Spisovateľ Jakub Spevák: Zomierajúcemu otcovi som sa neodvážil povedať, že mám partnera

„Keď umrie člen rodiny, pozostalí nesmútia za zosnulým, ale nad svojimi premárnenými životmi,“ píše sa v anotácii knihy Po funuse od Jakuba Speváka, ktorú porota tento rok vybrala do finálovej desiatky Anasoft litery. Novela vychádza aj z autorových skúseností.

„Mal som takmer dvadsať rokov a začínal som chodiť s partnerom, keď môjmu otcovi zistili rakovinu mozgu. Lekári hovorili, že nie je dobré vystavovať ho stresovým situáciám, a tak som mu o svojej orientácii nepovedal,“ hovorí Jakub Spevák.

Písanie knihy bolo preňho terapeutické, no cez náročné obdobie sa ešte nepreniesol úplne. „Myslím si, že moje telo sa doteraz fyziologicky vyrovnáva s tým, v akom napätí niekoľko rokov fungovalo.“

Mladý spisovateľ pochádza z obce Malachov a býva v Bratislave, no stretnúť ho môžete aj v Žiline. Práve tam sa na prelome júna a júla každoročne koná Medzinárodný festival animácie Fest Anča.

V rozhovore sa dočítate:

• kedy zistil, že ho priťahujú muži;
• prečo s partnerom vo folklórnom súbore skrývali svoj vzťah;
• ako jeho orientáciu prijali v rodine a v okolí Banskej Bystrice;
• prečo je v kostole nesvoj, hoci vyrastal na chválospevoch;
• na čo si po útoku pred Teplárňou dával pozor;
• ako sa cítil, keď postupne prichádzal o otca;
• prečo je základom tohtoročného Festu Anča téma utópie.

Pred vydaním debutovej knihy Po funuse bolo vaše meno známe z literárnych súťaží. Pamätám si vás z jednej ešte spred siedmich rokov, už vtedy ste neskrývali svoju sexuálnu orientáciu. Kedy ste na ňu prišli?

Chodil som na francúzske bilingválne gymnázium a jeden polrok som študoval priamo vo Francúzsku. Mal som asi sedemnásť. Tam som spoznal niekoľkých kvír ľudí, dokonca v tej istej budove bývali zosobášení gejovia. Začal som si všímať, že aha, aj takýto svet existuje, nie je to nemožné. To bol asi prvý moment, ktorý vo mne niečo vyvolal.

Predtým som mal pár frajeriek. Bolo to pre mňa zvláštne, ale nijakým spôsobom som to nespochybňoval, prezentoval som sa ako heterosexuál. Až vo Francúzsku som hlbšie premýšľal, čo cítim vo vnútri. Po návrate na Slovensko som sa síce akoby zaradil do starých koľají, ale tie myšlienky už boli pálčivé, čoraz viac sa to dralo na povrch.

Trvalo mi, kým som prijal svoju orientáciu, nešlo o jednoduchú cestu. Približne po dvoch rokoch som sa zaľúbil do svojho súčasného partnera. Obaja sme tancovali vo folklórnom súbore a tam sme sa spoznali.

Ako dlho ste už spolu?

Osem rokov.

Čo ste si mysleli o vzťahoch rovnakého pohlavia pred štúdiom v zahraničí?

Vyrastal som v evanjelickom, teda v kresťanskom prostredí, tak ma aj vychovávali. Vnímal som, že je to niečo odmietané.

Aj vy ste existenciu týchto vzťahov odmietali?

Áno. Pod toto videnie sa podľa mňa podpísalo najmä náboženstvo. Navyše som sa od štyroch rokov venoval folklóru, ktorý tiež prezentuje pomerne binárny svet. Muž je tvrdý ako skala, žena submisívnejšia a obaja tancujú predpísaným štýlom. Existujú len tieto vzťahy a ničomu ďalšiemu sa nedáva priestor.

V banskobystrickom folklórnom súbore ste skončili iba pred dvoma rokmi. Ako ste sa cítili v tomto prostredí, keď sa vám zmenil pohľad na rodové roly a navyše ste si budovali vzťah s partnerom?

Aj to bola dlhá cesta. Do tohto súboru som prišiel, keď som končil základnú školu, on zhruba o dva roky neskôr. Spočiatku som si ho tam nevšímal, mal som svoju partiu, frajerku. Až po pobyte vo Francúzsku sme sa začali viac stretávať, časom sa to preklopilo do vzťahu. Pre mňa bolo zásadné, že naše spojenie vzniklo práve vo svete, v ktorom som žiadnu podobnú reprezentáciu – či už v tanci, alebo na zábavách – nevidel. A predsa tam skrsla láska.

Niekoľko rokov sme o nás v súbore mlčali, obaja sme mali strach. Keď som prišiel na vysokú školu do Bratislavy, začal som byť otvorenejší a potom sa to postupne podozvedali aj ľudia v Banskej Bystrici. Na moje prekvapenie nás v súbore prijali. Celé to bolo pomerne organické, lebo mnohí ma poznali odmalička alebo od tínedžerského veku a dlhšie poznali aj môjho priateľa. Spočiatku sa ešte vyskytli nejaké nepríjemné situácie, ale dnes nás oboch berú úplne bez problémov.

Asi rok pred covidom mi však už nebolo príjemné tancovať folklór, respektíve postaviť sa na pódium a reprezentovať idey, ktoré sú v ňom zasiate. Bili sa vo mne dve energie. Na jednej strane som folklór miloval, rád som tancoval, ale na druhej strane mi to už ideologicky nedávalo zmysel. Asi to súviselo s tým, že som sa viac objavoval a zisťoval, kto som. Zároveň mi štúdium v inom meste, a teda pendlovanie medzi folklórom a „nefolklórom“ dalo na určité veci nadhľad.

Zažili ste aj nejakú konkrétnu situáciu, keď ste si povedali, že po dvoch dekádach prišiel čas s folklórnym tancom skončiť?

Pamätám si jeden moment.