Novinár Daniška: Pravicu zlikvidovala Radičová

JAROSLAV DANIŠKA sa narodil v roku 1977, vyštudoval politické vedy v Trnave, Prahe a vo Varšave. Pôsobil ako poslanecký asistent, poradca ministra vnútra Vladimíra Palka, bol redaktorom časopisu .týždeň, od minulého roka píše pre internetový konzervatívny denník Postoj.sk, ako šéfredaktor vedie aj katolícku revue Impulz. Je ženatý, má tri deti, žije v Pustých Úľanoch.

Kde ste vyrastali?

V normálnej rodine na Považí.

Konzervatívnej?

Ťažko povedať, za komunizmu to malo iné podoby. Ak sa však pýtate na náboženstvo, otec bol aktívny veriaci a mama do kostola nechodila.

Ste vnímaný ako katolícky publicista. Čo ovplyvnilo vaše postoje?

Určujúci moment prišiel asi na cirkevnom gymnáziu v Trenčíne, keď som vieru najskôr stratil a potom našiel jej dospelú podobu. Súviselo s tým najmä vzdelávanie a čítanie kníh.

Neskôr, na vysokej škole v Trnave, ma formovali ľudia ako Milan Hamada, Martin Bútora, historici Ľubomír Lipták, Ivan Kamenec či Ivan Mikloš.

Niektorí z nich sa mi nespájajú práve s konzervativizmom.

Áno, nebolo to tak, že ma učili len arcikonzervatívci, ktorých názory som automaticky preberal. Bolo tam však zaujímavé a podnetné prostredie. Podobné to bolo v Prahe aj vo Varšave.

Viera v Boha je stále len viera. Čo nakoniec rozhodne, že niekto ju vníma ako jasný kompas správnym smerom?

Ťažká otázka. Časť ľudí to má uľahčené nejakým osobným zážitkom, ja som nič také nemal. Pre mňa je náboženstvo rozumná vec. Veci, ktoré káže, považujem za správne, ako rozumný vnímam aj vplyv náboženstva v dejinách.

Vyhľadávanie chrámu a modlitieb ma však napĺňa aj osobne najmä pre estetickú krásu a teologickú hĺbku. Hoci som teda neprešiel žiadnym mimoriadnym mystickým zážitkom, mám hlboký zážitok z viery ako takej. Racionálny aj duchovný.

Prečo ste na gymnáziu stratili vieru?

Začal som čítať rôznych autorov vrátane liberálnych a klásť si otázky, ktoré okrem iného spochybňovali aj pohľad na Boha, štát a vzťahy medzi ním a cirkvou. Občas pochybujem aj dnes, hoci nejde o zásadné otázky o Bohu, skôr o parciálne veci. Istota viery nie je daná, musím si ju stále upevňovať.

Viera a s tým súvisiace postoje často bývajú aj terčom posmechu. Vaše články neraz rozdeľujú ľudí a generujú aj urážky v diskusiách. Dotýkajú sa vás?

Nemám s tým problém, je to daň za písanie. Netrpím tým, neprežívam žiadnu bolesť a do diskusií pod svojimi článkami sa ani nezapájam. Často ich, keď sa vyvinú smerom, ktorý nie je zaujímavý, ani nečítam. Čas trávim užitočnejšie.

Na vysokej škole ste asi nemali jasno, že skončíte ako novinár.

Už pred jej skončením som začal pracovať ako poslanecký asistent partie okolo Tatára, Zajaca, Langoša a Šebeja, odkiaľ som prešiel k Palkovi, Mikloškovi a Minárikovi do KDH.

Politika ma fascinovala a bavila, preto som vďačný, že som dostal možnosť byť pri ľuďoch, ktorých som si vážil. Bola to ďalšia vysoká škola.

Nevydržali ste však a zrejme to nebolo tým, že menovaní ľudia z KDH nakoniec ostali mimo politiky.

Odišiel som, lebo Palko prehral. Pracoval som preňho, lebo som veril, že by bol dobrým predsedom KDH. Keď však niekto prehrá, odsun na okraj či neraz dokonca aj mimo strany je v podstate nevyhnutný. Palkova partia politicky skončila, a tak sme si všetci, logicky, našli inú prácu.

Mohli ste sa presunúť k iným. Alebo bol pre vás Palko takým etalónom, že ak nie on, tak ani vy?

Nebol som predsa žoldnier, ale lojálny človek. A keďže som už predtým písal, prirodzene som prešiel do novinárskeho prostredia. Aby však z toho teraz nevyplynulo, že som nejako sklamaný – naopak, som vďačný, že som v politike skončil.

Jedným z jej prekliatí totiž je, že sa v nej pohybuje veľká skupina mladých ľudí, ktorá tam dospieva a starne, čo nie je najlepší osud. Chýba im odlišná životná skúsenosť, čo sa dá vidieť na českej politike, kde sa pohybujú rôzni nezaujímaví a plochí „sobotkovia“. Preto som aj rád, že Palko prehral.

Ostali by ste, keby Palkov projekt KDS uspel?

KDS bolo mŕtvo narodené dieťa. Palkovou pôvodnou predstavou bolo vytvorenie strany, ktorá by sa po odchode z KDH stala konzervatívnou obdobou SaS. Mala sa venovať novým témam, pričom by šlo o mix ľudí z novej generácie. Palko dokonca ani nechcel byť predsedom.

Keďže sa to však nepodarilo, KDS vzniklo už len ako záchranný projekt, ktorého zmyslom bolo vyplniť obdobie do volieb, hoci bolo jasné, že tí ľudia skončia. Doplnkovým zmyslom bola aj kandidatúra Mikloška na prezidenta proti Radičovej a Gašparovičovi.

Bolo múdre odísť z KDH? Musia tí, čo neuspejú, zakladať nové projekty? Týka sa to aj Lipšica či Procházku. Výsledkom Palka s Mikloškom je, že už v politike nie sú a konzervatívci vášho razenia za nich nemajú náhradu.

Bolo to ich rozhodnutie, ja som ho rešpektoval. Môj názor bol jasný – bolo by dobré, keby sa Palko stal predsedom KDH a jeho ľudia podpredsedami. A že to nevyšlo?

Politika tak funguje, nejde o zábavu v rukavičkách. Každý vedel, že ak títo ľudia v KDH neuspejú, skončia na okraji. Potom je však už jedno, či v strane ostanete, alebo nie.

Neukázala epizóda s KDS, že voliči u nás chcú iba light verziu konzervativizmu? Palko predstavoval tvrdšiu líniu a neraz si vyslúžil aj nálepku katolibanca.

Myslím si, že nie, lebo Palko s Mikloškom boli v KDH dlho úspešní, Palko dokonca mával druhý či tretí najvyšší počet krúžkov vo voľbách. Dnes tiež vieme povedať, že Mikloškova prezidentská kampaň bola úspešnejšia ako Čarnogurského či Hrušovského, ktorí sú menej nábožensky identifikovaní.

Realita teda podľa mňa ukázala iba to, že ak má niekto robiť konzervatívnu politiku, voliči si želajú, aby sa tak dialo v KDH.

V politike sú dnes za konzervatívcov okrem ľudí z KDH či tých, čo z neho odišli, vnímaní ľudia ako Hlina, Matovič, Kuffa, Vašečka či Škripek. Sú to dôstojní nástupcovia Palka a Mikloška, alebo sa pri nich chytáte za hlavu?

Je to niečo úplne iné, ich kvalita je neporovnateľná. Zažil som totiž KDH, ktoré viedol Čarnogurský a ktoré potom významne formovali Palko s Mikloškom, hoci neboli predsedami.

Keď hnutie hľadalo politiku voči Rómom, Čarnogurský zorganizoval diskusiu, kde jeden z podpredsedov dostal úlohu zistiť skúsenosti starostov za KDH z regiónov. Pozval aj liberálnych oponentov, ktorí sa téme odborne venovali, a vznikol zaujímavý seminár, ktorého výsledkom bola pozícia KDH k téme.

Kam smerujete?

K tomu, že Čarnogurský stále zamestnával členov, aby sa vzdelávali a konfrontovali si názory, čím prirodzene rástli. To dnes v politike neexistuje. Podobné to bolo aj pri rovnej dani, s ktorou prišlo niekoľko strán po sebe vrátane OKS, DS a KDH.

Výsledkom bola diskusia, vzájomné vylepšovanie návrhov, až to ovplyvnilo aj SDKÚ a Mikloša, ktorý daň presadil. Dnes sa nič také nedeje, lebo úroveň vzťahov medzi pravicovými politikmi je na oveľa horšej úrovni.

Keď za prezidenta kandidoval Mikloško, konzervatívci ako jeho prednosť uvádzali osobný príbeh. Nedostali ho do ponižujúcej pozície, keďže všetci vopred vedeli, že je bez šance? 

To je pravda, ale kontext, v ktorom treba vidieť obe Mikloškove kampane, je nasledovný – KDH v každých prezidentských voľbách nominovalo zaujímavých ľudí a pre kandidáta to vždy bola doslova česť.

Keď svojho času postavilo Antona Neuwirtha, tiež všetci vedeli, že nebude prezidentom, lebo HZDS má v parlamente väčšinu, napriek tomu považovalo za svoju úlohu sformovať predstavu o úrade, čo kultivovalo verejnú diskusiu a zároveň kládlo nároky aj na KDH. Zmyslom teda bola kampaň, nie víťazstvo.

Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa? Pri politickom zápase komické, nie? Bez ambície vyhrať to nemá zmysel.

Ambícia vyhrať tam, samozrejme, musí byť, ak ste však realista, tak viete, že nie vždy sa to dá. Navyše Mikloškova účasť nebola len jeho sólo hrou, svojimi stanoviskami významne ovplyvňoval Radičovú aj Gašparoviča.

Zastupoval aj časť verejnosti, ktorá by inak nemala koho voliť. Úlohou menších strán totiž je aj ponúknuť niekoho, kto by ju mohol reprezentovať. Ak to nerobia, politika neplní svoju funkciu.

Výsledkom je trieštenie síl, z ktorého ťažia horší. Konzervatívci mohli mať výhrady voči pre nich príliš liberálnej Radičovej, takto však dopriali ľahšie víťazstvo Gašparovičovi. Alebo nebol väčším zlom?

Skôr sa sústredím na spochybnenie významu tej účasti. Keď SDKÚ kedysi ako kandidáta na prezidenta postavila bývalého komunistu Kukana, bolo jasné, že nemá šancu, lebo prostredie si nárokuje viac.

A práve vtedajšia kandidatúra Bútoru bola odkazom liberálnym pravicovým stranám, že musia ponúknuť zaujímavejšiu osobnosť ako dlhoročného kariérneho diplomata.

Vtedy sa nevedelo, že Kukan nemá šancu. Čakalo sa, že bude v druhom kole.

Očakávalo sa to, ale nedostal sa tam práve preto, že kandidoval Bútora. Odkaz tej kampane teda bol, že SDKÚ musí nabudúce postaviť človeka, ktorý bude zastupovať aj voličov Bútoru.

A tak je to aj s kampaňami Mikloška. Ak má mať pravica spoločného kandidáta, ten musí brať ohľad aj na konzervatívnych voličov a nemôže sa proti nim vymedzovať, ako to robila Radičová.

To sa koniec koncov ukázalo aj pri Kiskovi, ktorý bol voči konzervatívnym voličom oveľa ohľaduplnejší. Jednoducho pochopil Radičovej lekciu, že nemôže byť vyhranený iba liberálne, inak ho nezvolia.

Konzervatívci však budili dojem, akoby Radičová a Gašparovič boli rovnakým zlom. Nepodporili ju ani v druhom kole, keď už konzervatívec nebol v hre. Rozumiem, ak niekto niekomu nesedí, bolo však jasné, kto z kandidátov má väčšie maslo na hlave.

Lenže konzervatívni politici, o ktorých teraz hovoríme, uvažujú ako samostatný, teda tretí prúd slovenskej politiky. Majú svoje vlastné záujmy aj predstavy o politike, a keby z nich zľavovali, tak ten prúd zanikne. Oni to teda musia robiť.

Nesúhlasím ani s tvrdením, že týmto postojom pomohli niečomu horšiemu. Je dobré, že Radičová sa nestala prezidentkou. Bola katastrofálnou premiérkou, zlikvidovala slovenskú pravicu. Svoje iniciatívy síce možno myslela dobre, pravicu však dostala do stavu permanentnej hádky, až sme skončili v dnešnom marazme.

Nech jej prácu beriete akokoľvek, v čase kandidovania na prezidenta nik netušil, aká bude premiérka, a nik nevie, či by reprezentačnú funkciu nezvládla lepšie ako exekutívnu.

Áno, ale nejaká osobná skúsenosť s ňou už existovala, nebola nepopísaným kusom papiera. A keď už ste spomenuli reprezentatívnu funkciu, pripomeniem, že keď som svojho času robil rozhovor s českým premiérom Petrom Nečasom, povedal mi, že ju niekoľkokrát upozornil, aby láskavo nekomentovala jeho domáce politické rozhodnutia, lebo tradícia medzi slovenskými a českými premiérmi je, že svojho partnera nenaberajú na rohy dokonca ani vtedy, keď sú z opačného tábora, čo Nečas ani nebol. Nie som si teda istý, či by bola dobrá v reprezentatívnej funkcii.

Konzervatívci teda nemusia mať výčitky svedomia, že to uľahčili Gašparovičovi?

Ja si skôr myslím, že to všetko nakoniec viedlo k tomu, aby sa v ďalších voľbách stal prezidentom Kiska. Že sa z tých minulých lekcií politici aj voliči poučili.

Ako hodnotíte žurnalistiku na Slovensku?

Že je v najhlbšej kríze za posledných 10 až 20 rokov. Keď tu po revolúcii začali fungovať slobodné médiá, postupne sa tu vytvoril a existoval aj verejný priestor, kde sa stretávali rôzne názory a viedla sa zmysluplná diskusia.

Dnes sme sa však ocitli v dobe, keď dominujú táborové médiá, kam patria aj Denník N či náš denník Postoj. Vlastne tam patria všetky denníky, lebo každý z nich je príliš obmedzený na svoj tábor. Chýba niečo nad tým, spoločný verejný priestor.

Žurnalistika za mečiarizmu v druhej polovici 90. rokov bola charakteristická tým, že jednak tu bol jasný nepriateľ, jednak mienkotvornú žurnalistiku často robili mladí ľudia bez praxe, ktorí by na Západe mohli byť akurát tak elévmi. Neprispieva k negatívnemu obrazu o dnešnej žurnalistike skôr spomienkový optimizmus? Aj vtedajšia práca novinárov mala veľké muchy a nie každý bol Karol Lovaš.

Máte pravdu, že to tak bolo, ja som však upozorňoval na niečo iné – napríklad aj na stránkach Sme sa vtedy stretávali rôzne názory a diskusia bola živá. Priestor bol teda rozhodne pluralitnejší ako dnes.

Internet priniesol množstvo nových médií. Nie je to dôkaz väčšej plurality?

Titulov je naozaj viac, ale chýba tu spoločný priestor, kde by sa rôzne názory stretávali na jednom mieste. Súvisí to asi so širším trendom, keď aj dvaja šikovní ľudia dokážu založiť vlastné médium a vytvoriť priestor ďalším autorom. Internet teda nepochybne prispel k atomizácii.

Naša spoločnosť sa navyše ideologicky rozdelila. Vášne okolo niektorých tém sú prehnané, čo ukázalo aj minuloročné referendum. Zmysluplná diskusia o rodine a manželstve tu nebola možná, lebo liberálne médiá si ju neželali.

Nesúhlasím, obe strany dostávali priestor aj v Denníku N, aj v Sme, aj v .týždni. Nemožno povedať, že konzervatívci ho v liberálnych médiách nemali.

Zaujímavé je, že liberáli taký pocit nemajú, a konzervatívci áno. Asi to o niečom svedčí.

Veď k tomu smerujem. Či konzervatívci nevychádzajú skôr z pocitov.

Tej diskusie som sa zúčastnil a ani zďaleka nebola rovnocenná. Nebolo tu jediné médium, ktoré by zastupovalo tú časť spoločnosti, ktorá referendum vyvolala. Diskusie v RTVS boli nevyvážené, sociológovia sa tam menili na aktivistov, a nevyvážene to robilo aj Sme, keď publikovalo okienka s rôznymi názormi.

Diskusia sa navyše neviedla vecne, ale vášnivo. Zosmiešňovala sa aj osoba hovorcu Aliancie za rodinu Chromíka. Rozumiem, že politici a aktivisti narábajú s emóciami úmyselne, preto nekritizujem Chromíka či jeho oponentov z opačného tábora, prekáža mi však, že to neustáli médiá.

K tomu, ako médiá prezentovali Chromíka, výrazne prispieval sám. Ľudia, čo stáli za referendom, dali dopredu človeka, ktorý nevedel argumentovať. Keď ho porovnáte s Petrom Kremským s rovnakými postojmi, bol to obrovský rozdiel. Za to však novinári nemôžu.

Kremský a Chromík boli v úzkom okruhu ľudí, ktorí tú kampaň robili spolu. Keby to teda bola pravda, mali by ste v novinách viac Kremského, ale nebolo to tak.

Aby som sa však vrátil k médiám – myslím si, že naša generácia nezvláda reagovať na nové témy pokojným spôsobom a vkladá do písania priveľa vášní.

Prečo konzervatívci napádajú liberálne médiá a mlčia pri katolíckych, ktoré úplne ignorujú pluralitu názorov? Katolícke noviny či televízia Lux fatálne zlyhávajú nielen pri Bezákovi, Srholcovi a ďalších témach.

To je neadekvátne porovnanie. Jednak nie je pravda, že by v kresťanskom prostredí neprebiehala diskusia o podobe katolíckych médií, lebo, naopak, prebieha a je aj pomerne vášnivá.

Navyše nemôžete porovnávať médiá, ktoré vlastní cirkev, s nezávislými médiami. Cirkev má svoje záujmy a o niektorých veciach nikdy nebude diskutovať ani ich spochybňovať, čo však kresťania bežne robia.

Katolícke noviny môžete vnímať len ako médium istého ctihodného spolku, ktoré plní funkciu informovania o ňom samom a o tom, čo si želá vedenie cirkvi. Celospoločenská diskusia nie je jeho úlohou.

Neobávate sa, že o dva či tri roky sa to celé môže otočiť? Že to, čo dnes vyčítate liberálom, budú oni vytýkať denníku Postoj? Lebo aj vy budete len vo svojom konzervatívnom zákope a isté témy a pohľady nebudete tlačiť.

Neobávam sa, že by som stratil záujem o slobodnú diskusiu, hoci na to, čo bude o tri roky, odpovedať neviem.

Myslím si však, že to tak nebude. Internetový portál je navyše niečo iné ako veľký tlačený denník či televízia, lebo na webe obvykle nejde o dva vizuálne rovnocenné texty, ako keď ich vytlačíte na jednej názorovej strane v printe. Tieto médiá preto ani nemožno porovnávať, weby sú už z povahy veci táborovejšie.

S kolegami Hanusom, Majchrákom a Múčkom ste minulý rok odišli z časopisu .týždeň. Tomu časť ľudí vytýka, že je príliš konzervatívny, iní zase, že to preháňa s liberálnymi názormi. Pri odchode ste povedali, že tu chýba konzervatívne médium, ktoré by vytváralo priestor na diskusiu. V .týždni nebol?

O .týždni nechcem príliš rozprávať. Odpoviem len na pár otázok, nečakajte však, že sa v tom budem veľmi vŕtať. Každé médium má svoj vývoj, pričom v .týždni priestor na diskusiu dlho existoval. To sa však zmenilo a môj odchod bol len dôsledkom tej zmeny.

Ten časopis je stále zaujímavý, diskusia v ňom sa však zúžila práve v témach, ktoré sú pre mňa dôležité. Nešlo pritom len o domáce ideové a hodnotové spory, ale aj o debaty o Rusku, Ukrajine či Amerike.

V redakcii sme sa teda začali líšiť v príliš veľa otázkach, pričom nie všetci kolegovia mali záujem, aby sme o nich aj hovorili. Šéfredaktor má predstavu, že časopis má mať svoj jasný názor, preto časť diskusií potlačil a vyvolalo to takúto reakciu.

Navonok to vyzeralo, že sa lámete práve na domácich veciach ako kauza Bezák. Štefan Hríb vo svojej knihe aj mne v rozhovore povedal, že práve tu sa redakcia takmer rozpadla.

To bolo jeho vnímanie. Ja som tú tému nevnímal tak vážne ako on a niektorí ďalší kolegovia. Na druhej strane, jediný, kto v celej redakcii pátral po tom, čo sa stalo na obidvoch stranách, bol Martin Hanus.

Pre Trend ste povedali, že spočiatku sa vám zdalo, že rôznorodosť v .týždni môže slúžiť ako slobodná platforma na výmenu názorov, čo sa však vytratilo.

Keď som odchádzal, čelil som už tomu, že viaceré moje názory boli v .týždni označované za neprijateľné. Predtým tam diskusia možná bola, potom sa stratila. Ja ju však považujem za nevyhnutnú.

Nebol váš odchod o tom, že ste dostali od Štefana Hríba ponuku na menší pracovný úväzok s menšími peniazmi, a teda mal klesnúť váš vplyv na obsah?

Veď to je ono. Keď vám šéfredaktor povie, že sa tam zrazu máte stať len okrajovým elementom, je to o tom istom, čo som doteraz tak kvetnato opisoval, akurát citlivejším jazykom.

Hríbova reakcia na váš odchod bola nasledovná: „Oni za krízu považujú aj to, že som sa nahlas zastal Bezáka. Ja to považujem za elementárnu spravodlivosť. Zvyšok sú ideologické kecy a priehľadná manipulácia, ktorou si chcú vytvoriť imidž jediných konzervatívcov na svete. Túto pýchu časti našich konzervatívcov som vždy neznášal.“

Po prvé – on v tej svojej agende tvrdil aj to, že .týždeň označujem za príliš liberálny. To som však nikdy nepovedal, hoci Zuzana Petková z Trendu to dala do titulku. Nepovedal to dokonca nik z tých, čo odchádzali, veď sme tam roky pôsobili. Keby bol časopis pre nás príliš liberálny, tak v ňom nie sme.

Vo svojom stanovisku som hovoril len o vývoji v redakcii a zmene postojov vrátane tých, čo zastával Štefan. Kedysi to prostredie bolo homogénnejšie, postupne sa však menilo. Lenže mení sa aj doba.

Ak potom chcete celý svet vysvetliť len konfliktom Ruska a USA, tak to na dnešný svet nesedí. Ak sa chcete na dnešnú politiku Smeru pozerať cez Mečiara a jeho vtedajšie vzťahy s opozíciou, tiež to na dnešný svet nesedí. Nemôžete predsa na realitu aplikovať rovnaké vzorce, aké platili pred 10 či 20 rokmi. V redakcii sme teda mali rôznorodé pohľady na množstvo tém.

Na svoje názory ste však v časopise dlhodobo dostávali priestor.

Dlho áno, veď som aj o všeličom písal, dochádzalo však k zmene. Keď som napísal niečo o Rusku, vždy to bolo vnímané s predsudkom alebo neadekvátnou kritikou, jednoducho sa to nebralo ako slobodný názor do diskusie.

Pritom inde, napríklad v New York Times, Financial Times a inde, sa o týchto veciach vzájomne diskutuje, lebo je to zaujímavé. Ak niekto vidí svet len v schéme studenej vojny, priestor na diskusiu zmizne. Svet je však pestrejší, zaujímavejší a niektoré názory sa už prežili.

Nie je problém v tom, že ste časopis chceli mať fundamentalistickejší?

Keby to tak bolo, tak by bol fundamentalistickejší aj Postoj. Lenže taký nie je. O odchode z .týždňa však už nechcem hovoriť, na ďalšie otázky nebudem odpovedať, nie je na to dôvod.

Pred štartom Postoja jeho zakladatelia vyhlásili zbierku s tým, že náklady na štart sa odhadujú na 80-tisíc eur. Istý čas na stránke bežala informácia, koľko sa vyzbieralo, dnes tam už nie je. Podarilo sa vyzbierať tú sumu?

O peniaze sa nestarám, takže neviem odpovedať.

Zrejme viete, či sa podarilo vyzbierať sumu na štart.

Myslím si, že úplne nie, ale suma bola dosť vysoká, aby sa to dalo spustiť. V momente začatia fungovania novej stránky sa ozvali aj noví darcovia a pribudli príjmy z reklamy, čiže prichádzajú aj nové zdroje.

Podporovatelia sú stále bežní čitatelia?

Nemáme žiadneho veľkého darcu ani medzi jednotlivcami, ani medzi organizáciami. Peniaze poskytli stovky malých darcov, takže je to ťažké, lebo ich potrebujeme viac, zároveň je to však radosť, lebo ani odchod pár ľudí projekt neohrozí.

Ak si vezmeme priemerný plat novinára, 80-tisíc nie je dosť na dlhodobé prežitie média so siedmimi skúsenými redaktormi. Prežije, hoci články nezamykáte a poskytujete ich zdarma?

Nie všetci redaktori majú plné úväzky. Robíme všetko, aby sme prežili. Postoj má dnes okolo 200-tisíc čitateľov mesačne a pred pár týždňami sme spustili aj budovanie klubu darcov.

V ňom oslovujeme ľudí, aby nám poslali dobrovoľné predplatné, ktoré nás urobí nezávislými od reklamy. Dnes sú darcov stovky a boli by sme radi, keby ich boli tisíce. Keďže je pred voľbami, zrejme budeme mať aj viac reklamy, než je bežné.

Budete sa uchádzať aj o finančnú podporu zo strany cirkvi?

Myslím si, že nie, nemáme na to dôvod. Ceníme si svoju nezávislosť a hoci cirkev rešpektujeme, keďže mnohí z nás sú katolíci, našou snahou je, aby nás podporovali čitatelia.

Keby vás chcela Konferencia biskupov Slovenska podporiť sama, prijali by ste to?

Asi by sme sa museli porozprávať, za akú cenu by to bolo. Teraz to však nedokážem predpovedať.

Ako ste vnímali aktivitu Štefana Kuffu, Jozefa Mikloška a Mariána Kvasničku, ktorí chceli, aby ženy dostávali za interrupciu doživotie? Za umelé oplodnenie žiadali pre ženu, muža aj lekára tresty od päť do dvanásť rokov.

Celé som to považoval za pokus poslanca Kuffu rozlúčiť sa s parlamentom a mať čisté svedomie, že sa niečím zapísal do histórie aj v tejto téme. Urobil to však zlým spôsobom, v zlom čase, neadekvátne a vyvolal viac problémov, než dokázal niečomu pomôcť.

Ak si odmyslíme sadzby, považujete za správne, aby tie veci boli trestné?

Nie.

Čo vyčítate cirkvi na Slovensku?

Dosť veľa vecí. V poslednom čase je v nej veľa zaujímavých a kompetentných kňazov aj rehoľníkov, ktorí by mali dostávať väčší priestor. To by výrazne zmenilo imidž cirkvi, lebo hoci títo ľudia robia veľa, mnohí o nich nevedia.

Katastrofálna je nízka úroveň vzdelávania a intelektuálna úroveň v seminároch. Cirkev by sa mala snažiť o oveľa vyššiu úroveň, čo platí aj pre katolícku univerzitu.

Sú tam síce aj šikovní ľudia, ktorí patria k špičke, ide však o výnimky. Katolícka univerzita by mala byť elitná, nie priemerná či dokonca podpriemerná.

Chýba mi aj sebavedomejšia reakcia na prebiehajúcu sekularizáciu. Nedostatočne sa reaguje na prepad záujmu o štúdium v seminároch najmä z tradičných regiónov. Mám pocit, že sa s tým vôbec nepracuje.

Pred dvomi či tromi rokmi z Kysúc dokonca nebol ani jeden seminarista, hoci je tam nepochybne dosť talentov povolaných ku kňazskému životu.