Sedem rokov po brexitovom referende sa Británia a EÚ stále rozchádzajú

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite

S tým, ako sa blíži siedme výročie osudného britského hlasovania za odchod z EÚ, možno vzťah Spojeného kráľovstva a Európskej únie opísať ako povrchne povzbudivý, no štrukturálne deprimujúci.

Británia je ako plachetnica, ktorá sa motá uprostred Lamanšského prielivu. Väčšina pasažierov ju chce nasmerovať bližšie ku kontinentu a dokonca aj kapitán sa zdá byť ochotný mierne upraviť kurz. Ale silné vetry a prúdy tlačia loď opačným smerom. Po tom, čo na palubu v budúcom roku nastúpi iná posádka, si to od nového kapitána bude vyžadovať oveľa rozhodnejšiu zmenu kurzu. Len tak môžu sily konvergencie zvíťaziť nad silami divergencie.

Politika zaostáva

V najnovšom pravidelnom prieskume YouGov, ktorý sa uskutočnil minulý mesiac, 56 percent opýtaných uviedlo, že Británia sa zmýlila, keď opustila EÚ, kým len necelá tretina tvrdila, že konala správne. 62 percent respondentov uviedlo, že brexit bol „skôr neúspechom“, oproti iba deviatim percentám, ktoré ho považujú za „skôr úspech“. V prieskume spoločnosti Opinium, ktorý ponúkol štyri možnosti budúceho vzťahu UK a EÚ, 36 percent britských respondentov zvolilo možnosť „mali by sme sa znovu pripojiť k EÚ“ a štvrtina možnosť „mali by sme zostať mimo EÚ, ale dohodnúť si s nimi užší vzťah, ako máme teraz“.

Politika však za verejnosťou zaostáva. Britský premiér Rishi Sunak vidí pragmatický dôvod na lepšie ekonomické vzťahy s najväčším jednotným trhom, ale je tiež skutočnejším brexiterom, než akým bol jeho ohrdnutý predchodca Boris Johnson. Sunakov svet sa rozkladá medzi Silicon Valley a dynamickou Áziou. Premiér dokonca váha, či má zaplatiť účet za to, aby sa Británia opäť pripojila k programu vedeckej spolupráce Horizont, a to napriek takmer jednomyseľnému apelu vedcov z oboch strán prieplavu, ktorí to podporujú. Vzhľadom na pokračujúcu silu brexiterov v jeho strane a zastrašujúcu silu euroskeptickej tlače možno očakávať len malé postupné zlepšenia.

Líder labouristickej opozície Keir Starmer sa neúnavne zameriava na víťazstvo v budúcoročných všeobecných voľbách. Verí, že musí získať späť voličov z okrskov v takzvanom Červenom múre, ktorí boli vášnivými zástancami brexitu, a preto vo voľbách v roku 2019 prešli ku konzervatívcom vedených Johnsonom s heslom: „Dokončime brexit.“ (Výskumníčka verejnej mienky Deborah Mattinson, ktorá radí Starmerovi, vo svojej knihe Za Červeným múrom zaznamenáva prípad jedného takého voliča, ktorý povedal, že keď počul výsledok referenda v roku 2016, cítil sa, „ako keby Anglicko vyhralo majstrovstvá sveta vo futbale“.)

Starmer nedávno uverejnil v pravicovom, prudko euroskeptickom denníku Daily Express článok, v ktorom otvorene tvrdil, že „budúcnosť Británie je mimo EÚ. Nie na jednotnom trhu, nie v colnej únii, nie v návrate k slobode pohybu. Tieto argumenty sú v minulosti, teda tam, kam patria“. Pokračoval, že „dohoda, ktorú dosiahli konzervatívci, udusila britský potenciál a výrazne zhoršila obchodné podmienky voči EÚ. Každý deň naši európski priatelia a konkurenti nejedia len náš obed, ale berú aj naše peniaze na večeru“. Pri pozornom prečítaní človek zistí, že Starmer v skutočnosti obhajuje novú dohodu s EÚ, no zároveň hral starú hru nových labouristov, ktorá mala upokojovať euroskeptické bulvárne médiá. (Krátko pred voľbami v máji 1997 napísal Tony Blair do denníka Sun komentár, v ktorom odznelo, že „zabije eurodraka“.) The Express zneškodnil hosťujúceho autora, keď nadšene citoval konzervatívneho poslanca, ktorý povedal, že „dôverovať Sirovi Keirovi v otázke brexitu“ je ako dôverovať Draculovi v krvnej banke.

Stále vzdialenejší

Ak labouristi vyhrajú nasledujúce voľby, či už s parlamentnou podporou zo strany Liberálnych demokratov a/alebo Škótskej národnej strany, alebo bez nej, nová vláda sa nepochybne bude snažiť o lepšiu dohodu s EÚ. Nie je nepravdepodobné, že do desiateho výročia referenda v júni 2026 by preskúmanie dohody o obchode a spolupráci medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom, naplánované na rok 2025, mohlo otvoriť dvere užšiemu hospodárskemu vzťahu. To môže zahŕňať významnejšie zapojenie sa do jednotného trhu a colnej únie s príslušným regulačným zosúladením. Je ťažké pochopiť, ako môžu labouristi čo i len vzdialene dúfať, že dosiahnu svoj nesmierne ambiciózny cieľ „zabezpečiť najvyšší udržateľný rast v G7“ bez toho, aby sa znížilo pobrexitové napätie s najväčším trhom.

V tejto súvislosti je zaujímavé spojenie s vojnou na Ukrajine. Diskusia o budúcich vzťahoch Ukrajiny s EÚ sa momentálne zameriava na postupnú integráciu v oblastiach ako energetika, životné prostredie, doprava a jednotný trh. Ak môže mať Ukrajina postupnú integráciu, nemôže mať Spojené kráľovstvo postupnú reintegráciu?

Napriek tomu tu zostáva základná divergentná dynamika. S každým ďalším mesiacom sa Spojené kráľovstvo a EÚ viditeľne vzďaľujú. Kedysi silné kultúrne, obchodné, umelecké, vedecké a politické väzby slabnú. Vicekancelár jednej britskej univerzity mi nedávno povedal, že počet študentov z EÚ klesol o 90 percent. Británia má v skutočnosti viac prisťahovalcov ako pred hlasovaním o brexite, ale z EÚ je ich menej.

Nestojí na mieste

Nedávno som strávil nejaký čas v Írsku, Estónsku, Holandsku, Nemecku a vo Švédsku. Vo všetkých týchto severoeurópskych krajinách, ktoré kedysi považovali Britov v rámci Európskej únie za zvláštnych partnerov a priateľov, sa teraz Británia takmer nespomína, teda okrem toho, že je predmetom ľútosti, posmechu a opovrhnutia. Fraška okolo Johnsonovej rezignácie a jeho hanebne trumpovský odchod z Dolnej snemovne tieto pocity len posilnili. Spomínané krajiny nadviazali nové partnerstvá, ako to robia ľudia po rozchode, a posunuli sa ďalej.

A rovnako to urobila aj samotná EÚ. V reakcii na covidovú krízu a predovšetkým na vojnu na Ukrajine zažíva hlavné politické spoločenstvo Európy obdobie pomerne dynamickej integrácie v oblastiach, ktoré sú pre Britániu životne dôležité: bezpečnostná politika a obrany, digitálna politika a regulácia AI, rozsiahla podpora priemyslu pri prechode na zelenú ekonomiku, ktorá bude konkurovať tej americkej i čínskej priemyselnej politike.

Hoci plachty na lodi Jeho Veličenstva „Global Britain“ nemusia byť uprostred Lamanšského prielivu napnuté, ani Británia nestojí na mieste. Konzervatívna vláda aj labouristická opozícia vyvíjajú svoje vlastné varianty politiky, ktoré sa môžu líšiť od politík EÚ a konkurovať im. V niekoľkých kľúčových oblastiach, ako sú technológie, AI, kreatívny priemysel a finančné služby, má Británia stále silné stránky, ktoré z nej robia vážneho konkurenta.

Aby sme čelili hlbším prúdom divergencie, bude si to vyžadovať veľa odvážnej stratégie od novej britskej vlády i dobrej vôle z oboch strán.