prebudil som sa a hovoril som si: čo mám robiť? Stáť v rade, kým ma pustia do obchodu? To je na päť hodín. Býval som s kamarátmi v ubytovni, striedali sme sa v tom rade, bolo by drsné stáť tam päť hodín sám.

Zachytávali sme aj vodu z roztápajúceho sa snehu, čo tiekla zo strechy – a to som si hovoril, to už je veľa.

Všetci začali vyberať hotovosť z bankomatov. Začali sa zatvárať všetky obchody, supermarkety.

Býval som na treťom poschodí, potom som postupne začal žiť na prvom, spal na podlahe, dodržiaval pravidlo dvoch stien. (Ukrajincov vyzývali, aby boli v čase hroziacich náletov od možných miest dopadu bômb oddelení dvoma stenami – keď tlaková vlna zničí prvú, ešte existuje druhá stena, ktorá môže zachytiť letiace trosky – pozn. red.)

Spal som na chodbe. Prišiel 5. marec a v noci nám nad ubytovňou preletelo lietadlo – tak nízko, že som vyskočil. Niekam smerom k Port City.

To je obchodné centrum.

Áno. Ráno ma zobudil sused a hovorí: Dimo! A blížilo sa policajné auto. Policajti alebo vojaci – ľudia ich „lovili“ preto, že už nebolo žiadne spojenie, nebolo nič, žiadne zdroje informácií, a keď videli policajta, dav za ním vybehol, obklopil ho a pýtal sa: Čo mám robiť? Čo sa stane? Kedy? Čože? Kto vydá svetlo? Kedy dostaneme vodu?

Teraz sa to zdajú byť naivné otázky, ale vtedy to ľudia vážne očakávali. A policajti odpovedali: Bude sa to opravovať. Alebo: Vráťte sa do pivníc.

Nadobudli ste pre ten nedostatok informácií niekedy pocit, že „sme prehrali“?

Nie. Ja som najprv neveril, že sa začne veľká invázia. Všetkým som vravel, že Rusko nemôže byť také hlúpe, aby osem rokov zapieralo, že tu je, a potom urobilo oficiálnu inváziu.

Hovoril som – to je kolaps pre Rusko, všetko sa bude rozpadať, je to jednoduché. Osem rokov boli obviňovaní, že nás napadli, osem rokov to zapierali, až do poslednej chvíle pred inváziou. A potom to príde a ja si hovorím – wow, ako to?

Keď mi potom začali písať príbuzní a kamaráti, tak som všetkým hovoril – Rusko je slabé, nezvládne obsadiť Mariupol, nemá na to dostatok síl. Druhej najsilnejšej armáde sveta chýbala sila, prehrávala.

Neustále sme sledovali telegramy (kanály sociálnej siete Telegram, medzi Rusmi aj Ukrajincami veľmi rozšírené – pozn. red.). Cez VPN sme dokonca chceli preniknúť na ruskú sociálnu sieť VKontakte a písať rodičom Rusov, ktorí v Mariupole zomreli. A hovorili sme si, že aj keby dobyli Mariupol, nie je to taká veľká prehra, pretože im išlo o to, aby dobyli Kyjiv za tri dni. A teraz zrazu hovoríme o Mariupole, to je smiešne. Dobyli ho až na jar.

Mobilom som stále natáčal ukrajinské vlajky v meste, všetkým som posielal videoodkazy: Tu v meste Rusi nie sú, pozrite, chodím tu ulicami, bankomaty už nefungujú, je vojna, ale Rusi tu nie sú.

Dalo sa takto po meste chodiť dlho?

Nie. (smutný úsmev) Asi štyri dni. Ale tie trvali veľmi dlho.

Bežal som napríklad do nemocnice, chcel som darovať krv raneným vojakom. A predstavte si, bolo tam toľko obyvateľov Mariupola, že kým by na mňa prišiel rad, krv by už nebolo treba, pokazila by sa. Personál mi povedal: Prepáčte, príďte o tri dni. Prišiel som dvakrát, ale nikdy som krv nedaroval, už to za mňa urobilo veľa ľudí.

Piateho marca už to bolo horšie?

Áno. Každý deň sa to zhoršovalo. Najskôr zhasli svetlá – krátko. Potom sa rozsvietilo a ja hovorím – a je po všetkom. Ale potom to opäť vypli. Potom vypli vodu. Potom kúrenie, začala byť zima, spal som oblečený. Posteľ som postavil do okna oproti črepinám a spal som na matraci pod stolom.

Všetko sa udialo rýchlo. Bol som v šoku, išlo to krok za krokom, na to veľmi nie som. Hovoril som si: No, spím na podlahe, oblečený, to je zlé. Keď je človek v tomto stave, nevníma tú zmenu. Nevníma, že je to „trash“.

Postupne som sa sťahoval v budove dole na prvé poschodie. Potom ma piateho marca zobudil kamarát a hovorí: „Dimo! Teraz prišiel policajt s reproduktorom!“ Takto sa oznamovali novinky.

Policajt hovoril, že bude evakuácia, že od divadla pôjde kolóna bielych autobusov do Zaporižžie, že sa na tom dohodli obe strany. Celé mesto sa preto hrnulo do divadla.

Mal som vtedy priateľku, ktorá bývala na kraji mesta, v 23. obvode – napadlo mi, že určite nepočula o evakuácii. Nemohol som tam ísť bez nej, tak som z ubytovne počas ostreľovania bežal na okraj mesta. Našiel som ju tam v rade na múku. Obchod sa zatváral, rozdávali zvyšky jedla. Ale na čo by jej bola múka v tých podmienkach?

Vzal som priateľku, jej mamu, trochu jedla a bežali sme do divadla. Mesto už bolo v dyme, tesne nad nami lietali strely.

Keď hovoríte – bežal som do inej časti mesta -, to je ako ďaleko?

Poďme pozrieť na Google Maps, hneď to budeme vedieť… (Pozerá sa do telefónu.) Tri a pol kilometra.

A potom ste už zostali v divadle?

(Ukazuje video v telefóne.) Tu sme pri vchode do divadla, keď sme pribehli. To je to jediné, čo som stihol zaznamenať, poslať všetkým príbuzným, priateľom. Potom sme už nemali signál. Mama si myslela, že som umrel. (Dmitrijova priateľka na videu hovorí po rusky: „Tu v Mariupole to je úplná katastrofa. Všetko je v dyme, horí centrum mesta, obchod Metro, jedna ďalšia štvrť…“)

Chcel by som niečo upresniť. Ten stav, v ktorom som na tom videu, to bol šok. Vyzerá to, akoby som mal dobrú náladu, akoby som bol veselý. (Dmitrij na videu hovorí po ukrajinsky: „My ale neutekáme. Zvíťazíme.“ Jeho priateľka v ruštine: „Teraz budeme v úkryte v dramaturgickom divadle.“ Dmitrij v ukrajinčine: „Orkam piču, sláva Ukrajine!“)

Všetko mi to došlo, až keď som dorazil 4. apríla k starému otcovi v Kolomyji v Ivanofrankivskej oblasti. Vyšiel som von, tam kvitne sakura, lietajú vtáky, je jar. Je to na západe Ukrajiny, tam sa neskôr stmieva. A mne došlo – ja som to všetko prežil. Až tam som sa vydesil, bol som v šoku.

Stále sa mi o tom sníva. Keby som sa tam teraz zrazu ocitol, v Mariupole, myslím, že by ma chytil panický záchvat. Vtedy tam nebol čas sa zastaviť a začať všetko analyzovať, tam sa udalosti postupne vyvíjali a zhoršovali, museli sme stále niečo robiť.

Zostali ste v divadle aj po piatom marci?

Áno. Všade okolo boli autá, v divadle som toľko ľudí nevidel, ani keď bolo vypredané. Nebolo vidieť steny, podlahu, všade boli ľudia. Ako by to bola nejaká plastická etuda, kde ľudia splynuli s budovou. Občas som aj na niekoho šliapol, nebolo sa ako vyhnúť.

V divadle ste bývali v pivnici?

Áno. Všetci sa tam nezmestili, bývali aj na druhom alebo na treťom poschodí. Aj v pivnici, suterén bol preľudnený. My sme si tam našli kút, kde bol kovový šrot, odtiahli sme ho a urobili si tam kútik.

Bolo nejako organizované, kto kde v divadle bude?

Nie, nie, nebolo. Kto chcel, mohol ísť do krytu do pivnice. Ale bola to pivnica: je tam vlhko, zatuchnuto, ľudia tam rýchlo prechladnú a začnú kašľať. Boli tam aj tehotné ženy, batoľatá…

Čo je na tom najhoršie – niektorí ľudia práve vzhľadom na deti nechceli ísť do pivnice, pre podmienky tam. Neviem, čo sa im stalo. Väčšinou ten útok 16. marca prežili tí, ktorí boli v pivnici.

Vy ste tam boli?

Áno, boli. Skrátka sme mali šťastie. Prebudil som sa, hovorím si – musím sa umyť. Teda tak symbolicky, namočiť si tvár. To sa muselo na záchod na prvé alebo druhé poschodie. Keby sme tam šli o desiatej dopoludnia, umreli by sme pri tom útoku. Alebo keby som šiel von zapáliť oheň, aby sme mali aspoň prevarenú vodu, ktorou sme sa „stravovali“. Stačil krok zlým smerom a bolo by po mne.

Jedinou možnosťou, ako nezomrieť, bolo zostať v pivnici. Hore bola minimálna pravdepodobnosť prežitia.

Zachránilo nás päť minút. Najedli sme sa, chystal som sa ísť si po rybe umyť ruky. Priateľka ma zastavila, nech počkám, že to dojeme, aby sa ryba nepokazila. Čudoval som sa, pretože neznáša ryby. Hovoril som si – zrejme je naozaj hladná. Tak sme tú rybu začali dojedať a v tom momente spadla bomba.

Čo teraz vlastne robíte? Kde pracujete?

Keď sme sa dostali z Mariupola, prešli sme sa cez všetky priechody. Manguš, Berďansk, do Zaporižžie, do Ľviva, do Kaluša a potom som išiel za dedom do Kolomyje. Priateľku som poslal ďalej, cez Poľsko pokračovala do Nemecka.

Vôbec mi nenapadlo, že sa niekedy vrátim k herectvu, ani som poriadne nezačal pracovať, mal som ešte rok školy. A vtedy mi volá Ľudmila Leonidovna: „Ako sa máš? Si živý?“ Zaujímala sa o mňa ako o človeka, čo robím… Povedal som jej: „Áno, všetko v poriadku, odišiel som na územie kontrolované Ukrajinou, momentálne pracujem v továrni v Kolomyji.“

Je to továreň na konzervy, vyrábali sme konzervy pre ozbrojené sily. Hovorilo sa, že ich vozia do Mariupola, ale nerozumel som tomu, ako je to možné, keď bol predsa obkľúčený. Až neskôr som sa dozvedel, že ich tam vozili vrtuľníky, ktoré z Azovstaľa odvážali zranených. Mali tam kolomyjské konzervy, odo mňa (usmieva sa).

A v tom mi píše Ľudmila Leonidovna: „Dimo, obnovíme divadlo. Som teraz riaditeľka, chcela by som, aby si sa na tom podieľal. V inscenácii o Stusovi.“

A ja si len hovorím: tak tu dochádza k prehodnoteniu tvojho všeobecného pohľadu na svet a život. Keď ty… Alebo takto: Ako môžeš vyhrať milión dolárov v lotérii? A mne sa to podarilo, keď som prežil. Čo som také dobré urobil, že som si zaslúžil prežiť bombardovanie divadla? Predsa som nemohol prežiť len tak. Hovorím si – stopercentne som prežil, aby som niečo urobil.

Naozaj cítite túto zodpovednosť?

Áno. A aká bola zodpovednosť, že som tam priviedol aj priateľku a jej mamu. Každý deň mi hovorili: Musíme sa vrátiť, umrieme tu. A ja som im stále hovoril: Nie, zajtra odchádzame. Jedenásť dní som ich „kŕmil“ nádejou, že keď sa nepodarilo evakuovať dnes, tak zajtra… A zrazu padá bomba.

A ja stojím. Všade sú ruiny. Pod troskami kričia ľudia, všetci sú od krvi, všetci behajú. Deti kričia pod troskami, že ešte žijú, ale že sú zavalené a nemôžu sa hýbať. Všade sú trosky, všetko je od prachu. A priateľka sa ma znova pýta: „A čo ďalej? A čo ďalej?“ A ja stojím a reálne neviem čo ďalej. Ako to mám vedieť? Som len človek.

A teraz som tu. Z nejakého dôvodu som prežil, aj keď tam boli ľudia oveľa… neviem… slušnejší? Úprimnejší? Tým som si istý. Ale z nejakého dôvodu som to bol ja, kto prežil. Približná štatistika, o ktorej sa teraz hovorí, je, že tam zomrelo šesťsto ľudí. Šesťsto. To je šialené. Hovorím si – bol si v epicentre, kde dopadla bomba, zomrelo šesťsto ľudí a ty si nezomrel.

Aj preto, keď som dostal tú ponuku, hovoril som si – môžem sa vôbec nepodieľať na obnove toho divadla? Z ktorého som vyliezol? Práve preto som prežil, aby sa to divadlo spamätalo a vrátilo, aby bolo zase v Mariupole. V zásade je teraz mojím hlavným životným cieľom vrátiť to divadlo domov. Aj seba, pretože som rodičov štyri roky nevidel.

Zdemolovať Leninov pomník, ktorý stojí v Donecku, vyvesiť na svojej škole ukrajinskú vlajku, hrať Krik národa v Donecku. Stusovu inscenáciu. To je jediné, pre čo som vlastne prežil. Aby som si vzal toto bremeno, obnovil to divadlo. Aby duše všetkých tých šiestich stoviek ľudí, ktorí zomreli a ktoré sú teraz so mnou, našli pokoj, keď sa vrátim a budem opäť stáť na javisku v Mariupole.

Hra Krik národa bola napísaná kolektívne vaším divadelným súborom?

Áno. Hľadali sme na internete Stusove listy. V zásade celý jeho život sa dá pochopiť podľa jeho listov. Stále písal žene, synovi a matke listy. My sme ich našli a zobrali sme to všetko doslovne. Nie je tam žiadna vymyslená replika, celá hra je zložená z jeho listov a veršov.

Koľko ľudí zo starého súboru je teraz zapojených do „nového“ divadla?

Ihor Kytryš, Olena Bila, Natalia Mytľakova, Anatolij Ševčenko, zaslúžilý umelec Ukrajiny. Starší človek, neviem presne, koľko má rokov, ale určite viac ako 65. Už toho veľa zažil, ale aj tak si vybral Ukrajinu. Vira Lebedynska, ktorá so mnou bola tiež v divadle. Stretli sme sa tam ale iba raz. Nebola v pivnici, ale prežila.

Sú ľudia, ktorí sa rozhodli v Mariupole pod ruskou okupáciou zostať a spolupracovať s Rusmi v „ich“ novom divadle?

Sú. Tí, ktorí neboli v divadle v čase, keď spadla bomba. Aspoň ich nemusíme prepúšťať, prepustili sa sami. Takže je vyriešený ten problém, keď staršia generácia nedáva priestor mladej – to sa stáva práve v divadlách. Ale nielen v divadlách.