Smrť v Benátkach

Autor je dramatik

Na smrť sa v dnešných časoch akosi nedá nemyslieť. A nie preto, že sa práve prechádzam v Benátkach okolo hotela Excelsior, kde sa tuším nakrúcal slávny Viscontiho film. Potlačím morbídny nápad urobiť si pred ním selfie v polohe pripomínajúcej názov diela, no včas sa spamätám. Čo ak ma zrazí nejaký Talian na svojej Vespe?

Vraciam sa z Lida emhádéčkou, ktorá na rozdiel od našich autobusov nehádže v predo-zadnom smere, ako vodič brzdí, ale v ľavo-pravom, podľa morských vĺn, pohrávajúcich sa s vaporettom, ako tu tie vodné spoje nazývajú. Po očku sledujem miestneho revízora, ktorý s anjelskou trpezlivosťou vysvetľuje americkému turistovi, že si síce zakúpil trojdňový lístok, ale keďže si ho neoznačil, ide vlastne načierno.

Ten dobrý muž (turista) sa čuduje dobrému mužovi (revízorovi), ako mu miesto pokuty nechá zaplatiť len lístok za jednu jazdu a že vlastne prečo, veď on má predsa trojdňový?! Hneď si spomeniem na bratislavských revízorov, ktorí sú schopní čierneho pasažiera vytiahnuť aj za vlasy z električky. Apropó, smrť. V Miláne práve pochovávajú Berlusconiho, ale nezdá sa, že by to niekoho zaujímalo a už vôbec nie dojímalo.

V tekutej magme turistov počúvam jazyky, občas zaznie reč, ktorá by mohla byť ukrajinčinou, ale stále to neviem rýchlo rozlišovať. Zato vďaka mobilu sa dozviem, že nejaký ruský mamľas navrhuje v televíznej debate nahádzať na celú Európu atómové bomby, vrátane môjho vaporetta, ktoré práve pristáva. Putinova trúba nezabudne vypichnúť ako jeden z prvých cieľov Slovensko, lebo opravujeme ukrajinskú techniku, poškodenú v bojoch. Čo na to asi povedia Putinovi užitoční idioti u nás doma? Už si kupujú olovené trenky? Smrti v Benátkach neunikneš.

Toto mesto, postavené na drevených stĺpoch vrazených do morského dna, už stáročia úspešne popiera smrť. Ponára sa a zomiera, no predsa sa ešte neponorilo a nezomrelo a všetkou svojou nádherou vyplazuje smrti jazyk. Ale – každá minca má dve strany. Benátky k tej úchvatnej kráse prišli aj vďaka smrti a lúpežiam, k najhanebnejším patrí križiacka výprava do Konštantínopola, ktorý spolu s ďalšími nositeľmi kríža vyplienili ohňom a mečom.

Keď už som tu, nemôžem si znova nepozrieť Kolekciu Peggy Guggenheimovej, najmä jej surrealistickú časť. Iba niekoľko obrazov, no sila nesmierna. Dalí, Tanguy, Ernst. A Magritte. Jeho L’Empire des lumières, ten dom ponorený v tme s pouličnou lampou, pričom nebo nad ním je zaliate slnkom, ma fascinoval odjakživa. Obraz z päťdesiatych rokov je aj o dnešku: okolo nás strašná tma, pritom nad nami je svetlo, len ako sa k nemu dostať?

Keby na Magrittovom plátne slnko vyšlo aj na nebi, aj pri dome, bol by to nudný, realistický obraz, lenže on vystihol, čo prežívame. Žijeme v čistom surrealizme, akurát miesto žiráf horia školy a miesto hodiniek tečú roztavené autá. Smrť má momentálne v Benátkach len malú filiálku, hlavné pracovisko je dvetisíc kilometrov východne.