Milota Havránková: Scenár som nemala, stal sa ním môj život
Každý, kto sa čo i len trochu profesionálne obtrel o fotografiu, ju zaručene pozná. Milota Havránková je pojem. Fenomén. Ikona. Nech to však znie akokoľvek absurdne, s rovnakou istotou sa dá tvrdiť, že takmer nikto nevie, čo vlastne za celý život urobila. Pražská výstava v roku 2016 to konečne ukázala.
Možno je to preto, ako na človeka pôsobí. Ohromí vás. Svojou podmanivou energiou vás skrátka dostane. V prvom momente sa cítite priam poctený, že ste v jej blízkosti. Akoby sa okolo nej čosi zvláštne vznášalo. Možno je to spôsob, akým hovorí: „Mala som bláznivý život,“ a vy na malú chvíľu uveríte, že čosi z neho sa na vás nalepí.
Keď začína komentovanú prehliadku svojej prvej poriadnej retrospektívy v Galerii hlavního města Prahy na Staromestskom námestí (2016), študentky fotografie si mobilom fotia jej topánky. Je neprehliadnuteľná. Ako vždy.
Ako vždy zanietene rozpráva, ale málokedy sa obzerá späť. Akoby sa stále snažila dovidieť do budúcnosti, čo sa jej, napokon, neraz podarilo. Takto ju pozná väčšina ľudí, ktorí sa zaujímajú o fotografiu. A ešte ako tú, čo s fotografiou experimentuje. „Už ma s tým všetci štvú,“ hovorí na to Milota Havránková rázne.
„Aký experiment? Veď to je moja celoživotná práca, to nie je žiaden pokus. Fotografiu milujem. A preto som ňou musela prejsť z každej strany. A mala som pritom šťastie – lebo som mohla zažiť celý ten fascinujúci prerod fotografie od analógu k digitálu, s ktorým sa menil aj názor na ňu. To sa už dnes nedá, cesty sú vyšliapané.“
Moja tvorba, to som ja
S tým, že ju každý pozná, ale málokto skutočne vie, ako vyzerá jej štyridsaťročná tvorba, vyrukuje sama. Nie je to sťažnosť ani ľútosť. Hovorí to ako prostý fakt, za ktorým je niekoľko dôvodov.
„Málokto sa ma predtým na niečo pýtal. A ja som bola vždy príliš mĺkva, aby som o svojich fotografiách hovorila, a neskôr zas príliš hrdá,“ hovorí Milota Havránková. Kunsthistorici vraj nadobudli pocit, že si jej tvorbu vedia vysvetliť aj sami, a
