To najlepšie, čo doma máme. Slovenská národná galéria začala otvárať dlhodobé výstavy

Mnohé z diel, ktoré odteraz uvidíte v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, ste s najväčšou pravdepodobnosťou nevideli naživo niekoľko rokov, niektoré z nich možno vôbec. Najmä ak patríte k mladším divákom.

Odkedy musela národná galéria pred viac ako desiatimi rokmi zatvoriť priestory Vodných kasární, kde sídlili stále expozície, bolo to najlepšie z jej zbierok dostupné len čiastočne alebo príležitostne. To je oddnes minulosťou.

V zrekonštruovaných priestoroch pri Dunaji pribudli výstavy sakrálneho umenia a moderny. Ide o stále expozície – teda výstavy, ktoré budú v galérii dlhodobo a ktoré prezentujú to najlepšie z jej zbierok.

Až teraz naplno vidno, o čo sme prichádzali, keď bola galéria zatvorená, respektíve fungovala len v oklieštenom priestore.

Stále expozície po novom

Otvorením dvojice stálych expozícií sa Slovenská národná galéria približuje k naplneniu svojej štandardnej ponuky: k prezentácii stálych aj premenlivých výstav a sprievodných podujatí.

„Obávali sme sa toho, ako sa nám podarí zabehnúť novú budovu, ale ideme podľa plánu, čo nie je v tejto krajine až také bežné. O to viac ma teší, že sa nám s kolegami podarilo, čo sme si predsavzali,“ vravela na otvorení generálna riaditeľka Alexandra Kusá.

Prvú dvojicu stálych expozícií postupne doplnia ďalšie štyri. Všetky by mali byť hotové v prvej polovici budúceho roka. Medzitým začnú pribúdať aj dočasné výstavy.

Ako však naznačujú kurátorky a kurátor prvých dvoch expozícií Katarína Bajcurová, Katarína Kolbiarz Chmelinová a Dušan Buran, prvé dve „stále“ expozície nebudú tak celkom „stále“, teda „zakonzervované“ v nezmenenej podobe počas najbližších rokov. Už teraz ich čaká aj zopár obmien či intervencií, ktoré diela postavia do nových situácií a kontextu.

Rovnako neortodoxne ako k samotnému konceptu stálych expozícií pristúpil kurátorský tím aj k výberu a radeniu diel. Ani v jednom prípade nie sú zoradené chronologicky, ale najmä tematicky a neraz do konkrétneho časového obdobia zasahuje dielo oveľa mladšie.

„Bolo pre mňa dôležité, aby diváci dokázali expozíciu prečítať ako príbeh a aby im na to stačili samotné obrazy a sochy; aby medzi nimi dokázali sledovať vzťahy, mikropríbehy a súvislosti,“ hovorí Katarína Bajcurová.

Niekoľko unikátov a množstvo ikonických diel po rokoch naživo

Expozícia sakrálneho umenia sa síce začína najstaršími dielami, ktoré má galéria vo svojej zbierke, no ako upozorňuje Dušan Buran, tam sa chronologické radenie diel tejto expozície aj končí.

Výberom tých najstarších chceli spolu s kurátorkou Katarínou Kolbiarz Chmelinovou najmä upozorniť na zopár skutočne výnimočných diel v zbierke galérie.

Takým je napríklad Tabernákulový oltár z Vojnian na Spiši. Strom, z ktorého boli časti oltára vytvorené, bol podľa dendrochronologického posudku spílený okolo roku 1232. „Objektov, akým je tento, je v celej Európe veľmi málo, dali by sa zrátať na prstoch dvoch rúk,“ vraví Dušan Buran. Naposledy bol verejnosti prezentovaný len krátko v roku 2008, keď bol v procese reštaurovania, a predtým v roku 2001, hoci ide o jedno z najviac publikovaných diel zo zbierky SNG v zahraničí.

Obdobne unikátnym v európskom kontexte je napríklad aj Morový krucifix, znázorňujúci ukrižovaného Krista, avšak s početnými ranami, odkazujúc na morovú epidémiu, ktorá zasiahla Kremnicu začiatkom 18. storočia. „Ide o špecifický typ ikonografie, ktorá sa objavovala výlučne na prelome 17. a 18. storočia, keď si autori dovolili na telo Krista preniesť znaky choroby, ktorá bola v tom čase považovaná za hriechy ľudstva,“ hovorí Katarína Kolbiarz Chmelinová.

Na príklade tohto diela je podľa nej možné objasniť aj to, prečo expozícia nie je vystavaná tradične podľa datovania či výtvarných slohov, ale ako expozícia diel, ktoré v období od 13. do 18. storočia vznikali primárne v súvislosti so šírením/pôsobením kresťanstva.

Postupne by tieto diela, tematicky zoskupené do šiestich celkov, kurátori radi konfrontovali nielen s dielami z iných období a žánrov, ale i artefaktmi, ktoré by sprítomňovali pôsobenie iných náboženských smerov, napríklad judaizmu, budhizmu či islamu. Úlohu tohto kontrastného prvku dnes tvorí najmä socha súčasného umelca Jána Zelinku z roku 2010.

Kým niektoré z diel vystavených v expozícii sakrálneho umenia boli aj súčasťou výstavy Nestex, ktorá prezentovala aspoň časť zo zbierky gotického a barokového umenia v rokoch 2014 – 2019 v Esterházyho paláci SNG, umenie z prvej polovice 20. storočia sa dalo vidieť len príležitostne na dočasných výstavách.

Jasusch, Mednyánszky, Skutecký, Benka, Alexy, Fulla, Galanda, Palugyay, Kompánek, Šimerová, Uher, Kostka – tí všetci boli iba súčasťou tematicky ladených výstav.

Expozícia Moderna, ktorú vytvorila Katarína Bajcurová, teraz predstavuje umenie z obdobia rokov 1890/1900 – 1948 vo svojej celistvosti. „Myslím, že takúto intenzitu ikonických diel z našich zbierok sme tu nemali posledných 25 rokov. Dá sa povedať, že celá generácia nevidela tieto diela v takejto podobe a súvislostiach,“ hovorí Bajcurová.

Posledná stála expozícia moderny sa otvárala v roku 1994. Postupne síce prešla niekoľkými obmenami až do jej zatvorenia, no dnes ide o celkom inú výstavu – a to aj vďaka viacerým tematickým výstavám, ktoré odvtedy v národnej galérii prebehli a ktoré posunuli vedecké bádanie.

Aj v tomto prípade platí, že sa symbolicky začína najstarším dielom zo všetkých vystavených – prológom – maľbou Nočných pútnikov pri kríži Ladislava Mednyánszkeho z rokov 1880 – 1882. Je v nej obsiahnuté „ticho pred búrkou“, sústredená cesta neznámych pútnikov na ceste k dejinným zlomom, ktoré prišli s novým storočím.

„Snažila som sa ukázať to najdôležitejšie, čo sa odohralo v našom umení – a ako umelci reagovali na výzvy, pred ktorými stáli, aké civilizačné a historické premeny zažívali a ako sa premietli do ich diel, ako menili reč vizuálneho umenia,“ hovorí Katarína Bajcurová.

V centre expozície, ktorá je tematicky rozdelená na dve významovo ukotvené línie s podtitulmi Mýtus x civilizácia a Sen x skutočnosť, je takzvaná Kaplnka. Stretávajú sa v nej diela Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu, vďaka ktorým sme na krátky čas „vyrovnali krok s európskym vývojom“.

Diela modernistov sú konfrontované aj so siedmimi dielami z obdobia druhej polovice 20. storočia: kým pri Benkových výjavoch slovenskej krajiny je Július Koller so svojím Slovenským obrazom (Anti-obrazom), pri Jasuschovom ponímaní o živote po živote je Čierna diera Rudolfa Sikoru.

„Samozrejme, musela som sa krotiť – priestor je limitovaný. Počúvam, že som doň vybrala až priveľa diel, ale keď chcete ukázať kontinuálny príbeh a ešte aj dôležité mikrovzťahy obdobia dlhého zhruba 50 rokov, nejde to inak,“ vraví Bajcurová. Do expozície mapujúcej tvorbu umelcov a umelkýň pôsobiacich na našom území vložila aj zopár diel svetovo uznávaných autorov a autoriek – drobné plastiky Augusta Rodina, lepty Edouarda Maneta či drevorez Paula Gaugina. Nie všetky diela sú zo zbierky SNG, časť pochádza zo súkromných zbierok zo Slovenska aj Česka, ďalšie vzácne výpožičky by ešte mali pribudnúť.

Časť expozície moderny, ktorá sa dnes sústreďuje na žáner krajinomaľby, sa bude každý rok obmieňať. O rok by ju mal vystriedať súbor diel, ktorý sa bude zaoberať postavením žien a umelkýň v medzivojnovom období.

K obom novým stálym expozíciám galéria vydala aj sprievodcov – malé publikácie, ktoré objasňujú nielen historické súvislosti a postup kurátorov a kurátoriek, ale predstavujú aj všetky vystavené diela. Už tento víkend prebehnú aj prvé komentované prehliadky v sprievode kurátorov a kurátoriek.

Esterházyho palác sa opäť otvára

Po expozíciách sakrálneho umenia a moderny pripravujú kurátori a kurátorky Slovenskej národnej galérie stále expozície zo zbierky európskeho maliarstva 16. – 18. storočia; umenia druhej polovice 20. storočia s presahom do 21. storočia; výstavu dizajnu, architektúry a umeleckého priemyslu a aj stálu expozíciu zbierky Linea, ktorú galéria získala darom pred piatimi rokmi.

S otvorením nových výstav galéria znovuotvorila aj priestory Esterházyho paláca, kde je knižnica Kornela a Nade Földváriovcov, obľúbená interaktívna projekcia s profesorom Škrečkom a experimentálna inštalácia tvorby Júliusa Kollera.

Práve k nemu mal blízko kunsthistorik, zberateľ a bibliofil Igor Gazdík, ktorého zbierku po jeho smrti v roku 2006 získala galéria. Teraz z nej kurátorka Viera Kleinová v spolupráci s dizajnérkou Sylviou Jokelovou vytvorili expozíciu Biblioman.

Čiastočne sprítomňuje Gazdíkovu zberateľskú vášeň (vo svojom byte v Dúbravke mal zbierku pozostávajúcu z 5-tisíc kníh), s fokusom na konkrétne exempláre. „Snažila som sa vybrať knižné diela, ktoré môžu reprezentovať secesnú, symbolickú či medzivojnovú bibliofíliu tak, ako ju Igor Gazdík zozbieral vo svojej knižnici – a ako sa ju snažil sprítomniť aj na viacerých výstavách,“ hovorí kurátorka Viera Kleinová.

Okrem týchto výstav uviedla galéria aj nové veľkoformátové dielo, ktoré je súčasťou projektu Monumentálky a ktoré bude dlhodobo súčasťou galerijných priestorov. Ide o grafiku trojice súčasných autorov – Pala Čejku, Jana Čumlivského a Tomáša Klepocha. Autori na ňom pracovali postupne počas troch rokov, základným inšpiračným zdrojom bola fascinácia a znepokojenie nad konšpiračnými teóriami, ktoré vo svojom okolí a v prostredí Banskej Štiavnice, kde na diele pracovali, zažívali.

„V tom čase nemohli vedieť, čo všetko nás ešte čaká – no akoby to dokázali predikovať –, ich dielo je fascinujúco aktuálne aj dnes,“ vraví Alexandra Kusá.