Denník N

Vznikol nudný film o podobách vojny v čase dlhotrvajúceho mieru, ktorý nenudí. Vyskúšajte Územie fantázie

Paula Maľárová. Foto - Andrej Dlabáč
Paula Maľárová. Foto – Andrej Dlabáč

Každý z nás vďaka správam vie, ako vyzerá skutočná vojna. Keď potom divák hľadí na jej podoby počas mieru, môže to v ňom trknúť a uvedomí si, ako naše vnímanie vojny zdegradovalo, tvrdí dokumentaristka Paula Maľárová.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

PAULA MAĽÁROVÁ (1993) je filmová dokumentaristka, ktorá má aktuálne v kinách svoj prvý celovečerný dokument Územie fantázie. Na pozadí rôznych hromadných akcií, ktoré slúžia ako pripomienka historických udalostí, divák vidí niekedy až bizarné oslavy vojny.

Vyrastali ste v pacifistickej rodine. Čo to v praxi znamenalo?

Vyrastala som so starším bratom, ktorý celkom prirodzene určoval, ako sa budeme hrať. Mamka v istej chvíli rozhodla, že si neželá, aby sme sa hrali s akýmikoľvek násilnými hračkami, čiže z domu museli ísť plastoví vojačikovia aj plastové pušky, samopaly, meče a podobne. Brata však také hry dosť bavili, a tak si nakoniec vymohol obídenie toho pravidla. Mamka nerozumela, kde sa v ňom berie tento záujem.

V istej chvíli som si aj ja uvedomila, že prakticky všetky deti sa niekedy začnú hrať s imitáciami zbraní, prípadne na vojakov, indiánov a podobne, teda na vojny. V istom veku k tomu prosto začnú inklinovať. Začala som premýšľať, ako to vzniká, kde bol ten prvý moment, od ktorého som sama vedela, čo je to vojna. Mala som známeho, ktorý mi vravel, že svojmu dieťaťu nikdy žiadne zbrane neukazoval ani nespomínal, a ono aj tak zrazu vzalo zo zeme konár a začalo ním mieriť ako puškou.

To, že existuje čosi ako vojna, zrejme malé deti zachytávajú od rodičov, z televízie, internetu, z hier, zo škôlok, od kamarátov… Možných zdrojov je dosť, akurát si asi nik z nás nepamätá na konkrétny moment, lebo vtedy nie je dôležitý. 

Vysvetľoval nám však niekto v nejakom momente, čo je vojna? Premýšľala som aj nad tým, či sme sa jednoducho s tým vedomím, respektíve poznaním, už nenarodili. Neprenáša sa tá informácia v génoch, že človek sa narodí a jednoducho vie, čo je vojna? Že je to súčasť života?

Za komunizmu pojem vojny do detí implantovali komunisti – odmalička ich hnali na branné cvičenia, pochody v plynových maskách, streľby zo vzduchovky, hody granátom, besedy s partizánmi… Celkom prirodzene sme sa preto hrávali aj na Nemcov a partizánov. No a vďaka westernom aj na indiánov a kovbojov.

Ja som sa narodila po revolúcii a vojny som sa vždy bála. Mamka bola dosť zasiahnutá rokom 1968 a vstupom okupačných vojsk do našej krajiny. Rozprávala mi, ako sa sem dovalili tanky, že tu boli mŕtvi, aký cítila strach, babka zase na vlastnej koži prežila druhú svetovú vojnu. Príhody z vojen sa ku mne teda dostávali.

Aj vďaka tomu som žila v domnienke, že raz to musí prísť znovu. Už z dejepisu v škole vyplývalo, že história je postavená najmä na vojnách. Neverila som, že práve my by sme boli generácia, ktorú čosi také obíde. Bola som si istá, že je to len otázka času, že vojna je nevyhnutná súčasť nášho života a inak to ani nemôže byť.

Spomínam si, že keď sme sa v detstve pohádali s bratom, prípadne som si musela povinne upratovať izbu, vykukla som z okna na ulice Petržalky a sledovala, či už náhodou nejdú tanky. Lebo keby šli,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie