Na potopenej lodi mal bratranca: Tiež som do Európy prišiel na lodi. Radšej by som zomrel na mori ako v Asadových rukách

Stovky utečencov smerujúcich z Líbye do Talianska zomrelo minulý týždeň, keď sa preplnená rybárska loď dostala do problémov neďaleko Grécka. Zachrániť sa podarilo 104 ľudí a zatiaľ sa našlo 78 tiel obetí. Na lodi však podľa preživších bolo približne 700 ľudí.

„Viem naisto, že môj bratranec na lodi bol. Jeho meno však na zozname tých, čo prežili, nie je,“ vraví sýrsky nezávislý novinár Nedal Al-Amari, ktorý prišiel do Európy rovnako na lodi v roku 2015. Podarilo sa mu to po tom, ako ho pol roka vo väzení mučili Asadove jednotky. Rozprávali sme sa:

• ako zisťoval, či jeho bratranec prežil alebo nie;
• čo sa podľa neho na lodi stalo a prečo sa potopila;
• ako prišiel na malej loďke z Turecka do Grécka;
• či je ťažké nájsť pašerákov a koľko cesta stojí;
• ako v meste Daraa, odkiaľ pochádza, vypukla sýrska revolúcia a prečo ho zatkli a mučili;
• čo by Sýria potrebovala od Európy.

Viete určite, že váš bratranec bol na lodi, ktorá sa potopila neďaleko Grécka? Ako ste zháňali informácie, či prežil?

Viem naisto, že môj bratranec na lodi bol. Mal 18 rokov. Keď sa nachádzal v Líbyi, bol so mnou v kontakte takmer každý deň, pretože som vedel, do čoho ide. Niekoľkokrát som sa ho pýtal, či nezváži iné možnosti. Smial sa na tom, pretože vedel, že ja som sa oňho veľmi bál, ale taktiež vedel, že iné možnosti preňho neexistujú. Z tej lode zachránili okolo sto ľudí, ale jeho meno nie je na zozname tých, čo prežili. Na začiatku bolo veľmi ťažké sa k tej informácii dostať, bolo náročné čokoľvek sa dozvedieť, okolo všetkého bol zmätok. Telefonoval som priateľom, ktorí žijú v Grécku, aby skúsili zavolať do nemocnice, v ktorej sa starali o zachránených, či tam náhodou nie je. Volal som aj pár rodinám preživších, či by sa mohli opýtať svojich príbuzných, ktorí na lodi boli, či niečo o mojom bratrancovi nevedia. Posielal som im jeho fotky a rôzne dokumenty. Viacerí z nich mi povedali, že nie je medzi tými, čo prežili.

Nemáte žiadne informácie z oficiálnych zdrojov?

V sobotu som volal do centra, ktoré to malo na starosti, a oni mi potvrdili, že bratrancovo meno nie je na zozname zachránených. Povedali mi, že keby mali nejakú novú informáciu, tak ma budú kontaktovať. Nadiktoval som im teda svoje kontaktné údaje, ale odvtedy sa mi neozvali. Nemajú mi čo nové povedať, pretože nenašli jeho telo.

Ste v kontakte s rodinou? 

Som v kontakte s jeho rodičmi, najmä s jeho sestrou. Lámalo mi to srdce, keď mi jeho mama posielala každú minútu hlasovú správu, lebo nevie písať, a pýtala sa ma naňho. Opakovala: „Prosím ťa v mene Boha, skús mi dať nejaké dobré správy o mojom synovi.“ A ja som pre ňu nemal žiadne dobré správy. Tak veľmi som si prial, aby som pre ňu mal dobré správy, ale nemal som. Láme mi to srdce. Aj jeho sestra ma neustále kontaktuje. Stále verí tomu, že možno je nažive, a stále sa ma pýta, či mám niečo nové. A moja odpoveď je vždy rovnaká: Jeho meno nie je na zozname tých, čo prežili.

Čo si myslíte, že sa na lodi stalo?

To, čo poviem, by potrebovalo veľa dôkazov, ale poviem vám, čo povedali niektorí zachránení. Jeden tvrdil, že volali o pomoc, hoci Grécko tvrdí, že nevolali o pomoc. Preživší ďalej hovoria, že k nim prišla grécka vojenská loď, aby im dala jedlo a vodu. Dávali im menšie množstvá vody každú polhodinu. Prečo? Lebo na lodi bolo veľa ľudí a všetci sa začali hýbať, keď im hádzali vodu, takže loď sa začala nakláňať. Potom im povedali, že im môžu pomôcť a potiahnuť ich ku gréckemu pobrežiu. Hodili im lano, začali ich ťahať a po dvadsiatich metroch sa loď potopila. A Gréci zachránili len sto ľudí. Dokázali by zachrániť viacerých, ale neurobili to. V mojich očiach je Grécko zodpovedné za to, čo sa stalo.

Talianska humanitárna pracovníčka a aktivistka Nawal Soufi pracuje s utečencami už jedenásť rokov v Taliansku aj Grécku. Telefonovala s jedným človekom, ktorý bol na lodi, pred tým, ako sa potopili. Do telefónu mu hovorila, že ak im budú dávať vodu, tak nech sa po ňu načiahne len jeden alebo dvaja ľudia, ale určite nie viacerí, lebo loď sa môže prevrátiť. Ona už totiž má veľa skúseností s tým, ako sa grécka polícia správa k utečencom.

Vy sám ste do Európy prišli loďou. Aké to bolo?

Prišiel som na lodi a veľmi dobre tento zážitok poznám. Na malej lodi, bolo nás tam však sto. Dokážete si predstaviť sto ľudí v malej lodi? Vyplávali sme z Turecka, bolo to veľmi nebezpečné. Trvalo to štyri hodiny, ale z Líbye do Talianska to môže trvať aj pätnásť dní, pričom si na loď nemôžete vziať ani dostatok jedla, lebo je vás tam toľko, že jedlo sa tam nezmestí. Tie lode musia uniesť obrovskú váhu. Nemáte tam dosť vody na pitie, je to hrozné, nebezpečné, ale ľudia sa na tú cestu vydajú, lebo nemajú inú možnosť. Mnohí z lode, ktorá sa potopila, pochádzali z mesta Daraa, odkiaľ pochádzam aj ja.

Vedeli ste, že to bude nebezpečné, ale aj tak ste sa na cestu vydali? 

Samozrejme, že to vieme. Ale ja som nemal inú možnosť. Nemohol som sa vrátiť do Sýrie, pretože tam to pre mňa nebolo bezpečné. Nemohol som zostať ani v Turecku a už vôbec nie v Líbyi, lebo tam to takisto nebolo bezpečné, tam mi hrozilo, že ma kedykoľvek vydajú Asadovmu režimu naspäť do Sýrie. Preto som sa rozhodol odísť. Prisahám, že v duchu som si hovoril, že radšej zomriem na mori, ako by som sa mal znovu nechať zatknúť režimom.

Ako vaša cesta prebiehala?

Bolo to nebezpečnejšie, ako si dokážete predstaviť. Bol december a fúkal vietor, istý čas aj pršalo. Bolo to skutočne, skutočne hrozné. Bola noc, na cestu sme sa vydali o polnoci a do Grécka sme dorazili o štvrtej ráno. Normálne to trvá také dve hodiny, pretože sme smerovali do najbližšieho bodu, do mesta Mitilini na gréckom ostrove Lesbos. Nám to však trvalo štyri hodiny, lebo tri alebo štyrikrát nám vypadol motor. Do lode sa vlievalo množstvo vody, bolo to veľmi strašidelné a nebezpečné. Väčšina ľudí na lodi boli ženy a deti zo Sýrie a Iraku.

Je ťažké nájsť pašerákov?

Nie, vôbec. Neviem, ako to majú utečenci z iných krajín, ale my zo Sýrie chodíme teraz už z Líbye, z Turecka nie. Napríklad môj bratranec prišiel do Sýrie už s tým, že mal kontakt na niekoho, komu sa mal ozvať. Nakontaktoval sa na tých ľudí. Niektorí z nich sú priamo z Líbye, niektorí sú z iných afrických krajín. Povedal im, že chce ísť do Talianska, a opýtal sa, či majú nejakú možnosť. Kto sú tí ľudia? My nevieme. Ale každý človek, ktorý nastúpi na loď, im musí zaplatiť päťtisíc eur. Dostanú päťtisíc eur za každého jedného na lodi. A prečo Sýrčania už nechodia z Turecka? Lebo v Sýrii je jednoduché dostať víza do Líbye, len za ne musíte zaplatiť 2500 dolárov.

Vy ste prišli v roku 2015?

Áno, do Grécka a potom som išiel cez Macedónsko, Rakúsko až do Nemecka. Vtedy to bolo jednoduché, lebo Nemecko sa utečencom otvorilo, takže som len povedal, že chcem ísť do Nemecka, a išiel som. Dnes je situácia úplne iná.

Ste z mesta Daraa, ktorému sa hovorí kolíska revolúcie, lebo tam v roku 2011 vypukla občianska vojna. Spomínate si na ten moment?

Samozrejme. Polícia zatkla pätnásť detí, ktoré neboli v škole a na nejakú stenu napísali niečo proti sýrskemu režimu. Zatkli ich a mučili ich. Mučili ich aj ich učiteľky. Ale v našej kultúre toto nemôžete robiť, nemôžete mučiť ženy a deti. Bratranec Baššára Asada mal významné postavenie. On vtedy ľuďom odkázal, nech zabudnú na svoje deti, a ešte dodal, že „doneste nám vaše ženy a my vám urobíme nové deti“. To ľudí veľmi nahnevalo a vyšli sme do ulíc. Protestovali sme pokojne, v rukách sme mali len kvety a žiadali sme spravodlivosť a slobodu. Slobodu pre naše deti a väzenie pre bratranca Baššára Asada za to, čo povedal a ako konal. On mal byť vo väzení, nie tie deti. On ich dal mučiť. A potom 18. marca 2011 na protestoch polícia zastrelila dvoch ľudí. Vtedy sa demonštrácie rozšírili aj na vidiek a do ďalších miest a začala sa revolúcia.

Boli ste pri tom?

Áno, od druhého dňa. V prvý deň som bol ešte v Damasku, lebo som vtedy študoval na univerzite, bol som v druhom ročníku. Keď som však počul, čo sa dialo v mojom meste, tak som musel ísť hneď domov. Vždy som veril, že zmena je možná, že môžeme zvrhnúť Asadov režim. Ponáhľal som sa teda do Daraa a od druhého dňa som sa zúčastňoval protestov, išiel som aj do iných miest na protesty. Zúčastňoval som sa, až kým ma nezatkli. Potom som bol vo väzení šesť mesiacov a mučili ma.

Za čo presne vás zatkli?

Zatkli ma dva mesiace po vypuknutí revolúcie, pretože som demonštrácie nahrával na videá a publikoval som ich na sociálnych sieťach. Rôznymi kanálmi som šíril informácie o tom, čo sa v Sýrii dialo. Chytili ma a zavreli ma do väzenia neďaleko mesta Daraa. Bolo tam veľmi veľa ľudí. Ospravedlňujem sa, ale nepoviem, akými spôsobmi ma mučili, pretože je to pre mňa ťažké. Vždy, keď na to myslím, sa hrozne nahnevám a cítim sa sklamaný z celého sveta, som z toho nervózny. Neviem vám vysvetliť svoje pocity. Len poviem, že ma mučili každý jeden deň. Každý jeden deň. Skoro vôbec som nespal. Nedá sa tam spať. Zaspíte a vytiahnu vás na mučenie. Každý jeden deň. A každý deň tam niekto zomrie. Každý deň.

Po všetkom, čím ste si prešli v dôsledku Asadovej brutálnej diktatúry, ako vnímate to, že arabské krajiny s ním normalizujú vzťahy?

Som taký nahnevaný, taký sklamaný. Ako to mohli urobiť? Po dvanástich rokoch brutálneho násilia, počas ktorých nás Asad mučil, bombardovali naše mestá, spustili chemický útok. Všetko toto sa dialo a nikto nám neprišiel pomôcť. A čo urobia teraz? Podajú si s ním ruky, s kriminálnikom Asadom. Dnes si s ním podávajú ruky arabské krajiny, ale zajtra ho možno privítajú v Európe. Sme sklamaní a nahnevaní, ale popravde, nie sme prekvapení. Hanba arabským krajinám a hanba Európe. Mohli nám pomôcť, ale nechceli.

Ako to vyzerá teraz v meste Daraa?

Bolo niekoľkokrát bombardované a v roku 2018 úplne zničené. Nie je tam žiadny život, nedá sa tam žiť. Moja rodina tam ešte stále je, ale nedá sa tam žiť. Nie je tam tečúca voda, nie je tam elektrina, nie je to tam bezpečné.

On the left is my city, #Daraa, in #Syria, and on the right is the city of #Bakhmut in #Ukraine. Both cities were destroyed by Russian warplanes on the orders of the criminal #Putin. Wherever #Russia goes, there is destruction, killing, and displacement.
My city of Daraa was a… pic.twitter.com/KNvdw3HFGz

— Nedal Al-Amari (@nedalalamari) May 11, 2023

Kedy ste svoju rodinu videli naposledy?

Svoju rodinu som nevidel už jedenásť rokov, tu v Nemecku som sám. Nemôžem vidieť svoju rodinu. Oni nedostanú do Európy víza a ja nedostanem do Jordánska, aby som sa tam s nimi stretol čo i len na jeden deň. Ani oni nedostanú víza do Jordánska. Nemáme žiadnu možnosť, ako a kde sa stretnúť aspoň na chvíľu. A to všetko len preto, lebo som vyšiel do ulíc pokojne žiadať o slobodu. Lenže my sme museli držať huby, pretože žiadna sloboda pre nás nebola v ponuke. Koľkokrát ešte musíme svetu dokázať, že si slobodu zaslúžime? My sme mierumilovní ľudia. Jediné, čo chceme, je sloboda a život. Nič viac nechceme.

Pozrite sa, koľko mladých ľudí zomrelo na mori. Zaslúžia si byť mŕtvi? A vy si stále myslíte, že my ideme do Európy, lebo tu chceme prácu. My nepotrebujeme vašu prácu a nepotrebujeme ani vaše peniaze. My milujeme našu krajinu a chceme v nej žiť, lenže potrebujeme, aby to tam bolo bezpečné. Ale európske médiá nás často vykresľujú ako nejakých zlých ľudí, ktorí sem do Európy prišli robiť neviem čo. To nie je pravda. Okrem toho, v každej krajine nájdete aj dobrých, aj zlých ľudí.

Čím by vám Európa dokázala podľa vás najviac pomôcť?

Pozrite sa, čo Západ robí pre Ukrajinu. Pre nás mohli urobiť to isté. Aj nás bombardovali Rusi a priznám sa, že teraz podporujem Ukrajinu a teší ma, keď vidím mŕtvych ruských vojakov, lebo to boli oni, kto bombardoval moju krajinu a zabíjal mojich ľudí. Dúfam, že Ukrajina vojnu vyhrá, pretože to prinesie aspoň niečo dobré do tohto sveta. Ale vrátim sa k otázke. Západ mohol aj nám posielať zbrane. My nechceme vaše peniaze, vaše jedlo. My sme potrebovali zbrane, aby sme obránili našu krajinu a našich ľudí. Viete, čo vám poviem? Sýrska ambasáda tu v Berlíne vydáva pasy a zarábajú na tom. Sýrčania žijúci v Nemecku musia mať platné pasy, ak si chcú v Nemecku nájsť prácu. Takže musia ísť na sýrsku ambasádu o pas požiadať. Ja som takisto išiel a viete, koľko som za ten pas zaplatil? 1 500 eur. Zaplatil som 1 500 eur za papier. Každý deň tam ide päťsto ľudí žiadať o pas. A teraz si vypočítajte, koľko peňazí ide každý deň len z Nemecka Asadovmu brutálnemu režimu. Oni mu týmto pomáhajú, financujú ho. Aspoň toto by mohla Európa zastaviť.