Putin sa stal mŕtvym mužom v rovnakom okamihu ako vzbúrenec Prigožin

Autor je diplomat a poradca českého prezidenta Petra Pavla pre zahraničnú politiku

Necelých 24 hodín od vypuknutia najnovšej fázy krvavej ruskej drámy dospeli mnohí analytici vrátane autora k záveru, ktorý sa prvoplánovo ponúkal. Medzinárodný dobrodruh Prigožin, ktorý sa postavil len s niekoľkými tisícmi svojich žoldnierov proti Putinovmu Rusku, je mŕtvy muž.

Bol to skutočne asi ten najpravdepodobnejší výsledok Prigožinovej vzbury, či už by sa to stalo v priamej bitke s ruskými špeciálnymi silami, v krvavej konfrontácii medzi Prigožinovými žoldniermi a Kadyrovovými Čečencami, popravou, alebo v nejakom bezmennom lágri ruského gulagu.

Čo však v tomto dramatickom príbehu, z ktorého zatiaľ poznáme len nepatrné detaily, zostalo trochu v pozadí, je skutočnosť, že najneskôr od rovnakého okamihu bol mŕtvym mužom aj Vladimir Putin.

Tak ako je smrť vzbúrenca zákonitým zavŕšením antickej drámy vzbury proti bohom, aj smrť diktátora je nevyhnutným dôsledkom besnenia, ktoré rozpútal.

Istý si nebol ani Putin

Príbeh, ktorý sa v sobotu otvoril, pre Putina ponúkal v zásade len tri vyústenia. Prvým, zrejme najmenej pravdepodobným, bolo Putinovo zvrhnutie v prípade, že sa k Prigožinovi pripojí aj podstatná časť zložiek ruských ozbrojených síl a tajných služieb.

Nemusíme pochybovať o tom, že takí sympatizanti existujú, inak by sa Prigožin do nesmierne riskantného dobrodružstva ťažko púšťal, ale nemôžeme vedieť, koľko ich je a aký majú vplyv a akcieschopnosť.

Najnovšie špekulácie, podľa ktorých sa Putin možno uchýlil z Kremľa do Petrohradu či do svojho prísne stráženého opevneného sídla na Altaji, by nasvedčovali, že si tým nebol istý ani on sám.

Kto je väčším zradcom?

Druhým, pravdepodobnejším výsledkom bolo Putinom sľubované potlačenie vzbury a tvrdé potrestanie „zradcov“. (Samozrejme, o tom, kto zradil Rusko, je možné polemizovať: podľa Putina je to Prigožin, podľa Prigožina Putin a podľa všetkých meradiel zdravého rozumu a civilizovaných hodnôt obaja.)

V takom prípade by určite nezostalo len pri potrestaní Prigožina a jeho žoldnierov. Hľadali by sa ich skrytí spojenci, sabotéri, maloverní a vnútorní nepriatelia.

Tak ako už toľkokrát v ruskej histórii by nastali nemilosrdné čistky. Putin by zostal pri moci, ale nebol by už schopný sa naďalej opierať o údajnú jednotu a podporu drvivej väčšiny Rusov, ktorá bola beztak do značnej miery funkciou ozveny, typickou pre autoritatívne systémy.

Okruh Putinových poslušných poddaných by sa zúžil na tri skupiny ľudí: tých, ktorých ovláda chamtivosť, tých, ktorých ovláda strach, a tých, ktorých ovláda nenávisť. Skôr či neskôr by sa tí prví premenili na tých druhých a tí druhí na tých tretích.

Lukašenko ako deus ex machina

Posledným a v tejto chvíli najreálnejším výsledkom bol nejaký kompromis, vynútený situáciou v teréne a mocenskou rovnicou, ktorý Putinovi aspoň zatiaľ zachová funkciu a Prigožina privedie k obnovenému sľubu lojality výmenou za podiel na moci a zrejme aj symbolické či fyzické hlavy Šojgua, Gerasimova, Kadyrova a ďalších.

Pravdepodobnosť tohto variantu sa znižovala s každým ďalším nezmieriteľným Prigožinovým a Putinovým vyjadrením, ale v krajine, kde stále ešte platí, že zatiaľ čo budúcnosť je oficiálne istá, minulosť sa každým dňom mení, sa vylúčiť úplne nedala.

Napriek tvrdej rétorike sa obe strany zatiaľ vyhýbali priamemu ozbrojenému konfliktu. A zdá sa, že ako deus ex machina prispel ku kompromisu aj dobrý strýko Lukašenko, ktorému nejde o kožu o nič menej než obom ďalším džentlmenom.

Aj v takom prípade sa však diktátor, ktorý stratil úplnú kontrolu nad situáciou, neudrží pri moci dlho a jeho „neutralizácia“, ak použijeme slovník samotného Vladimira Putina, je len otázkou času. Koniec tyrana je rovnako zákonitý ako koniec nájomného zabijaka.

Po debakli prichádza vzbura

V sobotu udalosti nabrali dynamiku, v rámci ktorej môže k takému koncu dôjsť skôr, než sa mohlo zdať ešte pred týždňom. Niečo také sa nestáva v ruskej histórii náhodne, ale so zákonitou pravidelnosťou.

Koniec koncov aj Vladimir Putin vo svojom prejave k národu odkazoval na opakujúce sa mementá ruskej histórie, v ktorých vonkajší konflikt prerástol vo vnútorný svár.

Pritom však zatajil – alebo si možno ani nechcel uvedomovať –, že k takým zlomom a mocenským zmenám v ruskej (a sovietskej) histórii takmer bezvýhradne dochádza v dôsledku vojnových neúspechov, či už to bolo v rusko-japonskej vojne v roku 1905, v prvej svetovej vojne v roku 1917, počas ruskej okupácie Afganistanu koncom 80. rokov minulého storočia, alebo v neposlednom rade v studenej vojne, ktorá sa skončila debaklom v roku 1989.

Dnes už zreteľné fiasko imperiálnej agresie proti Ukrajine nemôže nemať podobné následky.

Pre nás, ktorí z relatívne bezpečnej a slobodnej časti sveta sledujeme udalosti posledných pätnástich mesiacov s hrôzou a odporom voči agresorom a so sympatiami a solidaritou k ich obetiam, to musí znamenať viac než len pocit zadosťučinenia.

Akokoľvek je Prigožin nepravdepodobným kandidátom na spojenca Západu, jeho vzbura definitívne zbúrala mýtus o ruskom monolite, ktorý slepo kráča za svojím milovaným vodcom.

Musíme hľadať kontakty a partnerov

Pokušenie zatracovať Rusko je nadmieru pochopiteľným odrazom zhnusenia nad neuveriteľnou brutalitou, ktorej sa Putinov režim za mlčanlivého súhlasu takmer 150-miliónového národa dopúšťa, no nie je celkom spoľahlivým čítaním ruskej histórie a kultúry, v ktorej už od Petra Veľkého prežíva aspoň menšinové vedomie, že bezpečnosť, prosperitu a budúcnosť Ruska nemožno hľadať bez spojenia so Západom.

I keď z politicky a morálne správnych dôvodov považujeme za zbytočné a nemožné snažiť sa nájsť spoločný jazyk s Putinom a jeho ľuďmi, musíme začať hľadať a nachádzať kontakty a partnerov nielen medzi statočnými bojovníkmi za ruskú demokraciu, ktorí sa najčastejšie nachádzajú v exile, vo väzení či v nebezpečnej ilegalite, ale aj medzi tými, ktorí možno nemajú rovnaké hodnoty ako my, ale hoci aj z pudu sebazáchovy sa budú chcieť vzoprieť Putinovej posadnutej snahe zavliecť Rusko a s ním potenciálne aj celý svet do priepasti.

Veľa takých ľudí, balansujúcich v tejto chvíli medzi lojalitou k Rusku a snahou postarať sa o vlastnú budúcnosť a budúcnosť svojich rodín, sa pohybuje medzi nami.

Niektorí z nich budú skrytí agenti Putinovho režimu, iní jeho skrytí odporcovia. Rozoznať ich bude náročnou kombináciou spoľahlivých informácií, psychologického odhadu, komunikácie a úsudku.

Naše vzťahy s Ruskom – na rozdiel od minulosti Putinovho Ruska – však treba začať budovať už dnes.