Denník N

Holá pravda o Milote Havránkovej

Milota Havránková – z cyklu Oživenie, 1979
Milota Havránková – z cyklu Oživenie, 1979

Každý, kto sa čo i len trochu profesionálne obtrel o fotografiu, ju zaručene pozná. Milota Havránková je pojem. Fenomén. Ikona. Nech to však znie akokoľvek absurdne, s rovnakou istotou sa dá tvrdiť, že takmer nikto nevie, čo vlastne za celý život urobila. Pražská výstava to konečne ukázala.

Možno je to preto, ako na človeka pôsobí. Ohromí vás. Svojou podmanivou energiou vás skrátka dostane. V prvom momente sa cítite priam poctený, že ste v jej blízkosti. Akoby sa okolo nej čosi zvláštne vznášalo. Možno je to spôsob, akým hovorí: „Mala som bláznivý život,“ a vy na malú chvíľu uveríte, že čosi z neho sa na vás nalepí.

Keď začína komentovanú prehliadku svojej prvej poriadnej retrospektívy v Galerii hlavního města Prahy na Staromestskom námestí, študentky fotografie si mobilom fotia jej topánky. Je neprehliadnuteľná. Ako vždy.

Ako vždy zanietene rozpráva, ale málokedy sa obzerá späť. Akoby sa stále snažila dovidieť do budúcnosti, čo sa jej, napokon, neraz podarilo. Takto ju pozná väčšina ľudí, ktorí sa zaujímajú o fotografiu. A ešte ako tú, čo s fotografiou experimentuje. „Už ma s tým všetci štvú,“ hovorí na to Milota Havránková rázne.

„Aký experiment? Veď to je moja celoživotná práca, to nie je žiaden pokus. Fotografiu milujem. A preto som ňou musela prejsť z každej strany. A mala som pritom šťastie – lebo som mohla zažiť celý ten fascinujúci prerod fotografie od analógu k digitálu, s ktorým sa menil aj názor na ňu. To sa už dnes nedá, cesty sú vyšliapané.“

Výstava MILOTA sa v Galerii hlavního města Prahy končí v nedeľu 17. januára komentovanou prehliadkou v prítomnosti Miloty Havránkovej, kurátorky Nadie Rovderovej a spoluautorky koncepcie výstavy Anny Varteckej. Foto - GHMP
Výstava MILOTA sa v Galerii hlavního města Prahy končí v nedeľu 17. januára komentovanou prehliadkou v prítomnosti Miloty Havránkovej, kurátorky Nadie Rovderovej a spoluautorky koncepcie výstavy Anny Varteckej. Foto – Peter Anderovský

Milota Havránková, z cyklu Autoportrét, 1990.
Z cyklu Autoportrét, 1990

Moja tvorba, to som ja

S tým, že ju každý pozná, ale málokto skutočne vie, ako vyzerá jej štyridsaťročná tvorba, vyrukuje sama. Nie je to sťažnosť ani ľútosť. Hovorí to ako prostý fakt, za ktorým je niekoľko dôvodov.

„Málokto sa ma predtým na niečo pýtal. A ja som bola vždy príliš mĺkva, aby som o svojich fotografiách hovorila, a neskôr zas príliš hrdá. Kunsthistorici nadobudli pocit, že si moju tvorbu vedia vysvetliť aj sami, a ja som ich v tom nechala. Marginalizovali ma. Vždy sa z mojej tvorby niečo vytiahlo, čo sa hodilo, ale kontext unikal. Možno aj to je dôvod, že zmysluplná výstava prišla až teraz,“ hovorí. Nepopiera však, že by na tom tiež nemala časť „zásluh“, hoci len nevedomých.

„Raz mi jeden človek povedal, že pôsobím ako namyslený jedinec, ktorý má všetko a nikoho nepotrebuje. Asi na tom niečo bude. Ale ja by som nikdy navonok nikoho nezaťažovala s tým, aké to bolo všetko pre mňa komplikované. Načo. Veď o všetkom hovorí moja tvorba. Môj životný príbeh. Mapovala som pocitový svet, ktorý som prežívala.

Zážitky a vzťahy, aké som mala s blízkymi ľuďmi. Lebo len v týchto súvislostiach som cítila, že fotografia môže mať dušu. Dívate sa, hľadáte, nachádzate, vytvárate – niečo v sebe. Nestačí zreprodukovať holú skutočnosť. To odfotí každý. Ak chcete niečo fotografiou povedať, musí to byť v prvom rade vaša holá pravda.“

Jej príbeh na stenách galérie nie je popisný. Je to vizuálna smršť. Zážitky nie sú žiadnymi obrázkami z dovolenky a ak vám o nich autorka neporozpráva, môže sa stať, že počas tých štyridsiatich rokov stratíte niť. Nečudo. Vždy, keď si už myslíte, že „to máte“, ona sa zmení. Nič vám nedaruje. Našťastie, v galérii to vyriešila tenká červená linka, ktorá sa tiahne stenami a všetko, čo na nich visí, spája dohromady ako krvný obeh. Sem-tam natrafíte na červené stoličky. Mohlo by sa zdať, že slúžia na oddych. Ale na to by asi Milota Havránková nepristúpila. Skôr to budú stoličky pre ňu – pre režisérku svojho príbehu.

Z cyklu Stará mama, 1960.
Z cyklu Stará mama, 1960

1960_2_

ghmp_vystava (1)
Foto – Peter Anderovský

Ja budem režisér

„Keď som v 50. rokoch končila ŠUP-ku v Bratislave, nevedela som, čo so sebou. Nič ma tam nenadchlo. Samé klišé – v zime urobiť zasneženú krajinu a na jeseň opadané lístie. Rodičia mi dohodli prácu na chirurgii, kde som robila záznamy z operácií. Prišla som domov a plakala som, že týmto sa teda živiť nikdy nebudem.“

Našťastie, dostala sa do filmových štúdií na Kolibe, orezávala fotosky a zakladala ich do skriniek. Okolo chodili režiséri a jej sa zdalo, že tiež by ju bavilo vytvárať príbehy. Chodila poza kulisy a fotila. Na FAMU do Prahy ju vzali na prvýkrát. Odbor fotografie tu ešte nebol, išla preto na kameru a ostala tak v blízkosti režisérov.

„Film bol v tom čase na výslní. Na škole alebo u známych sme videli všetko – aj tie zakázané. Pozerali sme surrealistické filmy a filmy slovenskej novej vlny, v ktorých často účinkovali neherci. Na škole som mala perfektnú partiu, najmä chalanov, ktorí ma všade so sebou brali ako nejaký talizman. Ja som v tom čase skoro nerozprávala, iba som všetko nasávala ako špongia. Ale keby neprišiel rok 1968, verím, že dnes by som točila filmy,“ hovorí Milota Havránková.

Všetci jej kamaráti filmári však odišli za hranice. Ona ostala. Na Slovensku mala priateľa, architekta Ivana Marka, ktorý sa neskôr stal jej manželom. Najprv chcela z Prahy rýchlo odísť späť do Bratislavy, ale profesor Šmok už mal v šuplíku pripravenú akreditáciu na fotografiu a presvedčil ju, aby zostala.

„Nevedela som presne, čo budem fotografovať. Fotka, aká ma zaujímala, bola v tom čase v bode nula, samé tápanie. A dokument ma nikdy nebavil. Nebolo to nič pre mňa. Neohurovali ma žiadne príklady, vzory vo fotografii boli pre nás v tom čase nedostupné. Trochu som písala – rôzne krátke scenáre a poviedky. Začala som si uvedomovať, že ak nie filmy, tak môžem režírovať aspoň svoje fotografie. Scenár som nemala, až postupne sa ním stal môj život.“

Začala fotografovať svoju rodinu a ľudí, ktorých dobre poznala. Išlo jej len o jedno – vystihnúť povahu tušeného vzťahu, väzieb, ktoré nás formujú aj znásilňujú a ktoré nás sprevádzajú celým životom. „Na škole sa to veľmi nepáčilo, prekračovala som zvyklosti toho, ako sa fotografia v tom čase vnímala, ale napriek tomu ma tolerovali.“ Hovorili jej, že znásilňuje skutočnosť. Ale ona bola presvedčená, že je to presne naopak. Že to, čo robí, je skutočnosť plná zážitkov z reality vlastného príbehu.

Z cyklu Poznanie, 1978.
Z cyklu Poznanie, 1978

Ako vytvoriť azyl

Na FAMU ju napokon nechali robiť, čo chcela, ale vonku už čakal „socík“. „Uvedomte si, ako to bolo dávno, čo to bolo za divnú dobu,“ hovorí študentom, ktorí sa prišli pozrieť na výstavu, lebo chvíľami je naozaj ťažké zorientovať sa v čase a priestore, keď sa človek pozerá na jej fotografie. Vydalo by to aj na kvíz obdobný tomu, čo nedávno urobili na webe pre Davida Bowieho, lebo tiež občas robí problém zorientovať sa v tom, čo všetko urobil a ako sa stále menil.

„Mala som šťastie na ľudí,“ hovorí, keď sa pýtam, či sa nebála, ako sa po škole uživí, a či ju neodrádzal slabý ohlas medzi teoretikmi. Praktické veci vraj neriešila. Fotky dávala do šuplíkov a stadiaľ ich už počas školy vyťahovali jej bratislavskí kamaráti – partia okolo študentských novín ECHO, ktorá ich nimi napĺňala.

„Bola to odvážna skupina mladých rebelov – Bútora, Zeman, Horský, Porubjak a ďalší, ktorí takisto, akurát trochu iným spôsobom, bojovali za vlastné pravdy odvážnymi článkami,“ spomína Milota. Dokonca jej pomohli urobiť aj prvú výstavu v Tübingene v roku 1965. Jej potemnelé inscenované fotografie sa neskôr ujali aj v časopise Život pri kriminálkach na pokračovanie a všetky praktické otázky razom vyriešila bratislavská ŠUP-ka, kam ju zavolali učiť, hneď ako vyšla z FAMU.

„Najprv som sa vyhovárala, že na to nie som pripravená – veď som vyzerala ako študenti, ako som mohla mať nejakú autoritu? Ale presvedčili ma, otvorili dvere a dali mi voľnú ruku.“ V praxi to znamenalo všeličo – napríklad, že prvý rok jej študenti fotografie vôbec nefotografovali, len pracovali v komore so zväčšovákom a robili rôzne cvičenia.

Neskôr im z koša vyťahovala odhodené fotografie a presviedčala ich, že žiadna zväčšenina predsa nemôže byť zlá. Nech ju dotvoria, kým nebude prijateľná. Fotografovali na hudbu a vymýšľali, čo sa dalo. „Hrali sme sa. Chcela som, aby to bola zábava a absolútna voľnosť. Bola to šedivá doba. Vonku sa pravdivý dokument fotiť nedal, tak sme inscenovali, vymýšľali a skúšali v tmavej komore vytvoriť aspoň čiastočný azyl,“ hovorí Milota Havránková.

Vyhovovalo jej to. Povinné politické zadania obchádzala rôznymi okľukami a v zázemí školy mala priestor aj na vlastnú tvorbu. Začala vyvolávať farebné fotografie, čo bolo v tom čase dosť náročné, a napadlo jej, že v rámci zákona Hlava V, ktorý nariaďoval povinnú umeleckú „výzdobu“ architektúry, by sa predsa mohla uplatniť aj fotografia.

S Vladimírom Havrillom urobili prvé monumentálne riešenia pre legendárnu kaviareň Zelený dom a potom realizovala aj ďalšie. „Voľná výtvarná fotografia, okrem dokumentu, nebola sledovaná a to nám dávalo čiastočnú voľnosť. K nikomu som nepatrila. Celá partia výtvarníkov okolo Ruda Sikoru, ktorá vyšla z maľby, nemohla vystavovať a bola pod dohľadom, ale mňa sa to nedotýkalo. Bola som len experimentálnou fotografkou.“

Z cyklu Mýtus, 1975.
Z cyklu Mýtus, 1975

Z cyklu Mýtus, 1975.
Z cyklu Mýtus, 1975

Vyjsť zo sochy

Teraz sme stále ešte len niekde v 70. rokoch minulého storočia. Presne v ich polovici prišiel dôležitý moment. Rok 1975 vyhlásilo UNESCO za Rok ženy. Pre tisíce československých žien žijúcich v pokrivenej socialistickej rovnoprávnosti sa tým nič zásadné zmeniť nemalo.

Pre Milotu to však bol mimoriadne dôležitý rok. „Zavolali mi z Matice slovenskej, či by som nezmapovala pohľad rôznych slovenských spisovateľov na ženy a nepretavila to do fotografie,“ hovorí. Zobrala to. Odišla do Martina a začala všetkých tých literátov po kúsku rozoberať. A paradoxne narazila na seba samu.

„Objavila som sa tam. Ale nie ako jedna z nich – z tých žien, o ktorých písali Kráľ, Sládkovič či Smrek. Pochopila som, že každý z nich urobil zo ženy nejaký mýtus – raz to bola žena-matka, potom žena-vamp, žena-milenka. Muži si ich postavili na piedestál ako zakliate sochy, z ktorých nebolo možné vyjsť. V tom čase som v súkromnom živote riešila čosi podobné – mala som pocit, že ma ostatní vnímajú iba ako obraz. Nevidia, čo všetko chcem dosiahnuť, ako rôzne sa viem prejaviť. Brzdilo ma to. Ale je pravda, že ja som sa tak aj štylizovala – vždy som chcela pôsobiť sofistikovane a zároveň byť prirodzená. Robila som všetko a všetko som chcela zvládnuť. Skoro som nespávala. Bolo to príliš náročné a ja som nevedela, ako sa z toho dostať von. Ako z tej sochy vyjsť.“

Matica, pochopiteľne, z jej fotografií nebola práve nadšená. Čakala čosi iné. Výstava sa však uskutočnila – do martinského divadla prišlo množstvo žien, skoro ako na oslavy MDŽ, organizované nejakým náborom s atmosférou socíku. Jej to však napriek tomu dodalo potrebnú skúsenosť a energiu. Začala nakrúcať na kameru, urobila návrh na divadelnú oponu, ktorá, žiaľ, nebola zrealizovaná, a v roku 1978 mala prvú výstavu v bratislavskej Galérii Cypriá­na Majerníka.

A potom sa toto všetko, celá cesta k sebe a k možnostiam fotografie prepojili v jednoduchom, no mimoriadne silnom čiernobielom cykle Oživenie. „Tu som sa celá stotožnila sama so sebou,“ hovorí Milota Havránková na pozadí autoportrétu, ktorý bol leitmotívom celej výstavy. „Vždy som bola veľmi hĺbavý človek, ktorý sa rád ponáral sám do seba. Akurát, že som bola priveľmi mĺkva, všetko som si nechávala pre seba. Potom som si však uvedomila, že ponáranie do seba môže zároveň znamenať otváranie. A čím hlbšie pôjdem do vnútra, tým viac sa môžem otvoriť vonkajšiemu svetu. Tu sa to stalo. Oslobodila som sa.“

 

Z cyklu Oživenie, 1979.
Z cyklu Oživenie, 1979

Ozivenie-2 Ozivenie-3 Ozivenie-4 Ozivenie-5 Ozivenie-6 Ozivenie-7 Ozivenie-8

Koniec analógu

Naďalej robila najmä s farebnou fotografiou, postupne však prechádzala aj do objektov a inštalácií. Vo vzduchu už bol cítiť digitál. Koniec jednej éry. Nové výzvy a vnímanie umenia prostredníctvom displejov. Milota Havránková sa s analógom lúči v galérii vo forme priestorovej inštalácie, ktorá pripomína kontrast hranatých pixelov a mohutných oblých analógových gúľ. Vychádza z výstavy v Poľsku, kde vystavila fotografický film Plný čas, ktorý nakrútila v roku 1980 s hudobnou skupinou Tágore u seba doma.

Na meteorologických balónoch, ktoré symbolizovali posolstvo zmeny skutočnosti, svietil nápis MILOTA. Tie už v pražskej galérii nie sú, no hudba znie tá istá: „Láska pravá, lásku dáva… smiech tíchne v nás,“ spieva sa v nej. „Nič iné sme nemali. Mohli sme veriť jedine tomu, že láska zachráni svet,“ hovorí Milota.

Z cyklu Plný Čas, 1980.
Z cyklu Plný čas, 1980

Z inštalácie výstavy v Galerii hlavního města Prahy.
Z inštalácie výstavy v Galerii hlavního města Prahy. Foto – Peter Anderovský

Od klasickej výtvarnej fotografie prechádzala Milota Havránková k objektom a inštaláciám.
Od klasickej výtvarnej fotografie prechádzala Milota Havránková k objektom a inštaláciám. Foto – Peter Anderovský

Z cyklu MH, 2005.
Z cyklu MH, 2005

Z cyklu MH, 2005
Z cyklu MH, 2005

Z cyklu Ďalšia strana, 2014.
Z cyklu Ďalšia strana, 2014

Na čom záleží

Na druhom poschodí pražskej galérie sa začína éra digitálu vo fotografii – s novým obsahom, ale s rovnakou témou. Príbeh Miloty Havránkovej pokračuje – jej uvažovanie o umení, o jeho vnímaní a vytváraní, o vlastnej identite. Umelca vidí ako alchymistu, pre ktorého je dôležitejšia cesta než samotný výsledok. Otvára komplikovaný vzťah s otcom. Pozerá sa na svoje deti, ktoré nesú časť jej identity. Skúma vzťah medzi mužom a ženou a ironizuje intimitu. Dotýka sa nevypovedateľných ľudských pudov, intuície a podvedomia.

A opäť sa vracia tam, kde začínala: „Keď si dnes kúpite fotoaparát, zajtra bude starý. Keď sa dnes študenti snažia robiť analóg len preto, že sa im to zrazu zapáčilo, je to archaizmus. Ak sa snažia zážitky vytvárať len vo svojom umení, nefunguje to. To jediné, čo nám ostáva, je vlastná identita a blízki ľudia. Vzťahy, zážitky. To nás formuje. S kým sa stretávate a o čom sa rozprávate, na tom záleží. Ak chcete niečo urobiť pre fotografiu, mali by ste sa v nej nájsť, inak bude prázdna.“

Na jednej z jej posledných fotografií na výstave sú jej dospelé deti. V rukách majú sadrový odliatok jej prvého fotoaparátu. „Je to pre mňa symbol,“ hovorí Milota Havránková. „Naučil ma premýšľať. Urobil zo mňa človeka, ktorým som. Zároveň je to zveličenie, ten odliatok je slepý – nedokáže fotiť. Je to teda oslava fotografie v mojom živote a zároveň paródia na masovú produkciu, ktorá je všade okolo. Myslím, že fotografia nevznikla preto, aby sme iba produkovali nové, prázdne obrazy, ale aby nás viedla k produkcii myslenia, k hľadaniu vlastného miesta vo svete.“

Ona si to svoje miesto bezpochyby našla, aj keď ju kunst­historici akosi pridlho obchádzali. Fakt je, že bez nej by v dejinách našej fotografie chýbala veľmi dôležitá kapitola. Teraz ostáva dúfať, že keď už v Prahe uvideli, čo všetko Milota Havránková urobila, mohli by sme sa na to pozrieť napríklad aj v Bratislave, v Žiline, v Nitre, v Bystrici alebo v Košiciach. A ideálne aj vo veľkej monografii, lebo do jedného článku sa to všetko nemá šancu vojsť. Mohla by sa volať: Mala som bláznivý život. Bolo by to veľmi, veľmi inšpiratívne čítanie.

Milota Havránková. Foto - Olja Triaška Stefanovič, 2015.
Milota Havránková. Foto – Olja Triaška Stefanovič, 2015

Milota Havránková (1945) patrí medzi priekopníčky mnohých stratégií v oblasti inscenovanej fotografie. Za polstoročie svojho pôsobenia na scéne sa dostala do povedomia ako čosi nové, nevidené, nadčasové, neskrývane ženské a zároveň často nepochopené. Jej tvorba sa odlišuje od klasicky chápanej fotografie či fotografického konceptu. V roku 1969 sa stala prvou absolventkou katedry fotografie na pražskej FAMU. Ako pedagogička začala pôsobiť na bratislavskej SŠUP, jej študentmi boli neskorší členovia Slovenskej novej vlny – Miro Švolík a Tono Stano. Neskôr pôsobila na VŠVU v Bratislave aj na FAMU v Prahe, momentálne pôsobí na Akadémii umenia v Banskej Bystrici. V roku 2000 sa stala prvou profesorkou v odbore fotografie na Slovensku. Vo svojej tvorbe od 60. rokov minulého storočia po súčasnosť prešla od analógovej fotografie k digitálnym technológiám, neustále sa snažiac mapovať prichádzajúce zmeny možností média fotografie a jej významu. Venovala sa aj experimentálnemu filmu, móde, dizajnu, monumentálnej fotografii v architektúre, knižnej ilustrácii aj maľbe.

Teraz najčítanejšie