Tajné spisy vynášal v aktovke a kopíroval po nociach. Zomrel muž, ktorý Američanom ukázal pravdu o vojne vo Vietname

V lete 1969 patril Daniel Ellsberg k odporcom vojny vo Vietname. Bývalý zamestnanec ministerstva obrany aj zahraničia už v tom čase viac neveril, že Američania v Indočíne bojujú proti rozpínavosti svetového komunizmu, keď po páde jednej krajiny ako domino spadnú ďalšie.

Napriek tomu ešte nebol pripravený porušiť zákon a riskovať slobodu upozornením na chyby a neprávosti svojej vlády, o ktorých bol presvedčený.

Jeden augustový deň sa však pri Filadelfii zúčastnil na protivojnovej demonštrácii. Medzi hlavnými rečníkmi bol aj istý Randy Kehler, ktorý hrdo oznámil, že odmieta narukovať do vojny a je pripravený ísť preto aj do väzenia.

Ellsberg jeho prejav neskôr označil za zlomový moment. Odišiel zo sály, našiel opustené verejné toalety, kde si sadol na dlážku a hodinu plakal.

„Vedome si vybral, že pôjde do väzenia, pretože veril, že je to tá správna vec,“ spomínal neskôr na Kehlera.

V tento deň Ellsberg, ktorý mal v tom čase 39 rokov a dve malé deti, nabral odvahu. Rozhodol sa, že vynesie prísne tajnú správu o americkej účasti vo vietnamskej vojne a zverejní ju. Správa neskôr vošla do dejín ako Pentagon Papers.

„Keď som v roku 1969 kopíroval Pentagon Papers, mal som všetky dôvody veriť, že strávim zvyšok života za mrežami. Bol to osud, ktorý som bol ochotný prijať, ak by to znamenalo, že urýchlim koniec vojny vo Vietname, akokoľvek nepravdepodobné sa to zdalo,“ povedal neskôr.

Keď o necelé dva roky neskôr začal tieto prísne tajné dokumenty zverejňovať denník New York Times, národný bezpečnostný poradca americkej vlády Henry Kissinger ho v súkromí nazval „najnebezpečnejším mužom v USA“. Prezident Richard Nixon ho chcel dostať za mreže, prípadne potupiť v médiách.

Hoci Ellsberg podľa vlastných slov priamo americkú účasť vo vojne neskrátil ani o deň, pomohol Američanom odhaliť, ako veľmi im americkí politici klamali. Dokonca nepriamo prispel aj k tomu, že o dva roky neskôr musel Nixon odstúpiť z funkcie amerického prezidenta pre škandál Watergate.

„Ellsberg nikdy nekandidoval do úradu a iba občas sa objavil v televízii. Zmenil však kurz americkej histórie spôsobom, ako to dokázalo len málo súkromných osôb,“ napísal portál NPR.

Daniel Ellsberg, ktorého bývalý šéfredaktor Guardianu označil za „praotca všetkých whistleblowerov“, zomrel minulý piatok vo veku 92 rokov. Do konca života patril k mierovým aktivistom, bol kritikom amerických vojen vrátane Afganistanu a Iraku a podporoval podobných whistleblowerov ako Julian Assange, Edward Snowden či Chelsea Manningová.

My dear father, #DanielEllsberg, died this morning June 16 at 1:24 a.m., four months after his diagnosis with pancreatic cancer. His family surrounded him as he took his last breath. He had no pain and died peacefully at home. https://t.co/x5qm73LW3c pic.twitter.com/GTBqgAADYj

— @RobertEllsberg (@RobertEllsberg) June 16, 2023

Aktovka plná dokumentov

Teraz je to už rýchle, stačí dať USB kľúč do počítača a tajné dokumenty môžete stiahnuť za pár sekúnd. V čase Daniela Ellsberga však ukradnúť a šíriť tajné dokumenty, ktoré poukazujú na chyby vlády, trvalo dlho.

Ellsberg, ktorý vtedy pracoval pre think-tank Rand Corporation, musel Pentagon Papers vynášať postupne v aktovkách.

Spolu s kolegom Anthonym Russom ich začali xeroxovať vo firme jeho priateľky, kde každú noc mesiace kopírovali dokument po dokumente. Hneď prvú noc nechtiac zapli poplašné zariadenie, v dôsledku čoho prišla polícia, no nič problematické nezistila.

Daniel Ellsberg do práce zapojil aj svoje deti. Starší syn pomáhal kopírovať dokumenty, mladšia dcéra vystrihávala nápisy prísne tajné.

Tieto dokumenty boli správou o vývoji vojny vo Vietname od roku 1945 do roku 1968, ktorú zadal vypracovať minister obrany Robert McNammara. Pracovalo na nej vyše 30 ľudí vrátane Ellsberga, ktorého prínos bol údajne mierny.

Správa hovorila o tom, že americké vlády od Trumana cez Eisenhowera a Kennedyho až po Johnsona zavádzali americkú verejnosť. Nehovorili pravdu o americkej angažovanosti v tejto krajine. Pôsobili tu oveľa skôr a oveľa rozsiahlejšie, ako sa predtým tvrdilo.

A, čo je možno najvýznamnejšie, americké analýzy ukazovali, že v tejto vojne nezvíťazia. No napriek tomu v nej pokračovali, čo napokon stálo životy viac ako 50-tisíc amerických vojakov.

„Vždy sme vedeli, že nemôžeme túto vojnu vyhrať,“ povedal neskôr Ellsberg s tým, že vlády to odmietali verejne pripustiť, lebo by museli prijať poníženie porážky.

Ellsberg chcel vojnu skrátiť. Najskôr s dokumentmi oslovil niekoľkých vplyvných senátorov a kongresmanov. Nikto sa však toho nechytil. Opatrní boli aj novinári Washington Post.

Ellsberg sa preto obrátil na vojnového reportéra New York Times Neila Sheehana, ktorého spoznal vo Vietname. Tomu sa podarilo presvedčiť nadriadených. Ellsberg mu najskôr sľúbil, že si dokumenty bude môcť odkopírovať, no potom mu dovolil iba robiť si poznámky v byte, kde ich držal.

Sheehan však využil to, že ho nechal samého, a odkopíroval si dokumenty, čo sa Ellsberg dozvedel až neskôr. Spolu s kolegami v redakcii sa v nich hrabali týždne.

Presne 13. júna 1971 vyšiel na titulke New York Times prvý článok postavený na informáciách od Ellsberga a Pentagon Papers. Nemal chytľavý titulok, a aj keď bol na prvej strane, dnes sa nezdá, že by mal náležité historické postavenie. V prvých článkoch sa hovorilo, že incident v Tonkinskom zálive v roku 1964, ktorým Američania ospravedlnili rozšírenie konfliktu a vyslanie státisícov vojakov do krajiny, sa v skutočnosti nestal.

Titulka s prvým článkom z Pentagon Papers. Zdroj – NYT

Vláda Richarda Nixona reagovala na články veľmi rázne. Aj keď sa dokumenty týkali obdobia pred tým, ako republikán získal úrad, bál sa, že to zníži podporu vojny a vlády, prípadne, že dokumenty odhalia, že aj sám Nixon ako kandidát vo voľbách v roku 1968 tajne komunikoval s juhovietnamskou vládou.

Biely dom tak žiadal o zastavenie publikovania Pentagon Papers, čo sa mu po treťom článku načas aj podarilo. New York Times a Washington Post, ktorý sa toho krátko nato chytil, sa však obrátili na Najvyšší súd, ktorý podporil prvý dodatok americkej ústavy a napísal, že predbežná cenzúra okrem výnimočných udalostí nie je prístupná.

Postupne články vychádzajúce z Ellsbergových dokumentov publikovalo viac ako desať médií. „Radikálne to zmenilo verejnú mienku o vietnamskej vojne,“ povedal pre BBC bývalý šéfredaktor Guardianu Alan Rusbridger.

Americká vláda sa snažila nájsť whistleblowera a po pár dňoch ukrývania sa sa Ellsberg sám priznal. „Princíp utajenia buď existuje, alebo neexistuje,“ povedal na tlačovke nahnevaný prezident Richard Nixon. V súkromí bol priamejší. „Dostaňte toho skur**syna do basy,“ povedal podľa tajných nahrávok v Bielom dome.

Proces s Ellsbergom sa začal v januári 1973. Obžalovali ho vo viacerých bodoch vrátane sprisahania či špionáže. Ako voči prvému civilistovi vôbec chceli uplatniť Zákon o špionáži z prvej svetovej vojny, ktorý sa proti whistleblowerom používa aj dnes. Ellsbergovi celkovo hrozilo 115 rokov väzenia.

Sudca však napokon tento proces vyhlásil za neplatný pre spôsoby, akými sa Nixonovi ľudia snažili dostať k dôkazom. Ellsberga odpočúvali, samotnému sudcovi ponúkli funkciu riaditeľa FBI a dokonca vytvorili skupinu, ktorá sa vlámala do ordinácie Ellsbergovho bývalého psychiatra. Túto skupina nazvali inštalatéri, pretože ich úlohou bolo „zastaviť úniky“.

Podobná skupina „inštalatérov“ v roku 1972 vnikla aj do kancelárie Demokratickej strany v hoteli Watergate vo Washingtone, čo viedlo až k tomu, že Richard Nixon o dva roky neskôr musel ako prvý a doteraz jediný americký prezident odstúpiť z úradu.

„Nixonov osud naštartoval Daniel Ellsberg obrovským zverejnením Pentagon Papers v New York Times a Washington Post. Nixon a Kissinger nechali svoj hnev, aby zatemnil ich politický úsudok,“ napísal v roku 1997 pre Los Angeles Times Leonard Garment, ktorý slúžil ako právny poradca Nixona počas škandálu.

Chcela z neho pianistu

Daniel Ellsberg sa v roku 1931 narodil do usporiadanej rodiny v Chicagu, ktorá sa neskôr presťahovala do Detroitu. Matka z neho chcela mať klavírneho virtuóza, údajne musel cvičiť štyri až šesť hodín denne.

Keď mal 15 rokov, rodinu postihla tragédia. Jeho otec dostal za volantom mikrospánok, havaroval a počas nehody zahynula jeho manželka aj dcéra. Daniel skončil so zlomenou nohou, no klavíra sa vzdal.

Bol však bystrý a podarilo sa mu dostať na Harvard, kde vyštudoval ekonómiu a skončil ako tretí najlepší v triede. Tri roky pôsobil ako dôstojník v americkej námornej pechote, potom sa znova vrátil na Harvard a začal pôsobiť v think tanku Rand Corporation. Tu mal za úlohu analyzovať vojnu vo Vietname. Neskôr robil pre ministerstvo obrany aj zahraničia.

V roku 1965 sa dobrovoľne prihlásil na skoro dvojročnú cestu do Vietnamu, kde sprevádzal americké jednotky v teréne. Na vlastné oči videl stránky tejto vojny, ktorými sa americká vláda nechválila: smrť civilistov, mučenie zajatcov, vypálené dediny. Postupne menil svoj názor na vojnu a americké zapojenie sa do nej.

Kritik americkej zahraničnej politiky

Po zverejnení dokumentov bol zvyšok života akademikom a silným protivojnovým aktivistom. Na demonštráciách ho zatkli desiatkykrát. Kritizoval americkú zahraničnú politiku, tvrdil, že USA sa správajú ako ríša a nevidel veľký rozdiel medzi demokratmi a republikánmi.

Ako jeden z mála ľudí bol aj proti útoku na Talibanom ovládaný Afganistan krátko po 11. septembri. Útok na Irak nesprávne obhajovaný výskytom zbraní hromadného ničenia prirovnal k incidentu v Tonkinskom zálive.

Silno sa zastával aj iných whistleblowerov, ktorých stíha americká vláda, ako Edwarda Snowdena (navštívil ho v Rusku) či Juliana Assangea.

Ku koncu života patril aj ku kritikom západnej pomoci Ukrajine. „Veril, že Washington cielene vyprovokoval Vladimira Putina k tomu, aby napadol Ukrajinu, tým, že sa rozširoval čoraz viac na východ až k ruským hraniciach,“ napísal portál Politico.

„Putin je zlý človek, to je jasné. Jeho agresia je nelegitímna a vražedná podobne ako sovietska invázia do Afganistanu. Alebo americká invázia do Afganistanu či Iraku,“ povedal pre the Nation.

Obával sa aj, že vojna na Ukrajine môže viesť ku globálnej jadrovej vojne. „Čelíme poslednej katastrofe. Sme na hrane odpálenia celého sveta pre Krym, Taiwan či Bachmut,“ povedal podľa BBC.

Ako dodáva Politico, aj niektorí jeho obdivovatelia si mysleli, že niekedy Ellsberg išiel príliš ďaleko vo videní temných úmyslov americkej zahraničnej politiky. „Niektoré konšpiračné teórie myslel vážne,“ povedal pre portál Scott Horton, prominentný ľudskoprávny advokát. Podľa neho bolo dôvodom to, že Ellsberg ku koncu života nemal taký prístup k informáciám ako počas vojny vo Vietname, keď pracoval na ministerstvách.

Hlavné zdroje: New York Times, NPR, Washington Post, Politico