Putin dúfa v zmenu režimu v Turecku. Čoho sa Moskva bojí?

Mnohých ľudí trápi otázka, ako predvídať ďalšie zahraničnopolitické kroky ruského prezidenta Vladimira Putina, no pritom sa dá bezpečne staviť na to, že budú kopírovať napríklad jeho kritiku americkej politiky.

To je dôvod, prečo by malo zvlášť Turecko bedlivo sledovať, čo Rusko hovorí o zmene jeho režimu.

Najprv kritika a potom čin

Tento vzorec, v ktorom po kritike nasleduje krok týkajúci sa kritizovanej oblasti, funguje už dlhšie. V roku 2007 napríklad Putin tvrdo skritizoval americkú závislosť na vojenskej sile, sťažujúc sa – v úlohe človeka mieru – , že „odkedy zomrel Mahátmá Gándhí, už sa nedá s nikým hovoriť“. O rok neskôr, prvýkrát od skončenia studenej vojny, Rusko otvorene použilo silu mimo svojich hraníc a napadlo Gruzínsko.

Vo februári 2008 Spojené štáty hladko uznali kosovské jednostranné vyhlásenie nezávislosti od Srbska, čo bol krok, ktorý Putin opakovane napáda ako porušenie územnej celistvosti iného suverénneho štátu. Ale ešte pred koncom roka uznal podobné deklarácie gruzínskych separatistických provincií Južného Osetska a Abcházska.

Prenesme sa však do roku 2014. Putina rozzúril „puč“, ktorý urobili státisíce Ukrajincov, čo na kyjevskom Majdane protestovali proti korupčnému prezidentovi Viktorovi Janukovyčovi a jeho režimu. Niekoľko týždňov po prezidentovom úteku Putin podporil miniatúrne verzie majdanských protestov na Kryme a východnej Ukrajine, aby dosiahol nielen zmenu režimu, ale v prípade Krymu aj anexiu.

Najnovšie sa Putin zmenil z najhorlivejšieho kritika amerických leteckých útokov v Sýrii na človeka, ktorý zahájil vlastné bombardovanie na podporu Bašara Asada. Rusko dokonca napodobnilo americký zvyk ukazovať zábery z kokpitov útočiacich lietadiel v televízii, aby tým zapôsobilo na domáce publikum.

Zo spojenca nepriateľom

Tieto príklady ukazujú na jasný vzorec. A keďže vieme, že „zmena režimu“ bola v istom čase najšpinavšia fráza v kremeľskom slovníku, Putinov nedávny rozchod s Tureckom stojí za dôkladnú pozornosť.

Rusko a Turecko boli v sýrskej kríze vždy na opačných stranách, ale kým turecká F-16 zostrelila v novembri ruské lietadlo, boli tieto krajiny schopné svoj nesúhlas manažovať. Napokon, v posledných rokoch bol Vladimir Putin strategickým partnerom a priateľom tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdoğana. Turecko bolo jedinou krajinou NATO, ktorá odmietla uvaliť na Moskvu sankcie po anexii Krymu. Putin dokonca postavil Turecko do centra svojej plynovej diplomacie po tom, čo ho Európska únia pre Ukrajinu ignorovala.

Erdoğan mohol súhlasiť s tým, že incident z 24. novembra, keď ruský bombardér na niekoľko sekúnd vletel do tureckého vzdušného priestoru a Turci ho zostrelili, nebola najlepšia myšlienka. Ale to, čo je po takmer dvoch mesiacoch najzáhadnejšie, nie je ani tak zlé turecké rozhodnutie, ale skôr ruská neochota deeskalovať krízu.

Putin ignoruje tlak od spojencov ako Kazachstan a Bielorusko a signalizuje, že nechce normalizovať vzťahy s Tureckom, kým je jeho súčasný prezident pri moci. Ruská odpoveď na tureckú akciu taktiež veľmi pripomína americkú odpoveď na ruskú intervenciu na Ukrajine. Najprv Moskva zaviedla ekonomické sankcie. Potom napadla Erdoğanov vnútorný kruh, vrátane jeho syna Bilala, ktorého v ruských médiách obvinili, že kupuje ropu od Islamského štátu. A ako posledné gesto nepriateľstva Moskva pozvala na návštevu Selahattina Demirtaşa, lídra kurdskej Ľudovodemokratickej strany HDP.

Čoho sa Moskva v Turecku bojí

Demirtaş sa stal známym po protestoch v istanbulskom parku Gezi v roku 2013, čo bol presne ten typ pokusu o „farebnú revolúciu“, ktorými Putin tak pohŕda. Úspech HDP, keď sa jej minulé leto podarilo zdvojnásobiť svoj volebný výsledok, stál vládnucu Stranu spravodlivosti a rozvoja parlamentnú väčšinu a prinútil Erdoğana vypísať predčasné voľby. Minulý mesiac obvinil Demirtaşa zo zrady a zaťahuje ho do konfliktu v tureckých, väčšinovo kurdských východných provinciách.

A tak sa Putin veľmi jasne postavil na jednu stranu v tureckej občianskej vojne – teda tak, ako si myslí, že sa západné štáty postavili na jednu stranu počas čečenských vojen v Rusku.

Sčasti ide o demonštratívnu odplatu: Putin potrebuje, aby ho doma vnímali ako človeka, ktorý prinúti Turecko zaplatiť za smrť ruského pilota. Ale je v tom niečo viac. Ambiciózne a vplyvné Turecko, ktoré propaguje islamizmus vo forme, ktorá je prijateľná aj na Západe, je hlavnou prekážkou ruských cieľov na Blízkom východe.

Ruským záujmom v tejto oblasti nie je len podpora Asada, ale tiež snaha prinútiť Západ vybrať si medzi sekulárnymi diktátormi, s ktorými chce Moskva spolupracovať, a islamistami, ktorí zastupujú vôľu verejnosti. Moskva sa bojí, že by Erdoğan mohol presvedčiť Západ, aby si ako partnerov vybral „umiernených“ islamistov, a to aj v Sýrii. Ruské analýzy veria, že takzvaný turecký model vysvetľuje západnú podporu Arabskej jari.

Západná dilema

S nákladom amerických sankcií si Putin zrejme nevytýčil cieľ odstaviť Erdoğana od moci v najbližšom čase. V dohľadnej budúcnosti je turecký silný muž v úrade v rovnakom bezpečí ako Putin. Lenže podobne ako Spojené štáty, aj Putin sa, zdá sa, rozhodol v dlhodobom horizonte podlomiť tureckú ekonomiku a podkopať Erdoğana politicky.

Nie je však jasné, či tým chce dať lekciu USA a ich spojencom a zmeniť ich rozhodnutia, alebo ich chce rozdeliť v otázke, či obraňovať Turecko ako spojenca v NATO, alebo sa pripojiť k Rusku tým, že sa budú dištancovať od stále viac autoritatívnej islamistickej vlády.

© Bloomberg