Samota je spojená s kratším životom. Sociálne aktivity by sa mali predpisovať ako lieky, vraví lekárka

Pocity osamelosti a sociálna izolácia sú spojené so zvýšeným rizikom úmrtia.

Vyplýva to z metaanalýzy, ktorá vyšla tento týždeň v časopise Nature Human Behaviour.

Podobné štúdie vznikli aj v minulosti, ale nová analýza sa vymyká obrovským množstvom spracovaných údajov.

Riziko predčasného úmrtia

Analýza odlišuje sociálnu izoláciu – nedostatok vzťahov a malú či žiadnu sociálnu podporu a kontakt – od osamelosti. V takom prípade má osoba subjektívny pocit, že je sama, hoci môže byť obklopená inými ľuďmi.

Autori zistili, že subjektívny pocit osamelosti bol spojený so zvýšeným rizikom predčasného úmrtia o 14 %. V prípade, že ľudia boli sociálne izolovaní, teda nemali blízke osoby, o ktoré by sa mohli oprieť, bolo riziko skorej smrti zvýšené až o 32 %.

Na mužov vplývala sociálna izolácia tvrdšie ako na ženy a v porovnaní s nimi bolo riziko skorej smrti vyššie o 5 %.

Okrem toho boli sociálna izolácia aj pocity osamelosti spojené so zvýšeným rizikom úmrtia na rakovinu. „Preto je mimoriadne dôležité posilniť sociálne vzťahy pacientov s rakovinou, aby sa predĺžil čas ich prežitia,“ uvádzajú epidemiológovia Ťiao-ťiao Žen a Čchen Mao v sprievodnom článku k pôvodnej štúdii.

Potenciálna kríza verejného zdravia

Sociálna izolácia bola spojená aj so zvýšeným rizikom úmrtia na kardiovaskulárne ochorenia.

Z uvedených dôvodov sa čínski epidemiológovia domnievajú, že „sociálna izolácia a osamelosť už prerastajú do potenciálnej krízy verejného zdravia“.

Podľa analýzy spred pár rokov z USA si sociálna izolácia starších osôb vyžiadala ročné výdavky na zdravotnú starostlivosť vo výške 6,1 miliardy eur.

Denník N kontaktoval Sociologický ústav SAV, no ten údaje o sociálnej izolácii nezbiera.

90 štúdií a 2,2 milióna ľudí

Vedci z viacerých čínskych inštitúcií zaradili do metaanalýzy 90 štúdií, ktoré vznikli medzi rokmi 1986 až 2022. „Deväťdesiat percent sa vykonalo v rozvinutých krajinách“, ako sú Japonsko, Fínsko, Spojené kráľovstvo alebo Južná Kórea, uvádza štúdia. Najviac štúdií (29) bolo z USA.

Celkovú vzorku tvorilo 2,2 milióna ľudí. Všetci účastníci mali viac ako 18 rokov a 70 % z nich vyše 50 rokov. Ich zdravotný stav sa sledoval pol roka až 24 rokov v závislosti od štúdie.

Všetky výskumy boli prospektívne – to znamená, že podmienky experimentu sa nastavili vopred a údaje sa zbierali priebežne. Takéto štúdie poskytujú vyšší stupeň istoty ako retrospektívne štúdie, kde sa zdravotný stav účastníkov určuje spätne zo zdravotnej dokumentácie alebo dotazníkov.

Keďže nová analýza je iba korelačná, nemožno na 100 % povedať, že „osamelosť zvyšuje riziko predčasnej smrti“, keďže oba javy – v tomto prípade osamelosť a smrť – sa síce vyskytovali spolu, no to neznamená, že medzi nimi existuje kauzálny vzťah.

Je napríklad možné, že ľudia z nižších vrstiev sa stravujú horšie, čo vedie k obezite, takže nechodia medzi ľudí, aby sa vyhli posmeškom, ergo sú sociálne izolovaní. V tomto hypotetickom príklade môže byť dominantnou príčinou zdravotných komplikácií obezita.

Samozrejme, autori novej metaanalýzy si na to dávali pozor a kontrolovali faktory ako vek, vzdelanie, obezita, fajčenie či chronické choroby, za čo ich autori sprievodného článku pochválili. Napriek tomu môžu byť výsledky skreslené, ak štúdie, z ktorých sa vychádzalo, obsahovali chyby. Nástrahu predstavuje aj to, že rôzne štúdie používali rôzne metódy a kontrolovali iné premenné.

Rola stresových hormónov či depresie

Spoluautor metaanalýzy Mao-čching Wang z univerzity v Harbine sa vyjadril, že medzi osamelosťou a sociálnou izoláciou treba prísne odlišovať, keďže osamelosť predpovedá duševné zdravie (napríklad depresiu), zatiaľ čo sociálna izolácia kognitívne a fyzické zdravie.

Podľa neho je „sociálna izolácia horšia ako osamelosť“, keďže „ľudia, ktorí sa cítia osamelo, no nie sú sociálne izolovaní, síce pociťujú stres, no môžu mu odolať vďaka svojim sociálnym kontaktom“, povedal vedec pre anglickú verziu El País.

Výskumy ukazujú, že sociálne izolovaní ľudia horšie zvládajú stresové situácie a majú väčšie problémy pri spracovávaní informácií. „To môže viesť k ťažkostiam pri rozhodovaní a k problémom s pamäťou,“ vraví psychologička Sarita Robinsonová z University of Central Lancashire.

Mnohí väzni umiestnení na samotku vykazujú dlhodobé duševné problémy vrátane nárastu úzkosti, paranoje alebo záchvatov paniky.

Naopak, prakticky každý výskum o šťastí uvádza, že kvalitné sociálne väzby a veľa priateľov sú jedným z najvýznamnejších faktorov šťastia v našich životoch.

Ako sa vysvetľuje vzťah medzi osamelosťou či sociálnou izoláciou a negatívnymi zdravotnými následkami? Jedno z vysvetlení je, že ľudia, ktorí žijú osamelo, sa o seba prestanú toľko starať a nie sú motivovaní žiť zdravo, lebo „nemajú pre koho“. Riziko zdravotných komplikácií sa zvyšuje aj tým, že nemajú osobu, ktorá by kontrolovala, ako sa im darí alebo to, či lieky užívajú tak, ako majú.

„Z času na čas sa všetci môžeme cítiť osamelo, ale ak je tento pocit trvalý, môže pôsobiť ako forma chronického stresu, čo je nezdravé,“ uviedol pre CNN neurovedec Turhan Canli zo Stony Brook University. „Jeden zo spôsobov, ako k tomu môže dôjsť, je cez stresové hormóny, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú organizmus.“

Kontakt s druhými je, naopak, spojený s produkciou laicky nazývaných „hormónov šťastia“ – oxytocínu alebo serotonínu.

Ľudia, ktorí žijú sociálne izolovaní, majú vyšší výskyt depresie. Tá urýchľuje výskyt symptómov neurodegeneratívnych ochorení ako Alzheimerova choroba alebo Parkinsonova choroba. „Starším ľuďom, ktorí žijú sami, sa tieto ochorenia rozvinú skôr,“ dodala pre El País neurologička Teresa Morenová zo Španielskej neurologickej spoločnosti.

Sociálny kontakt ako liek

Geriatrička Esther Roquerová sa vyjadrila, že dnešné rodiny sú menšie ako v minulosti, preto sa v rodine nemusí nájsť nikto, kto by sa o seniora postaral.

„Môžete byť obklopení ľuďmi, napríklad v domove dôchodcov, ale pocit osamelosti zostáva,“ dodala Roquerová z Katalánskej spoločnosti pre geriatriu a gerontológiu.

Lekárka je presvedčená, že sociálne aktivity, aby ľudia neboli sami, by sa „mali predpisovať rovnako, ako sa predpisujú lieky“.

Podľa neurovedca Turhana Canliho by sme o udržiavaní sociálnych kontaktov mali uvažovať ako o „akejkoľvek inej aktivite na podporu zdravia, ako je pravidelné cvičenie, zdravá strava či vzájomná starostlivosť“.

Dostupné z: https://doi.org/10.1038/s41562-023-01617-6