Denník N

Priechod Nemci vypálili za pomoc partizánom, ani po vojne sa mu však podpory nedostalo

Dominik Slobodník. Foto - Post Bellum
Dominik Slobodník. Foto – Post Bellum

Dominik Slobodník sa narodil 29. augusta 1932 v Priechode, presne 12 rokov pred vypuknutím SNP. Oslava jeho narodenín sa tak zhoduje s dátumom oficiálneho začiatku jednej z najvýznamnejších udalostí slovenských dejín. V rokoch 1944 a 1945 však bol aj priamym svedkom momentov Povstania.

Rodina Dominika Slobodníka žila priamo v centre obce Priechod. Ako väčšina tunajších obyvateľov mali aj jeho rodičia gazdovstvo a okrem toho si chodil jeho otec privyrábať na týždňovky do Zvolena, kde pracoval v bryndziarni Wittmann.

Priechod počas vojny – výučba nemčiny, priateľstvo s Nemcami

Dedina bola konfesionálne katolícky založená, a preto sa vyhlásenie slovenského štátu po rozbití Československa stretlo skôr s pozitívnymi ohlasmi. Podľa slov Dominika Slobodníka ľudia až do roku 1944 vojnu príliš nepociťovali a žili svojimi bežnými problémami.

 Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!  Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Niektorí chlapi narukovali do armády, neskôr aj Dominikov bratranec, ktorého nasadili v rámci slovenskej armády v Taliansku. V obci bolo niekoľko príslušníkov Hlinkovej gardy, tí však nepatrili medzi jej radikálne krídlo.

Chlapčenský život do vypuknutia vojny sa mu spája skôr so školskými zážitkami, kde sa presadzovala výchova lásky a poslušnosti k slovenskému štátu, a tiež priateľstvo s nemeckým národom. Učila sa nemčina a niekoľkokrát sa aj osobne dostal do kontaktu s nemeckými vojakmi.

Každý rok na výročie vyhlásenia Slovenskej republiky sa 14. marca konal v dedine slávnostný sprievod a spievalo sa množstvo oslavných piesní.

Zákopy v roku 1944

Isté zmeny boli badateľné až v priebehu roka 1944, keď sa v blízkosti Priechodu kopali zákopy a na prácach sa museli zúčastňovať aj obyvatelia obce. Mladší chlapci spolu s Dominikom lámali v lese čečinu a zákopy maskovali.

Priechod už podľa názvu tvoril a tvorí prístupovú cestu do horského masívu Nízkych Tatier, v ktorých sa už od letných mesiacov roku 1944 začali sústreďovať zväzky partizánskych skupín a sovietskych parašutistov.

Svedkom jedného takéhoto zoskoku sa stal aj Dominik Slobodník. „Prví parašutisti dopadli tu nad ihriskom, dvaja, to sme videli tu z oblokov, že boli na strome zachytené biele padáky. Ako chlapci sme bežali prví, aby sme videli, čo je to. Keď sme videli Rusov a tie bubienkové automaty, tak sme obdivovali, čo je to za zbraň. Jeden, ako padol na strom, tak si dokonca zlomil nohu. Boli tu salaše, tam si ju doliečil, kým nevypuklo Povstanie.“

Krátky život Povstania. Do hôr a z hôr

Na prvé dni Povstania spomína tak, že aj s rodičmi na lúke hrabali seno a vtom zbadali lietadlo, ktoré zhadzovalo bomby. Dve pri Priechode a tretiu na železničnú trať v Šalkovej. Keď prišli domov do dediny, dozvedeli sa, že vypuklo Povstanie.

Dominik Slobodník si tiež všimol a zapamätal prelet lietadiel bombardujúcich vysielač v Banskej Bystrici, pretože sa otáčali nad obcou. S postupom času, ako boli povstalci nútení pod tlakom nemeckého vojska ustupovať a ich územie sa zmenšovalo, Priechodom začali prúdiť do hôr množstvá evakuantov. Či už z radov slovenskej armády, ktorá sa pridala k Povstaniu, ale hlavne množstvo civilistov.

V horách však väčšina z nich nevydržala dlho a po dobytí Banskej Bystrice nacistami a po vyhlásení amnestie pre tých, ktorí sa vzdajú, sa mnohí rozhodli z hôr kvôli ťažkým podmienkam vrátiť.

„To bolo tak, že keď sa vyhlásilo Povstanie, tak to všetko išlo do hôr. Ale potom vyhlásili, asi tak o dva týždne, že kto sa vráti, nič sa mu nestane. Tak sa zase húfom všetci hrnuli domov. Vtedy pršalo a všetci chodili zabalení v celtách. Kto kadiaľ mohol, tade išiel domov, lebo v horách sa nedalo vyžiť, keď nemáte čo jesť, žiadne zásoby.“

Partizáni jesť musia, i keď budú ľudia hladovať

Napriek tomu zostalo v horách v okolí Priechodu množstvo partizánov a vojakov. Ich zásobovanie bolo závislé od najbližších dedín. Civilné obyvateľstvo však samo nemalo jedla a zásob nazvyš, a tak boli prípady, keď si partizáni vyžiadali zásoby hoci aj vyhrážkami.

„…No a bolo ich treba kŕmiť, toho vojska tu bolo veľa, hovoria okolo 2000 (mužov) hlavne na Donovaloch a Priechode… Tak sme ich museli potom živiť, museli sme! Lebo ak nie, tak prišli a davaj! Tam už boli s Rusmi medzi partizánmi aj takí mladí chlapci, čo (po rusky) ani nerozumeli, a to viete, tam to bolo tak, že vám oprel automat (samopal) o prsia a davaj! Tak sme museli dávať, čo sa dalo.“

Domáci museli pomáhať pri prepadoch Nemcov

Partizánske skupiny následne podnikali ozbrojené akcie proti nemeckým vojakom, ktorí mali stálu posádku v Slovenskej Ľupči. Vždy so sebou na prepad brali miestneho civilistu z dediny ako sprievodcu.

Obyvatelia Priechodu však pochybovali o účinnosti ich výpadov.

„Partizáni chodili z Balážov na prepady. Mali osedlané kone, prišli sem, my sme boli veľká dedina, bol tu aj veľký obchod, aj krčma tu blízko vedľa nás. A potom chodili po starej ceste, ako je dnes Biotika, lebo táto nová cesta sa stavala až neskôr. Nuž a tam strieľali do Nemcov a tak, ale nejaké veľké zásahy nerobili, len tak jedno auto zajali, pustili ho dole kopcom a šoféra zastrelili. Bolo to len také dráždenie. Vždy si na prepad zobrali niekoho z dediny, aby im ukázal cestu, aby šiel prvý. A to už nám potom v dedine aj prekážalo. A keď šli naspäť z prepadu, tak sa tu zastavili v krčme a poopíjali sa tak, že nevedeli o svete.“

Partizáni – hrdinovia?

O falošnom hrdinstve partizánov sa na vlastné oči presvedčil aj Dominik Slobodník. Tí často prespávali po domoch v dedine, ale pri ohlásení blížiacej sa nemeckej hliadky rýchlo brali nohy na plecia.

„Keď niekto zakričal na hornom konci (dediny), že idú Nemci, partizáni odtiaľto tak utekali, že sme sa na nich smiali. Dolu smerom k vode, kde je ihrisko, tak čo mali na sebe všelijaké bubienky (zásobníky) z automatov (samopalov), to všade strácali.“

Táto situácia nemohla prirodzene trvať večne. Nemeckí vojaci si dobre uvedomovali význam Priechodu pre zásobovanie povstalcov v horách.

Spolu s diverznými akciami tak partizáni pomohli k rozhodnutiu Nemcov vypáliť Priechod, a tým eliminovať oporný bod povstalcov. Pri prepade dediny sa neslávne vyznamenal jeden z partizánov, ktorý sa nakoniec ukázal ako nemecký donášač.

Pamätníci vojnových udalostí ho dodnes nazývajú pri spomínaní špiónom.

„A keď sa to už Nemcom nepáčilo, že ich tam chodili dráždiť, tak sa rozhodli, že dedinu vypália. Dobre vedeli, že keď Priechod vypália, tak je tu po celom odboji. Prišli o tretej ráno, partizánske hliadky zlikvidovali a ten špión, to sme ešte videli ako chlapci, keď išiel sem, tak si (s Nemcami) podali ruky. A s nimi už debatoval. On bol niekde od Jelšavy, Slovák, ale vedel päť rečí. U nás spali vtedy dvaja Rusi a dve partizánky. Keď náš prišli páliť, ten špión bol s nimi a ukazoval im, že tu spali partizáni. Mali sme dobré murované klenby, ale postriekali to nejakou tekutinou, a tak horeli aj steny. Zostalo nám len to, čo sme mali na sebe.“

Mužov odviedli do táborov

Po vypálení dediny mužov a starších chlapcov sústredili v jednom z domov na hornom konci dediny a odtiaľ spolu so zhabaným dobytkom ich odviedli na vlakovú stanicu v Slovenskej Ľupči.

Odtiaľ mužov odviezli do táborov najmä v rakúskej časti ríše: „Chlapov z Ľupče odviezli do Zvolena. Tam niektorých nechali vo vagónoch a iných odviedli na zámok. Ale otec Zvolen poznal, tak z toho zámku vyskočil a ušiel. Keďže tam chodil na týždňovky, mal tam ubytovanie. Tak tam býval až dovtedy, kým neprešiel front, a potom sa vrátil domov.“

Dodnes nepochopiteľný je návrat agenta do dediny. Jeho bližšiu totožnosť a motív sa doposiaľ nepodarilo vypátrať.

„Neviem, či bol na rozum alebo čo, ale po vypálení sa vrátil do dediny a začal rozprávať, že je richtár v Priechode, no ale potom už vedeli aj partizáni, čo spravil, chytili ho a za dedinou odstrelili… Potom si ho (telo) prišla zobrať jeho manželka z Jelšavy.“

Obnova domov po vojne

Po vypálení zostali niektorým rodinám len šaty, ktoré mali na sebe. Domy, ktoré nevyhoreli do tla, sa ľudia snažili ochrániť stavaním dočasných striech. Nebolo to však ľahké, pretože bol február a zima.

Okamžite po vojne sa väčšina obyvateľov rozhodla svoje domovy postaviť na pôvodnom mieste. Po vojne však chýbal stavebný materiál. Nakoniec sa to však väčšine podarilo a aj Dominik Slobodník dodnes žije na pozemku v centre obce, kde stával pôvodný dom jeho rodičov.

Na Priechod sa stále zabúda

Po vojne pamätníci dúfali, že sa im dostane uznania od spoločnosti, ako to bolo a je pri ostatných vypálených obciach. Avšak nestalo sa tak, čo sa dáva do súvislosti s faktom, že v dedine nemali počas vojny a ani po nej výraznejšie postavenie komunisti.

Tí tu na plnej čiare prehrali už povojnové voľby v roku 1946 a ďalšie komplikácie v dedine boli pri kolektivizácii. Vrcholom odporu režimu bola snaha obyvateľov Priechodu o stavbu nového kostola, čo sa nakoniec podarilo až v roku 1968.

„No a potom po vojne tu nebolo ani komunistov, viete v našej dedine. Tak títo čo prebrali (vládu), nás tak zaznávali. A fakticky sme my boli vypálení ako prvá dedina v okrese Banská Bystrica. Boli voľby (v roku 1946) a nevyhrali komunisti. Neviem, či mali 5 alebo 6 hlasov, a naša obec mala 1000 obyvateľov. Čiže od tých čias sme boli takí opovrhnutí. Aj komunisti tvrdili, že sme republika v republike. Vždy keď bolo dačo, dáke voľby, tak sme s tým nesympatizovali.“

 

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200. Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk). Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk. Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia!

Zapojte sa a vyhrajte vo veľkej dokumentaristickej súťaži. Pýtajte sa rodičov, prarodičov, známych, susedov a nechajte si rozprávať ich spomienky na 20. storočie.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie