Rozhegané maršrutky, suržyk a láskavý humor. Spoznajte Ukrajinu, ktorá už dnes neexistuje

Aj Netflix reaguje na zvýšený záujem o Ukrajinu, a tak v poslednom období zaradil do ponuky viacero ukrajinských filmov, seriálov aj dokumentov. Väčšina snímok vznikla ešte pred vojnou, majú kolísavú kvalitu a nie všetky dokážu osloviť aj európskych divákov.

Ak by ste si mali z tejto ponuky vybrať len jeden film, mali by ste staviť na komédiu Luxemburg, Luxemburg. Na Ukrajine, kde mala premiéru minulý rok, spôsobila podobný ošiaľ ako komédia Invalid na Slovensku.

Ukrajinský režisér Antonio Lukič mal obavy, či ľudia v čase vojny prídu do kina, navyše na komédiu, či sa vôbec dokážu smiať. Nakoniec prišli všade – od Charkiva až po Užhorod.

Dej filmu je zasadený do roku 1998, takže v ňom môžete zažiť predvojnovú Ukrajinu ako krajinu plnú kontrastov. Krajinu, ktorú môžete neskutočne milovať a zároveň vás môže na nej veľa vecí hnevať.

Do Lubien za láskou

Lubny naozaj nie sú žiadny Paríž.

Nájdite na mape Kyjiv a potom choďte prstom doprava smerom k Charkivu a ruským hraniciam. Niekde v polovici cesty narazíte na Lubny. Malé mestečko, kde skapal pes.

„Ak si išiel za ženou do Lubien, tak to musí byť z lásky,“ vraví v úvode filmu hlavný hrdina Koľa, ktorý je rozprávačom celého príbehu. Hovorí suržykom – svojskou zmesou ukrajinčiny a ruštiny typickou pre východnú Ukrajinu.

Úvodné scény, kde Koľa opisuje svoje detstvo po boku dvojčaťa Vasiu, sú natočené tak majstrovsky, že sa do filmu hneď zamilujete. Sú to vlastne jediné scény, kde je ešte v živote dvoch bratov prítomný ich otec – pôvodom Juhoslovan, ktorý sa priženil do Lubien a rozbehol tam svoj pochybný biznis. Keď sledujete, ako sa výstrelmi snaží zastaviť idúci vlak, možno si spomeniete na kultové filmy Kusturicu. Spája ich ešte niečo – humor sa v nich mieša s melanchóliou.

Luxemburg, Luxemburg je druhým celovečerným filmom 31-ročného Antonia Lukiča, ktorý debutoval pred tromi rokmi komediálnou drámou Moje tiché myšlienky. Zaujal ňou aj na festivale v Karlových Varoch, kde získal zvláštne uznanie v kategórii Na východ od Západu. Na Ukrajine jeho debut premietali s podtitulom „prvá skutočne smiešna ukrajinská komédia“.

V obidvoch svojich filmoch sa Lukič inšpiroval svojím vlastným životom. Vyrastal v Užhorode s mamou, otec v jeho živote chýbal, a tak sa jeho ústrednou témou stali vzťahy detí a rodičov. Kým v Mojich tichých myšlienkach sa zaoberá vzťahom syna s matkou, vo filme Luxemburg, Luxemburg sa sústredil na chýbajúcu postavu otca.

„Je to film o tom, čo cítime k otcom. Máme sklon svojich otcov zároveň milovať aj nenávidieť,“ povedal Lukič na premiére filmu v Užhorode. „Keď som prišiel o svojho chýbajúceho otca, jedna moja časť veľmi túžila ísť za ním, ale druhá sa chcela držať čo najďalej. Akoby som sa rozdelil napoly – tak sa vo filme objavili bratia dvojičky,“ vysvetlil režisér, ako prišiel na myšlienku natočiť príbeh o bratoch dvojičkách.

Hercov objavil na YouTube

Kým Koľa vo filme otca zbožňuje a vo svojich spomienkach si ho idealizuje, Vasia ho vníma triezvo a s odstupom – ako niekoho, kto ich opustil.

Koľa pracuje ako vodič miestnej MHD a popritom si privyrába ako díler, Vasia práve nastupuje do práce ako policajt a musí ťahať brata z rôznych šlamastík.

Keď Koľovi zavolajú z ukrajinského konzulátu v Luxemburgu, že ich otec umiera v miestnej nemocnici, je pripravený hneď vyraziť za ním. Kvôli stretnutiu s otcom je dokonca ochotný polepšiť sa. Akurát sa mu to vôbec nedarí.

Príbeh o bratoch, ktorí sú si veľmi podobní a zároveň takí veľmi odlišní, výborne funguje aj vďaka hlavným predstaviteľom – bratom Amilovi a Ramilovi Nasirovcom. Režisérovi sa dlho nedarilo nájsť hercov, ktorí by sa hodili do hlavných rol. Už dokonca pomýšľal na to, že by príbeh prepísal a namiesto bratov by v nich figuroval len jeden hlavný hrdina.

Lenže potom narazil na YouTube na video Nasirovcov, ktorí sú členmi hip-hopového zoskupenia Kurhan & Agregat. Hneď ho zaujali. Vôbec mu neprekážalo, že nemali žiadne herecké skúsenosti. Chcel, aby na plátne zostali sami sebou. „Nevedel som, čo od nich môžem očakávať, ale ukázalo sa, že sú veľmi zdatní herci, a zároveň sa stali aj spoluautormi scenára,“ povedal režisér pre Ukrinform.

Až keď objavil hlavných predstaviteľov, hľadal lokáciu, ktorá by najviac pasovala k ich jazykovému prejavu. A tak objavil Lubny. Ako neskôr priznal, keby nenarazil na Nasirovcov, žiadny film by zrejme ani nevznikol.

Nie je to film o vojne. Alebo žeby predsa len?

Ukrajina z konca 90. rokov má čaro detstva stráveného u babky na vidieku.

Hrdzavé vlakové vozne, na ktoré si roky nikto nespomenul, ale zrazu sa dajú do pohybu. Autobusová stanica s rozpismi spojov na tabuliach za sklom. Podomácky vylepšené staré autá, z ktorých znie nepočúvateľný pop.

Ak ste niekedy cestovali ukrajinskou „maršrutkou“, tak ste museli zažiť aj zvady medzi vodičom a cestujúcimi. Napríklad keď sa miestne babičky snažia namiesto peňazí zaplatiť cukríkmi.

A ešte typický ukrajinský humor – miestami drsný a miestami láskavý.

Vojna ešte neexistuje. Je niekde v budúcnosti. Napriek tomu ju občas cítiť akoby medzi riadkami.

Antonio Lukič začal nakrúcať film počas pandémie, a keď Rusko spustilo totálnu vojnu proti Ukrajine, väčšina materiálu už bola natočená. Tvorcovia tak stáli pred rozhodnutím, či napriek vojne pokračovať a film dokončiť alebo vyhodiť všetko do koša.

„Keď sa zrazu všetko zmenilo a ocitli sme sa v stave vojny, mali sme pocit, že Luxemburg, Luxemburg je film o opustených ľuďoch. Aj samotná snímka sa vtedy začala podobať na opustené dieťa,“ povedal režisér.

Film sa rozhodli dokončiť, ale viacero komických scén radšej vynechali. „Téma chýbajúceho otca dnes začína úplne po novom rezonovať v ukrajinskej spoločnosti, keď máme tak veľa zabitých. Žiaľ, aktuálnou bude ešte veľmi dlho, pre ďalšie a ďalšie generácie,“ hovorí režisér.

Ďalší film už bude o hneve

Svetovú premiéru mal film Luxemburg, Luxemburg v septembri na festivale v Benátkach. Režisér a hlavní predstavitelia vtedy predstúpili pred fotografov s plagátmi s textom: „Predstavte si filmy bez rodičov. Od začiatku ruskej invázie tisíce ukrajinských detí zostali bez rodičov.“

Podľa Antonia Lukiča ukrajinské filmy teraz vo svete vzbudzujú veľkú pozornosť, no automaticky sa od nich očakáva, že budú tragické. „Pred každým premietaním sme vysvetľovali, že je v poriadku smiať sa na ukrajinskom filme,“ povedal pre Ukrinform. „Máme zmysel pre humor, vieme robiť civilizované súčasné príbehy. S tým súvisí aj problém, ako nás (Ukrajincov – pozn. red.) budú vnímať v budúcnosti. Kritici písali, že náš film je spomienkou na to, čo sme prežívali pred vojnou a za čo budeme naďalej bojovať.“

Antonio Lukič si pritom sám uvedomuje, že taký film by už po 24. februári minulého roka nenakrútil. „Odteraz bude celý náš život vojna, vojna, vojna – a to je všetko. Musíme s tým žiť.“

Aj ďalší filmový projekt, na ktorom pracuje, tak bude o dôsledkoch vojny. Spolupracuje na ňom s producentom Volodymyrom Jacenkom, ktorý teraz bojuje na fronte. „Naše porady s Vovom sú dosť divné. Raz je kdesi v zákopoch, raz v pivnici, niekedy v slúchadle počujem výstrely a on mi vraví, že zavolá neskôr,“ opísal Lukič pre Ukrajinské rádio.

Najlepšie filmy o vojne sa však podľa neho dajú natočiť až niekoľko rokov po jej skončení. „Keď sa na tú tému pozeráte z budúcnosti do minulosti, potom je všetko akoby jasnejšie,“ vysvetľuje.

V čase vojny je podľa neho veľmi náročné spolu komunikovať aj nachádzať samého seba. Už dnes vie, že jeho tretí film bude nahnevaný. „Prvé dva filmy som sa snažil porozprávať z pozície lásky, ale dnes sme všetci veľmi nahnevaní,“ vraví.

Jeho Luxemburg, Luxemburg je tak vzácnou príležitosťou spoznať Ukrajinu, ktorá sa ešte vedela bezstarostne smiať. A ktorá už dnes neexistuje.