Ako vyzerala slovenská avantgarda? Ako časopis Nová Bratislava

Ak sa zaujímate o avantgardy z medzivojnového obdobia, určite ste zistili, že takmer nie je možné o nich hovoriť či písať bez zmienky o súdobých časopisoch. V dobe, keď internet ešte bol len utópiou ďalekej budúcnosti, komunikácia medzi rozličnými umeleckými strediskami, rozsiatymi po celej Európe, bola zabezpečená výmenou článkov a obrázkov uverejnených v rozličných viac-menej efemérnych časopisoch.

Najmä v stredoeurópskom kontexte táto edičná sieť fungovala veľmi dobre vďaka veľkému počtu titulov, ktoré vychádzali v Maďarsku, v Poľsku, v Československu, v Juhoslávii, vo Švajčiarsku a v Nemecku, alebo aj v Rumunsku a v Holandsku. Len máloktoré z nich mali dlhú životnosť, väčšina pozostávala len z pár čísel. Ale v každom prípade ich interná logika bola rovnaká: podať čitateľstvu akúsi osvietenú víziu moderného života, založenú na syntetickom videní sveta.

Angažovane

Články referovali nielen o umení, o kine, o architektúre či o hudbe a literatúre, ale i o novodobej technike a spoločensko-politických otázkach. Angažovanosť bola jednou z hlavných čŕt týchto avantgardných publikácií. Moderný duch časopisov bol tiež vždy vyjadrený odvážnym grafickým riešením, čo sa týka obálok či celkovej typografickej úpravy.

Už sa popísalo veľa článkov o českej avantgarde a jej vynikajúcej edičnej aktivite: časopisy ako Disk, ReD alebo Index sú dnes už dobre známe milovníkom moderného umenia. Trošku inak je to so slovenskou avantgardou, ktorej rozmach sa dá situovať do začiatku tridsiatych rokov, teda do obdobia, keď už väčšina iných stredoeurópskych avantgardných stredísk mala za sebou dlhoročnú aktivitu a musela čeliť politickým útokom zo strany nastupujúcich totalitných režimov.

Toto oneskorenie sa dá jednoducho vysvetliť: slovenská moderna je úzko previazaná s rozvojom Školy umeleckých remesiel (ŠUR) založenej v roku 1928, v ktorej ako profesori pracovali významní slovenskí i českí umelci. Medzi nimi mladý a energický Zdeněk Rossmann – architekt a najmä grafik, ktorý sa napriek svojmu moravskému pôvodu stal jednou z hybných síl slovenskej modernej umeleckej scény.

Rossmannova vízia

Rossmann sa po príchode do Bratislavy významne podieľal na vydavaní časopisu Nová Bratislava, ktorého cieľom bolo propagovať víziu moderného Slovenska. Časopis vychádzal len pár mesiacov (november 1931 – marec 1932), ale jeho štyri čísla sú vynikajúcou ukážkou perfektne zvládnutého moderného grafického dizajnu.

Rossmann mal za sebou v tom čase už dlhšiu prax ako grafický dizajnér (vtedy sa používal skôr termín „typograf“) pre brniansku sekciu skupiny Devětsil. Bol autorom obálok a úprav časopisov a kníh v Čechách a najmä na Morave a v tejto aktivite pokračoval počas svojho pôsobenia v Bratislave.

Podobne ako veľmi usilovný „networker“ strávil aj pár mesiacov na dessauskom Bauhause a udržiaval korešpondenčné vzťahy s Janom Tschicholdom, významným teoretikom hnutia Novej typografie. Vďaka Ross­manovi prišiel Tschichold aj prednášať na ŠUR. Rossmanna možno právom považovať za popredného predstaviteľa hnutia Novej typografie, ktoré pozostávalo z radikálnej revolúcie grafickej praxe v súlade s ekonomicko-politickými ideami modernej doby, vyjadrenej prostredníctvom štandardizácie a estetického purizmu.

A4-ka s malopisom

Nová Bratislava, viac ako ktorýkoľvek iný avantgardný časopis, radikálne uplatňuje tieto poučky. Samotný formát časopisu je dokladom pochopenia moderného štandardu: ide o A4-ku, vyvinutú začiatkom 20. rokov Nemeckým normovým inštitútom (DIN), ktorú v Európe používame až do dnešných dní. Ďalej si treba všimnúť, že titul časopisu je tlačený malopisom: to je ďalšia charakteristická črta modernistickej estetiky propagovanej z politických a ekonomických dôvodov nemeckým Bauhausom s cieľom nastolenia univerzálneho písma a tak postupného vypátrania univerzálnej reči.

Časopis je bohato ilustrovaný fotografiami skutočne vynikajúcej kvality (napr. Jaromír Funke, ktorý tiež pôsobil na bratislavskej ŠUR, je autorom mnohých z nich): fotografia bola avantgardou chápaná ako nový typ obrazu plne vystihujúci mašinistický duch doby. Rossmannovi boli, samozrejme, veľmi dobre známe publikácie maďarského umelca Lászla Moholy-Nagya o komunikatívnej sile fotografického média.

V celkovej grafickej úprave Novej Bratislavy sa kladie dôraz na čistotu a jasnú organizáciu textov a ilustrácií. Asymetria sa uplatňuje ako prvok, ktorým sa oživujú strany, aby sa vyhlo uniformite, a teda nude. Čitateľovo oko je usmerňované typografickým materiálom (najmä horizontálnymi čiarami rozličnej hrúbky) s cieľom dynamického zážitku z listovania časopisu.

Články v Novej Bratislave sú zväčša písané po slovensky alebo po česky, ale nájdeme tu i nemčinu a v titule časopisu dokonca i francúzštinu. Multilingvizmus je typickým pre avantgardné časopisy, keďže ich cieľom bola práve medzinárodná komunikácia. Správny avantgardista (ako napr. Rossmann) väčšinou ovládal aspoň jeden cudzí jazyk.

Časopis Nová Bratislava, na rozdiel od mnohých jeho zahraničných homológov, je vzácnym zjavom vo svetových grafických zbierkach. Len ťažko je možné dopátrať sa k nemu inde ako na Slovensku. Múzeum dizajnu v Bratislave vlastní celú štvorčíslovú sériu tohto unikátneho časopisu, ktorým sa medzivojnové Slovensko otváralo modernému svetu.