Všade sú mäsožravé rastliny a voda z rieky tam vyzerá ako čaj
Slovenskí prírodovedci odhaľujú záhady vo Venezuele. Objavili nové druhy živočíchov, objasnili vznik stolových hôr či jaskýň, ktoré sa v nich nachádzajú.
Húfne tam rastú mäsožravé rastliny, žijú Indiáni alebo podenka (vodný hmyz) pomenovaná po miestnom burčiaku.
Neopakovateľný ráz zvláštnej krajiny dotvára viac ako sto stolových hôr. Z ich okrajov stekajú najväčšie vodopády na svete v dĺžke niekoľko sto metrov.
Majestátne hory, ktoré vzhľadom pripomínajú bábovky, sú pretkané množstvom jaskýň, najdlhšia z nich meria až 14 kilometrov. Niektoré chodby sú také veľké, že by v nich mohlo letieť lietadlo.
Hoci krajina pôsobí, ako keby bola vymyslená, skutočne existuje. A voláme ju „Benátočky“.
„Keď prví Španieli doputovali do oblasti jazera Maracaibo, kde žili Indiáni v domoch postavených na koloch, dali jej posmešný názov ‚Benátočky‘, čiže Venezuela. Názov odvodili od slova Venezia – my hovoríme Benátky –, ktoré im pripomínali,“ povedal pre Denník N Tomáš Derka, zoológ a ekológ Univerzity Komenského v Bratislave.
S kolegami z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave do Venezuely opakovane jazdí už niekoľko rokov. Slovenskí odborníci tam v oblasti Gran Sabana na juhovýchode krajiny študujú vznik stolových hôr, jaskýň, miestnu faunu, flóru a životné prostredie.
Nie sú to evolučné konzervy
Najvyššie stolové hory, odborne zvané tepuis, merajú okolo 3-tisíc metrov. Ich steny sú kolmé, preto boli pre ľudí dlho nedostupné. Aj dnes sa na niektoré z nich dostanete jedine vrtuľníkom. „Prvá stolová hora, na ktorú belosi vyšli, bola Roraima. Bolo to zhruba pred 130 rokmi,“ vysvetlil Derka.
„Expedície, ktoré nasledovali, našli na stolových horách úžasný svet, ktorý bol úplne odlišný od toho, čo bolo dole na planine. Aj medzi vedcami dlho prevažoval názor, že stolové hory sú ako evolučné konzervy, kde žijú starobylé formy života,“ vraví zoológ.
Túto predstavu spopularizoval spisovateľ Arthur Conan Doyle v románe Stratený svet. Odborníci ju dnes opúšťajú aj vďaka výsledkom slovenských vedcov. „Ľudia si mysleli, že tam žijú organizmy staré ako dinosaury. Že majú 60 miliónov rokov. Ale my dnes vieme, že majú iba niekoľko miliónov rokov. Evolúcia tam beží ako hocikde inde, organizmy sa tam stále vyvíjajú. Predstavu živých fosílií sme prekonali,“ povedal nám Derka.
Zmoknete každý deň
Gran Sabana leží v trópoch, denne tam prší. „Prakticky celý výskum, čiže niekoľko týždňov, strávite v gumákoch. Každý deň zmoknete,“ opísal Derka. „Spíme v stanoch, prístrešok pre kuchyňu si spravíme z celty,“ dodal.
Kontakt s okolitým svetom vedcom zabezpečuje jedine satelitný telefón, zaspomínal geológ Ján Schlögl, člen tímu. „Pred pár rokmi sme mali telefón pokazený, práve vtedy som si zlomil rameno. Desať dní som musel čakať na stanovený termín príletu vrtuľníka,“ opísal príkoria spojené s pobytom v divočine geológ Roman Aubrecht.
Nástrah je tam oveľa viac. V trópoch trvá deň i noc rovnako, 12 hodín. Pretože je noc taká dlhá, zem sa stihne rapídne ochladiť. Preto sú v tamojších horách veľké rozdiely v teplote medzi dňom a nocou. „Na Roraime vo výške okolo 2 700 metrov je cez deň, keď svieti Slnko, okolo 25 stupňov v tieni. V noci teplota klesne až na 5 stupňov,“ povedal Derka.
Voda čajovej farby
Rieky, ktoré tam tečú, sú chudobné na minerálne látky. Sú kyslé, preto sa v nich baktérie množia iba veľmi ťažko. Voda je preto zdravotne vyhovujúca a dá sa piť aj z veľkých riek. „Je to voda bez minerálov. Z tela vám ich skôr odnáša, ako by ich dodávala. Soli si preto musíte neustále dopĺňať. Ak si ju nespravíte so šumienkou, smäd ani nezaženiete,“ opísal vlastnosti vody Aubrecht.
Má zvláštnu, čajovú farbu, vysvetlil pre Denník N geochemik Tomáš Lánczos, člen tímu. Jeho úlohou bolo skúmať vlastnosti vody. „Na miestach perejí alebo vodopádov sa voda výrazne pení. Môžu za to humínové látky, ktoré pôsobia ako prírodné detergenty. Vzniká tam hrubá vrstva hustej peny. Dá sa použiť ako mydlo,“ doplnil kolegu Derka.
Vytvorili novú teóriu vzniku jaskýň v stolových horách
Vedci na celom svete si veľmi dlho kládli otázku, ako mohli v stolových horách vzniknúť jaskyne, ak ich tvorí nerozpustný kremenec. Panoval predpoklad, že musia byť veľmi malé a že sa museli vytvárať po desiatky miliónov rokov, pretože kremenec je „jeden z najtvrdších materiálov, aké v sedimentárnych horninách môžu existovať“, charakterizoval jeho pevnostné vlastnosti Aubrecht.
Lenže v roku 2002 objavil tím slovenských a českých speleológov na Roraime prvú dlhú horizontálnu jaskyňu. Dali jej meno Kryštálové oči. Ďalší výskum ukázal, že na rôznych stolových horách sa podobných jaskýň, dokonca ešte väčších, nachádza oveľa viac.
„Jedna chodba v jaskyni Charles Brewer na stolovej hore Churí patrí medzi desať najväčších prírodných podzemných priestorov na svete. Dokázalo by tam letieť lietadlo,“ opísal rozmery jaskyne Aubrecht.
Takéto nálezy predstavovali problém. Nebolo zrejmé, ako je možné, že v stolových horách sú obrovské jaskyne, ak je kremenec taký nerozpustný. Záhadu rozlúštili slovenskí vedci. Myslia si, že jaskyne nevznikli postupnou eróziou a zvetrávaním tvrdého kremenca, a navrhli novú teóriu ich vzniku.
„Našli sme tam aj rozpadajúci sa piesok a pieskovec. Znamená to, spevnené sú len časti hôr. Vyzerá to tak, ako keby hory boli zhora napustené impregnačným materiálom, v tomto prípade roztokmi oxidu kremičitého (SiO2). Tie cez celú horu neprenikli a voľné priestory nechali nespevnené. Keď sa do nich cez trhliny dostala voda, dokázala z nich sypký materiál vymyť. Asi takto vznikli jaskyne v stolových horách,“ opísal objav Aubrecht.
Na porovnanie, na Slovensku máme väčšinou vápencové jaskyne. Vznikajú väčšinou rozpúšťaním materiálu. Jaskyne v pieskovcoch, čo sa u nás vyskytujú, sú len puklinového pôvodu a nemajú veľké rozmery.
Stolové hory vznikli asi inak, ako sme si mysleli
Teória o vzniku jaskýň v stolových horách mení pohľad na to, ako vznikli samotné hory. Pôvodne si vedci mysleli, že všade naokolo bol tvrdý materiál, ktorý podľahol výraznej geologickej činnosti, ktorá ho rozsekala. Keď bol takto oslabený, odniesla ho voda a odkryla hory.
„My sme prišli s novou teóriou, podľa ktorej tam, kde stolové hory nie sú, nebol tvrdý a spevnený povrch nikdy. Myslíme si, že iba časť povrchu sa naimpregnovala a stvrdla. Takto vznikli stolové hory. Do mäkkého okolia sa zahryzla erózia a voda ho odniesla,“ povedal Aubrecht.
Mladí obyvatelia jaskýň
Ak jaskyne v tepuis nevznikli zvetrávaním tvrdého kremenca, ktoré by trvalo desiatky miliónov rokov, ale vymytím sypkých materiálov, znamená to, že by mohli byť pomerne mladé. Túto predstavu potvrdzujú aj nálezy v jaskyniach, ktoré neobývajú žiadne „praveké dinosaury“.
Vedci v nich našli speleotémy, akési kvaple. Na ich tvorbe sa podieľali mikroorganizmy, tvorené sú opálom. Merajú niekoľko centimetrov, dorásť môžu až do dĺžky jedného metra, zriedkavo viac. Inde vo svete sú milimetrové. Ich vek je niekoľko stotisíc rokov, teda nie desiatky miliónov.
Jaskynný hmyz, čo tam objavili, žil aj mimo jaskyne. Evolúcia evidentne nemala dosť času na to, aby tieto živočíchy dokonale pripravila na život v temnom jaskynnom prostredí. Je to ďalší dôkaz toho, že jaskyne nie sú extrémne staré v rádoch desiatok miliónov rokov.
Podľa burčiaka pomenovali nový rod
V jaskyniach a vo vodných tokoch Slováci objavili nielen nové druhy živočíchov, ale aj rody. „Našli sme nový rod Paracari, nazvali sme ho podľa indiánskeho burčiaka,“ povedal zoológ Derka.
„Našli sme viacero druhov vodných kobyliek rodu Hydrolutos. Rod už bol známy, ale my sme zistili, že nejde o endemit stolových hôr, pretože sme kobylky objavili aj pri Orinoku v nadmorských výškach okolo 100 metrov. Sú to jediné kobylky, ktoré dokážu žiť pod vodou. Keď sú pod hladinou, brucho a hruď sa im obalia vzduchovou bublinou, pomocou ktorej vedia pod vodou dýchať,“ opísal objav Derka.
Všade samé mäsožravé rastliny
Miestnym unikátom sú lúky, kde skoro nerastú trávy. Namiesto nich sú tam mäsožravé rastliny. „Substrát pre rastliny na stolových horách vzniká z hornín, ktoré sú veľmi chudobné na živiny. Je tam nedostatok dusíka, fosforu a ďalších prvkov, ktoré rastliny potrebujú. Musia si ich získavať inde, preto je tam taký veľký podiel mäsožraviek. Mäsožravosťou si dopĺňajú živiny, ktoré nemajú v pôde,“ vysvetlil geológ Schlögl.
Už o pár dní sa časť slovenského tímu vydá do „Benátočiek“ znova. Púť, na ktorej konci sú novoobjavené druhy, rody, popis vzniku stolových hôr, jaskýň a životného prostredia venezuelskej Gran Sabany, sa začala písať v roku 1991.
„Vtedy, bol som ešte študent, som si v časopise National Geographic prečítal článok o stolových horách. Dovtedy som netušil, že existujú. Fascinovalo ma to a hovoril som si, že by som sa tam raz chcel pozrieť. A teraz tam lietam každý rok,“ povedal Derka.
