Denník N

Škodí nám vytváranie rebríčkov škôl?

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Prílišné zdôrazňovanie súťaže medzi školami cez ekonomické nazeranie na ich poslanie ich môže odrádzať od spolupráce.

Autori sú analytici Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť SGI

Na Slovensku sa meranie kvality vzdelávania zúžilo na diskusiu o tvorbe rebríčkov škôl, ktoré zverejňuje Inštitút pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO). Ten argumentuje, že rodičia majú málo informácií pri rozhodovaní, na akú školu zapíšu svoje dieťa. Zároveň predpokladajú, že zverejňovanie rebríčka bude viesť k súťaži o priazeň rodičov, a tým k skvalitneniu škôl.

Kritici tvrdia, že na základe zbieraných dát sa nedá rebríček kvality škôl zostaviť a aktivitu INEKO vnímajú ako škodlivú. Zároveň nesúhlasia s ekonomizáciou vzdelávania, keď sa na výsledky vzdelávania pozerá výhradne cez ukazovatele ekonomickej úspešnosti.

Dobré výsledky vs. kvalitné školy

V prvom rade treba rozlišovať medzi hodnotením kvality škôl a meraním vedomostnej úrovne žiakov. Zverejňovanie rebríčkov je iba spôsobom, akým sa výsledky komunikujú verejnosti.
Hodnotenie kvality školy by malo zahŕňať pokrok žiakov v predmetoch, rozvoj ich osobnosti, tvorivosti, kritického myslenia, sociálnych a iných zručností v súvislosti s návštevou školy. Na Slovensku sa tento typ plošného hodnotenia kvality nerobí.

Dôvodov je viacero, hlavné súvisia s metodológiou a náročnosťou. Na ilustráciu je potrebné poznať odpovede na otázky – Čo všetko potrebujeme hodnotiť, aby sme vedeli povedať, akú kvalitu majú školy? Kto určí, čo je dôležité viac a čo menej? Zvolíme správne nástroje na meranie? Budú zozbierané informácie objektívne? Ako budeme merať vplyv mimoškolských faktorov na úspešnosť dieťaťa v škole?

To, čo sa na Slovensku zamieňa za hodnotenie kvality škôl, je meranie vedomostnej úrovne žiakov, ktoré sleduje úroveň znalostí žiakov v konkrétnom čase. Meranie úrovne vedomostí vieme uskutočniť hromadným nezávislým testovaním alebo testovaním vzorky žiakov. Aby mohli byť výsledky porovnateľné, musí byť meranie štandardizované. Inými slovami, musí byť vylúčená možnosť ovplyvňovania výsledkov testov zo strany učiteľov, žiakov alebo rodičov. Z tohto dôvodu nie je vhodné porovnávať známky, keďže dvojka na jednej škole by na inej bola trojkou a podobne.

Na úrovni základných škôl je pokusom o štandardizáciu Testovanie 9 v deviatom ročníku. Žiaľ, ako ukazuje slovenská prax, zozbierané dáta majú pochybnú kvalitu, keď je zrejmé, že v niektorých školách došlo k podvádzaniu pri písaní testov.

Napriek tomu si musíme položiť otázku – znamenajú nadpriemerné výsledky v meraní vedomostí žiakov, že ich škola je kvalitná? Môžu, ale nemusia. Napríklad Testovanie 9 hodnotí znalosti v malom počte predmetov (slovenský jazyk, matematika). Zároveň platí, že ak škola do 1. ročníka naberie najšikovnejšie deti, tak je pravdepodobné, že aj priemerne kvalitná škola tieto deti udrží na nadpriemernej úrovni vedomostí. Preto potrebujeme iný nástroj na meranie pokroku žiakov.

Často sa hovorí o meraní pridanej hodnoty. Meria sa plošným a nezávislým testovaním žiakov v rôznych ročníkoch. Napríklad v 1., 5. a 9.ročníku. Porovnaním vývoja výsledkov žiakov by sme mali byť schopní zistiť, ktorá škola v akej miere prispieva k rozvoju vedomostí dieťaťa.

Prehlbovanie

Samotné zverejňovanie rebríčkov zjednodušuje hodnotenie kvality do ľahko pochopiteľného poradia. Poznáme ho z prostredia vysokých škôl, kde má študentom pomôcť lepšie sa rozhodnúť pre školu, ktorá bude sedieť ich ambíciám a záujmom. Pri nedostatku dát pri základných školách, čo je prípad Slovenska, však vytváranie rebríčkov so sebou nesie riziká. Podľa zahraničných skúseností takýto postup môže vo svojom dôsledku spôsobovať celkové znižovanie kvality školstva.
V anglosaskom prostredí sa rebríčky škôl vytvárajú už dlhšie a diskusia je výrazne popredu.

Niektoré krajiny (napríklad USA, Austrália, Veľká Británia) výsledky štátnych testovaní (respektíve rebríčky škôl) naviazali na financovanie škôl s úmyslom motivovať školy a učiteľov k zvýšeniu kvality vzdelávania. Skúsenosti z týchto krajín podložené robustným výskumom však hovoria v neprospech takéhoto smerovania ako cesty, ktorá celkovú kvalitu vzdelávania skôr znižuje a prehlbuje spoločenské rozdiely.

Mierne nadpriemerné školy pritiahnu ešte kvalitnejších žiakov/čky a pri kapacitnej naplnenosti si dokonca začnú cez prijímačky vyberať tých najschopnejších, kým priemerné školy o nich prídu a ich úroveň bude ešte klesať. Inými slovami, kvalitné školy budú kvalitné nie pre kvalitnú výučbu, ale preto, že dokážu na základe zverejňovaných rebríčkov prilákať najkvalitnejších žiakov/žiačky.

Zúženie poslania škôl

Vytváraním rebríčkov základných škôl podprahovo verejnosti komunikujeme, čo sú hlavné kritériá kvality škôl, či aké majú byť ciele vzdelávania. Podľa rebríčka škôl od INEKO, by takýmito kritériami na úrovni základných škôl mali byť najmä zručnosti v matematike a slovenčine, spolu s úspešnosťou žiakov v súťažiach a projektoch.

Hoci žiaden odborník vo vzdelávaní nebude vyvracať nutnosť rozvíjať matematickú a čitateľskú gramotnosť, rozvoj kritického myslenia, tvorivosti, sociálnych zručností a schopnosti spolupráce, adaptability, vnímania sociálnej zodpovednosti, či rozvoj talentu v športe alebo umeleckej činnosti sú pre budúcnosť detí tiež dôležité. Tým sa rozširuje vnímanie poslania škôl a aj hodnotenia ich úspešnosti. Mnohé z týchto zručností však nie je možné merať testom.

Ďalším problémom vytvárania rebríčkov škôl je, že vysiela veľmi silné posolstvo školám a učiteľom, že najdôležitejším cieľom vzdelávania je výhradne matematická a čitateľská gramotnosť. Takéto videnie zároveň vytvára motiváciu škôl pripravovať žiakov na testovanie, ktoré poznáme zo zahraničia pod názvom „teaching to the test” (učenie na testovanie).

Nevýhoda pre chudobnejších

Pri fenoméne rodičovskej voľby školy je nutné hovoriť aj o Iinformačnej nerovnosti” medzi rodičmi z jednotlivých spoločenských vrstiev. K rebríčkom škôl sa dostane iba špecifická skupina rodičov, čiže táto informácia ich bude zvýhodňovať pred rodičmi z nižšej socio-ekonomickej vrstvy. Zároveň si chudobnejší rodičia zväčša nemôžu dovoliť platiť dochádzanie do vzdialenejšej „kvalitnejšej” školy. Tým dochádza k deleniu škôl na základe socio-ekonomického statusu rodičov. Prehlbovanie rozdielov medzi školami navyše pôsobí na presun kvalitných učiteľov a učiteliek na elitné školy.

Pri zdôrazňovaní „rodičovskej voľby” treba zabrániť, aby sa stala „posvätnou kravou” a hlavnou motiváciou konania ministerstva či škôl. Ak vychádzame z predpokladu, že rodičia najlepšie vedia, čo ich dieťa potrebuje, tak by cieľom malo byť zozbieranie čo najväčšieho množstva informácií o školách a ich zrozumiteľné poskytnutie užívateľom (rodičom). V tom prípade však nepotrebujeme informácie selektovať a zoskupovať do rebríčkov, kde môže dôjsť k významnému zjednodušeniu, a teda ohýbaniu reality. Informácie vo svojej komplexnosti poskytnime rodičom a nechajme na nich, nech uskutočnia výber.

Ekonomizácia vzdelávania

Vytváranie rebríčkov škôl vysiela ešte jedno veľmi silné posolstvo. Robí zo škôl „nákupný produkt”, ktorý si „zákazníci” (rodičia) môžu zadovážiť svojou voľbou. Rola školy v tomto ponímaní sa obmedzuje na cieľ zabezpečiť pre rodičov, aby sa ich deti uplatnili v konkrétnych oblastiach na trhu práce.

Podľa názoru mnohých odborníkov a odborníčok vo vzdelávaní by školy mali v prvom rade pripravovať deti na spokojný a vyrovnaný život, k radosti z učenia sa, k dobrým spoločenským vzťahom, k morálnym hodnotám a empatii a k schopnosti sa flexibilne adaptovať na nové podmienky, vedieť si rýchlo vyhľadať informácie a kriticky zhodnotiť ich kvalitu a dôveryhodnosť.

Prílišné zdôrazňovanie súťaže medzi školami cez ekonomické nazeranie na ich poslanie ako na „produkt” a boj o „zákazníkov” môže veľmi negatívne ovplyvňovať vôľu jednotlivých škôl a učiteľov z rôznych škôl spolupracovať a vymieňať si svoje vedomosti a skúsenosti. Pritom spolupráca medzi školami je kľúčová pre celkové zvyšovanie kvality vzdelávacieho systému.

Systémový problém

Ak sa zhodneme, že verejným záujmom školstva je kvalitné vzdelanie dostupné pre každé dieťa bez rozdielu, tak cieľom by malo byť školstvo, v ktorom sú všetky základné školy kvalitné. Ako ukazujú zahraničné skúsenosti, dôraz na súťaž medzi školami tento cieľ nenaplní.

Súčasný trend vo vzdelávaní je držať deti čo najdlhšie spolu v jednom type zariadenia. Prináša to benefit pre rôzne skupiny detí, vrátane nadpriemerne nadaných. Ak deti selektujeme napríklad do osemročných gymnázií s argumentom „rodičia to tak chcú”, máme problém s udržaním dostatočnej inteligenčnej a socio-ekonomickej rozmanitosti detí na základných školách a zvyšujeme tým predpoklad, že mnohé z nich nebudú kvalitné.

Je úplne legitímne, že rodičia, ktorí neveria vzdelávaciemu systému, riešia, kam dajú svoje dieťa do školy. Vzniká tak konflikt medzi verejným a súkromným záujmom, kde rodičia uprednostnia to najlepšie pre nich (napríklad elitná škola), čo môže viesť k prehlbovaniu rozdielov medzi školami. Snahou ministerstva nemá byť zlomiť rodičov a nanútiť im model vzdelávania, ale obnoviť dôveru vo vzdelávací systém, tak aby si vyberali školy vo svojom okolí bez obáv o ich kvalitu.

Ako ďalej?

Rozvoj rôznych foriem testovania a hodnotenia môže byť veľmi užitočný ako spätná väzba pre samotné školy alebo tvorcov vzdelávacej politiky. V prvom rade by sme však mali výrazne rozšíriť škálu ukazovateľov a oblastí hodnotenia. Rovnako dôležité však je, ako s týmito dátami naložíme. Napríklad, či školy so slabším hodnotením dostanú priamu podporu od štátu.

Argumenty proti vytváraniu rebríčkov škôl sú tak vedecky závažné, že by sme ich nemali ignorovať a mali by sme sa zamerať na zbieranie komplexných informácií o školách, nie riešiť formu ich zverejňovania. Namiesto vytvárania rebríčkov môžeme poskytovať jednotlivým školám informácie o percentile, teda o percentuálnom podiele škôl, ktoré v danej testovanej oblasti dosiahli lepšie výsledky. Nutné je aj vo všetkých hodnotených oblastiach zohľadňovať a zverejňovať aj pridanú hodnotu, respektíve pokrok za určité obdobie či rozdiel medzi reálnou a očakávanou priemernou úspešnosťou žiakov a žiačok.

Skúsenosti zo zahraničia ukazujú ešte na jednu cestu. Paradoxne Fínsko, ktoré sa umiestňuje najvyššie v medzinárodných testovaniach PISA, na národnej úrovni nerobí žiadne testovanie a hodnotenie. Štát jednoducho svojim učiteľom a učiteľkám verí, že deti vzdelávajú a vychovávajú v komplexných zručnostiach rozvíjajúcich ich celú osobnosť. A rodičia zas veria, že každá štátna škola poskytne ich deťom dobrú kvalitu vzdelávania. A nepotrebujú ich k tomu motivovať žiadnymi celonárodnými testovaniami alebo rebríčkami škôl.

Možno väčšia dôvera, sloboda, kvalitná metodická pomoc zo strany štátu a vyššie finančné ohodnotenie a spoločenské docenenie učiteľov a učiteliek sú oveľa účinnejšími nástrojmi na zvyšovanie kvality jednotlivých škôl a celého systému vzdelávania.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie