Kto zradil Prigožina? A čo teraz urobí Putin? Otázky a odpovede o vzbure vagnerovcov

Došli na miesto, odkiaľ im zostávalo do centra Ruska a Putinovho sídla 330 kilometrov. Nezdalo sa, že by im chýbali sily alebo munícia. Napriek tomu sa zrazu otočili a vrátili sa na svoje pozície.

V piatok večer a v sobotu sme sledovali zrejme najčudnejšiu žoldniersku vzburu za dlhé roky.

Nikto zatiaľ nevysvetlil, čo mala akcia žoldnierskej armády, známej ako vagnerovci, znamenať. Pokúsime sa odpovedať aspoň na niekoľko najzásadnejších otázok.

Čo sa vlastne stalo?

Ruský žoldniersky vodca Jevgenij Prigožin zavelil a jeho vagnerovci sa dali na pochod k Moskve, kde chceli „odstrániť“ ministra obrany Šojgua a náčelníka generálneho štábu armády Gerasimova. Údajne preto, že na nich predtým zaútočila ruská armáda a mnohých z nich zabila. Žiadne dôkazy o tom nie sú.

Vagnerovci sa prakticky bez odporu dostali s kolónou svojich vozidiel takmer k bránam ruského hlavného mesta. A potom sa jednoducho stiahli.

Dôsledky Prigožinovho pochodu spravodlivosti, ako svoje ťaženie nazval, však nie sú zanedbateľné – minimálne šesť zostrelených vrtuľníkov ruských vzdušných síl, jedno lietadlo Il-22M a 13 mŕtvych ruských pilotov. Z materiálnych škôd stojí za to pripomenúť horiaci zásobník ropy pri Voroneži, rozbombardovanú diaľnicu M4, niekoľko zničených prístupových ciest, zákopy a opevnenia okolo miest, ktoré sa chystali na kruhovú obranu.

Aké sú korene krízy?

Kľúčovou súčasťou víkendového diania sa zdajú byť Prigožinove podnikateľské a mocenské ambície. Najdôležitejšia je rivalita s oficiálnymi ruskými štruktúrami: ministerstvom obrany a s generálnym štábom.

Tá sa začala už na Ukrajine. Prigožin prišiel na postup, ktorý mu umožnil dobývať ukrajinské opevnenia úplne bez ohľadu na vlastné straty: verboval ruských väzňov, ktorých potom donútil útočiť samovražedným tempom. Cieľ bol jediný: aby Ukrajinci paľbou odhalili svoje pozície, takže ich následne mohli ostatní vagnerovci, bojovo skúsení a silne vyzbrojení, začať systematicky ničiť.

Prigožin si mohol pochvaľovať, že je na ruskej strane jediný, kto dokáže postupovať dopredu. Keď začali mať zásobovacie problémy aj Rusi, citlivou otázkou bolo, či prednostne zásobovať vagnerovcov alebo armádu.

To sa stalo predmetom sporov. Vnútorné mocenské boje v Rusku viedli k tomu, že vagnerovci boli naďalej slušne zásobovaní, ale Prigožin stratil možnosť verbovať väzňov zrejme preto, aby neprerástol oficiálnemu veleniu až príliš cez hlavu.

S akým cieľom Prigožin tiahol na Moskvu?

To je otázka, na ktorú pozná odpoveď Prigožin a ešte pár ľudí vrátane vedenia niektorých – nie však všetkých – ruských tajných služieb. My sa o tom môžeme iba dohadovať.

V úvahách analytikov sa najčastejšie objavuje mocenský motív: Prigožin chcel sám alebo s pomocou neznámych sprisahancov (z radov armády alebo napríklad tajných služieb) zosadiť alebo zabiť nielen ministra obrany Šojgua a náčelníka generálneho štábu Gerasimova, ale aj samotného Putina.

Ak sa totiž odhodlal smerovať k hlavnému mestu, nemohol predpokladať, že pán Kremľa podľahne jeho nátlaku, vymení armádne velenie a ešte sa povstalcom poďakuje. Mohol preto vo svojich plánoch počítať aj s jeho odstránením – či už s fyzickým, alebo s deportáciou na „bezpečné“ miesto.

Per reports, a Wagner assault team approached the entrance of the Russian Southern Military District Headquarters in Rostov pic.twitter.com/Sr3LvXb91M

— OSINTtechnical (@Osinttechnical) June 24, 2023

 

Prečo vypukla vzbura teraz?

Interné napätie medzi vagnerovcami a ministerstvom obrany vyvrcholilo nedávno oznámeným zámerom integrovať desaťtisíce vagnerovcov do ruskej armády, teda podriadiť ich náčelníkovi generálneho štábu Gerasimovovi a ministrovi obrany Šojguovi. Dvom figúram, ktorými miliardár a oligarcha Prigožin pohŕda a ktorým verejne nadával.

On sám by tým prišiel o vplyv aj o príjmy. Čo sa dá v Rusku vysvetľovať aj tak, že mohol mať protivníkov, ktorí by sa ho prestali báť. A potom by bol v stávke nielen vplyv a peniaze, ale aj život. Musel teda konať rýchlo.

„Prigožin zrejme stavil na to, že jeho jediná možnosť, ako udržať vagnerovcov ako nezávislú bojovú silu (ruský zákon existenciu súkromných armád vôbec nespomína), bolo ísť proti ruskému ministerstvu obrany zrejme so zámerom, že sa niektoré ruské jednotky pridajú na jeho stranu, ale precenil svoje možnosti,“ píše Inštitút pre štúdium vojny.

Prečo sa vagnerovci zastavili?

Dvadsaťpäťtisíc mužov, ktorými sa Prigožin chválil, nie je na zvrhnutie ruského režimu dosť. Navyše k Moskve ani nešli všetci. Bolo ich skrátka málo, aj keď v ich prospech mohli hrať tieto tri faktory:

• Významná časť ruskej armády je nasadená na Ukrajine, do značnej časti vyčerpaná a nepripravená na rýchly presun do Ruska.
• Medzi vagnerovcami a Moskvou stáli skôr ľahko ozbrojené jednotky policajného, ​​poriadkového typu.
• Prigožin zrejme počítal s tým, že sa k nemu ďalšie jednotky pridajú.

Najpravdepodobnejšie vysvetlenie Prigožinovho neúspechu je, že ho niekto zradil alebo že sa so svojimi spojencami zle dohodol. Alebo ich dokázala ruská kontrarozviedka na poslednú chvíľu odhaliť. Čo neznamená, že by bola výkonná, pretože úlohou kontrarozviedky je takú vzburu ani nepripustiť, nie ju hasiť, keď už vypukla.

Глава администрации Ростова сообщил, что после ухода группы ЧВК «Вагнер» в Ростове повреждено более 10 тысяч кв. м. дорожного полотна.

Уже сегодня рабочие бригады приступят к устранению повреждений.

Подробнее в Телеграм-канале: https://t.co/Mk1lo4DmD1#Вагнер #Пригожин #Ростов pic.twitter.com/RPpeTrwM15

— @kpru (@kpru) June 25, 2023

Medzi potenciálnych sprisahancov, ktorí už predtým Prigožinovi verejne vyjadrovali sympatie, mohol patriť generál Sergej Surovikin (s pučmi už má skúsenosť – v roku 1991 pri pokuse o štátny prevrat a zosadenie prezidenta Gorbačova dal strieľať do davu), zástupca veliteľa tzv. špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine.

A zároveň muž, ktorý mal oficiálne na starosti komunikáciu vagnerovcov s ministerstvom obrany. Lenže ten vzburu nepodporil. „Vráťte sa do kasární a počkajte na mierové vyriešenie konfliktu a rozhodnutie prezidenta Putina, vrchného veliteľa ozbrojených síl Ruska,“ vyhlásil. Dal tým jasne najavo, na koho strane v tej chvíli stojí. V ruke pritom držal samopal PP-Versek – zbraň, ktorú nepoužíva armáda, ale vnútorné vojská ministerstva vnútra. Aj to je symbol.

Prigožina nepodporil ani ďalší jeho ochranca z radov ministerstva obrany, generál Vladimir Alexejev, zástupca náčelníka generálneho štábu ruskej armády. Mimochodom, povstalcom sa prihováral z rovnakej stoličky a s rovnakým pozadím ako Surovikin.

Naopak, neprekvapilo, že sa na stranu povstalcov nepridal čečenský vodca Ramzan Kadyrov, ďalší majiteľ súkromnej armády. Putinov verný spojenec už dávnejšie demonštroval oddanosť ministerstvu obrany. A teraz sa dokonca ponúkol, že vzburu potlačí a obsadený Rostov na Done naspäť dobyje. Kým sa však jeho muži zbalili, „na barikádach“ sa na diaľku objavil Lukašenko a všetko vyriešil bez násilia.

Čo rozhodlo o zastavení povstalcov?

Zvonku, pohľadom zo Západu, sa počas soboty zdalo, že je Prigožinovo ťaženie úspešné: ruské pozemné sily sa s ním nikde efektívne nestretli, letectvo proti vagnerovcom poslalo vrtuľníky, ktoré však ostrieľaní bojovníci zmietli z oblohy.

No je možné, že pri pohľade zvnútra nešlo všetko podľa Prigožinovho plánu. Okrem už spomínanej zrady možných spolusprisahancov mohli hrať rolu aj ďalšie faktory.

Celý postup vzbúrencov totiž mohol nabrať meškanie, ktoré sa nám pri pohľade zvonku môže zdať zanedbateľné, ale je veľmi dôležité: v prevratoch zohráva úlohu koordinácia, moment prekvapenia a rýchlosť.

Potom už to Prigožin musel pochopiť: Vo chvíli, keď Putin, hoci zjavne otrasený (vystúpil v pohrebnom štýle, v čiernom saku a tmavej pepito kravate), udržal kontrolu nad ozbrojenými silami aj tajnými službami, nemala jeho avantúra šancu na úspech.

Najmenej pravdepodobný variant je, že celé povstanie bolo vopred dohodnutou akciou, ktorej cieľom bolo preveriť vernosť vojakov, dôstojníkov, ale aj politickej a oligarchickej elity Kremľa. A začať lov na „nepriateľov štátu a ruského ľudu“.

Táto verzia, ktorá sa tiež objavila v analytických správach, však má vážne trhliny – ako hlavný porazený a zároveň oslabený a ponížený totiž z ani nie dvojdňového boja vychádza prezident Putin (pozri nižšie).

Aké dôsledky bude mať povstanie pre vagnerovcov?

Oficiálne nebudú fatálne. Zatiaľ. Sľub Kremľa totiž napriek Putinovej vyhrážke trestom znie: žoldnieri získajú imunitu, tí, ktorí sa na povstaní nezúčastnili, môžu podpísať kontrakt s ministerstvom obrany a Prigožin získa azyl v Bielorusku. Či bude tento sľub v takejto podobe splnený, zostáva otázne.

Osud súkromnej mnohotisícovej armády je teda teraz nejasný.

Z tábora vagnerovcov už však zazneli nespokojné hlasy. Nie je známe, koľko žoldnierov využije ponuku ministerstva obrany a prejde do jednotiek, ktoré sú mu podriadené. Už sa však objavili prvé prípady ohrdnutých.

Napríklad vojak – dvakrát odsúdený za kriminálne činy – Michail Polynkov s prezývkou „Chrustalik“, ktorý mal na starosti nábor nových dobrovoľníkov, tvrdí, že v sobotu opustili vagnerovcov všetci piloti.

Podľa neho už pred pochodom mnohí odmietli účasť na akcii. On sám ju označil za zradu a Prigožina za podlého podvodníka, ktorý sleduje iba vlastné koristnícke ciele. Nejde o ojedinelý názor, ako sa dá vypozorovať z reakcií žoldnierov na sieťach.

Aj komentátor a investigatívec ruského Insideru Timur Olevskyj tvrdí, že za celou akciou môžu byť skôr Prigožinove biznisové záujmy.

Podstatne viac ako vojakom je totiž podnikateľom – aj jeho armáda je pre neho podnikateľským projektom rovnako ako cateringová firma a trollovacia farma na dezinformácie. Mnohí jeho vojaci to teraz pochopili a to by mohlo znamenať rozpad celého projektu vagnerovcov.

Čo znamená pokus o puč pre Putina?

Aj keď zostali Kremeľ a s ním aj celá Moskva nedotknuté, viera občanov, elít aj zahraničných partnerov Ruska v stabilitu krajiny a najmä v to, že Putin ešte drží opraty pevne v rukách, je do určitej miery otrasená.

Vzbura, nech už je jej pozadie akékoľvek, o Putinovi neprezradila nič dobré. Definitívne prišiel o imidž garanta stability a ukázal, že jeho autoritárske monštrum je slabšie, ako sa mnohí domnievali.

Ruský vodca si roky budoval povesť rázneho politika, ktorý všetko efektívne vyrieši. Vo svetle Prigožinovho vyčíňania predniesol v sobotu ráno pomerne bezzubý prejav. A nakoniec slávu toho, kto umravnil Prigožina, získal bieloruský vodca Lukašenko.

Režim však stále pevne ovláda tamojšie médiá. Zatiaľ čo sa Západu ukázala Putinova slabosť, ruská verejnosť to nemusí prežívať až tak intenzívne. Zneistená však určite je, aspoň jej vnímavejšia časť. Je viac ako pravdepodobné, že neistota a rozpaky zasiahnu hlavne vojakov na fronte aj v kasárňach a dôstojnícky zbor.

Aj na Rusov totiž doľahne to, že po takmer roku a pol vojny, ktorá podľa médií skvele postupuje, bolo treba zastavovať vlastných ozbrojencov kúsok pred Moskvou. Víkendové udalosti efektívne odstránili jednu vnútornú hrozbu Putinovho režimu, zároveň však ukázali slabinu.

„Putinovu slabosť nemožno zakryť pred ruskými elitami, bezpečnostnými zložkami a občanmi. Dnešné Rusko sa zdá byť ešte krehkejšie. Je takmer nevyhnutné, že sa túto slabinu pokúsi zvnútra využiť aj niekto ďalší,“ myslí si vyslúžilý austrálsky generál Mick Ryan, ktorý vojnu dlhodobo sleduje.

Veď len Prigožinove kanály na Telegrame sledujú milióny Rusov a aj tie si v piatok prečítali a vypočuli jeho vyjadrenie, že Moskva nezahájila agresiu proti Ukrajine pre denacifikáciu alebo obranu ruskojazyčných ľudí, ale z koristníckych cieľov.

Aj keď nie trvalo, tak aspoň na chvíľu mal Prigožin prevahu nad ruskou propagandou. Aspoň chvíľu víťazil na všetkých frontoch. A Putin vyzeral aspoň na chvíľu zatlačený do kúta.

Rusko však svojim vodcom neodpúšťa slabosť a prehry.

Aké sú dôsledky vzbury pre Ukrajinu

Počas soboty sa neobjavili správy, že by Rusi z dôvodu vzbury sťahovali svoje jednotky z frontu. Žiadne veľké zmeny v popredných líniách Prigožinovo dobrodružstvo zatiaľ nevyvolalo. Okrem nádeje, že morálka ruských vojakov sa prepadne ešte viac.

Jedna z ruských kariet na bojisku však mizne – vagnerovci, fungujúci ako samostatná a aj pri svojej brutalite výkonná zložka. Časť ich bojovníkov má podpísať kontrakty s ruskou armádou, ktorej preriedené rady tak doplnia skúsení veteráni.

Ani Prigožinova akcia zatiaľ nedocielila odstránenie ministra obrany Šojgua a náčelníka generálneho štábu Gerasimova, aj keď sa šušká všeličo. Znamená to, že ruské vojnové operácie budú zrejme riadené podobne ako doteraz. Keďže však nevieme, koho by Prigožin rád dosadil na ich miesta a akí schopní by títo ľudia boli, nedá sa povedať, či je to pre Ukrajinu dobrá alebo zlá správa.

Austrálsky generál Ryan pre Sydney Morning Herald napísal, že najlepší možný výsledok pre Ukrajinu bude, keď vzbura donúti ruské vedenie stiahnuť z boja niektoré z lojálnejších jednotiek, aby sa zabezpečilo pred ďalším podobným pokusom.

Naopak, najhoršou možnosťou je, že Putin pod náporom jastrabov znásobí tlak na Ukrajinu, napríklad ďalšou vlnou mobilizácie a útokmi na kritickú infraštruktúru, prípadne vymenovaním nového veliaceho generála namiesto Gerasimova, ktorý sa príliš neosvedčil.

Tak či tak bude odchod vagnerovcov podľa Ryana nútiť Rusov „zalepiť“ medzeru na fronte ďalšími vojakmi z rezerv v čase, keď ruská morálka dosiahla zatiaľ najnižší bod.

Aká bola skutočná rola Lukašenka?

Bieloruský líder bol v sobotu možno najšťastnejším diktátorom na svete. Úlohu mocného mierotvorcu, ktorý pomohol udržať sa v sedle aj svojmu „staršiemu bratovi“, ruskému prezidentovi Putinovi, musí milovať zo všetkých svojich rolí najviac.

Po celodenných rokovaniach, ako tvrdí jeho tlačová služba, presvedčil vodcu povstalcov Prigožina, aby „to nechal tak“, vrátil svojich mužov na pozície a sám prijal útočisko v Bielorusku. Vyrokoval toho vraj ešte oveľa viac, ale okrem imunity pre žoldnierov a zastavenia Prigožinovho trestného stíhania nebolo nič zverejnené. Spomenul sa iba termín „vzájomne výhodné podmienky“.

Pre Lukašenka je najdôležitejšie jeho zviditeľnenie sa v celosvetovom meradle a sklamanie bieloruskej opozície, ktorá prepadla chvíľkovým nádejam na možnosť rozšírenia puču aj na bieloruské územie. Naopak, Lukašenko vychádza z celej akcie posilnený.

Všetko má vyzerať tak, že šéf vzbúrencov mu na jeho návrhy kývol, pretože „nechcel prelievať ruskú krv“. Lukašenko mu za to v Moskve dohodol stiahnutie zatykača a pre neho osobne bieloruský exil.

Aric Toler z investigatívneho projektu Bellingcat poznamenal, že takáto destinácia je pre žoldnierskeho šéfa „jeho osobnou Elbou“. Ostrovom, kde sa po nevydarenom pokuse dobyť Rusko kedysi zdržiaval Napoleon Bonaparte.

Prigožinov súhlas s Lukašenkovým mierovým návrhom však nejde dokopy s jeho reputáciou brutálneho, ale zároveň efektívneho sadistu, ktorého cudzia krv zaujíma najmenej zo všetkého: začal ozbrojenú vzburu, ale keď mu vysvetlili, že by mohla tiecť krv, otočil?

A tak najpravdepodobnejším vysvetlením zostáva, že Prigožinove plány nezmenili schopnosti vyjednávača a mierotvorcu Lukašenka, ale nejaká úplne nepredvídateľná udalosť či zrada.

Kto z elít zostal po Putinovom boku?

Počas soboty z Moskvy náhlivo odlietalo jedno súkromné ​​lietadlo za druhým. To nesvedčí o veľkej istote elít v odolnosť ruskej pevnosti. Ani o skalnej lojalite vodcovi.

Nevie sa, či zostal v Moskve Putin. Podľa jeho hovorcu Dmitrija Peskova pracoval v Kremli.

Vie sa však že jeho prezidentské lietadlá metropolu opustili. Prezidentský Il96-300PU odštartoval a potom zmizol z radarov okolo Tveru. Takže mohol mieriť do Putinovej opevnenej rezidencie na Valdaji.

Druhé prezidentské lietadlo Tu-214PU letelo smerom na Petrohrad.

Lietadlo jedného z najbližších podporovateľov a sponzorov Putinovho režimu a vodcovho osobného priateľa Arkadija Rotenberga pristálo v sobotu za hranicami Ruska. Bombardier BD-700 odletel ráno do azerbajdžanského Baku.

Suchoj Superjet vicepremiéra Denisa Manturova pristál v sobotu v Turecku.

Aj Gulfstream G650 oligarchu a Putinovho priateľa Vladimira Potanina odletel v rovnaký deň do Turecka, konkrétne do Istanbulu.

Z Ruska sa snažili odletieť aj príslušníci strednej triedy, ktorí skupovali letenky kamkoľvek, kam ešte s ruským pasom môžu.

Kremeľ už má nepochybne zoznam tých, ktorí zostali vodcovi verní aj v najťažšej chvíli, a tých, s ktorými si ešte bude treba všetko vyjasniť. Z histórie je známe, ako také objasnenie v Rusku prebieha.

Zrejme „za vodou“ je vodca okupačnej správy Krymu Aksjonov, ktorý hoci predtým s Prigožinom udržiaval priateľské vzťahy, tentoraz hneď vyzval na zjednotenie okolo Putina. Pridali sa separatistickí vodcovia Donbasu a veľa regionálnych ruských lídrov – podpora Putinovi zaznela z Tuvy a Kurskej oblasti.

Naopak, mlčaním sa nechtiac zviditeľnili aj niektorí členovia bezpečnostnej rady Ruska – len päť z dvanástich nahlas vyjadrilo podporu Putinovi. Medzi nimi chýbal šéf FSB Bortnikov, ktorý je pre Putina dôležitou osobou, ale aj Nikolaj Patrušev, hlava bezpečnostnej rady.

Lojalitu ruskému vodcovi verejne nedemonštroval ani šéf prezidentskej administratívy Anton Vajno, aj on je stálym členom bezpečnostnej rady. Ale ani člen prezidentskej administratívy, na sieťach veľmi aktívny Sergej Kirijenko, ani jeho kolega Alexej Gromov.

Hrobové mlčanie hraničiace s neutralitou si zachovávala aj ruská vláda na čele so svojím predsedom Michailom Mišustinom. Mlčal aj minister zahraničia Sergej Lavrov a veliteľ Ruskej gardy Viktor Zolotov. Prekvapivo žiadne vyjadrenie počas soboty nevydala ani hlásna trúba kremeľskej propagandy, šéfka mediálneho impéria RT Margarita Simoňjanová.

Čo sa bude teraz diať?

Kremeľ bude chcieť čo najrýchlejšie zabudnúť na celú hanbu. Už v nedeľu jeho médiá kŕmili ľudí zábavnými reportážami a správami.

No neverejne bude nebezpečným precedensom žiť ešte dlho – predovšetkým bude treba vyjasniť, kto sa ako správal počas niekoľkohodinovej krízy. Kto podporil Putina hneď, kto neskôr, kto vôbec nie a kto dokonca utiekol.

Po vyhodnotení môžu nasledovať tresty. Rôzne – od toho najvyššieho až po zákaz vstupu späť na ruské územie.

A ako s tým všetkým súvisí Viktor But?

Najslávnejší obchodník so zbraňami na svete Viktor But sa nedávno vrátil (vďaka výmene) z amerického väzenia späť do vlasti.

A mnohým zrejme unikla jedna zásadná príhoda: Krátko pred povstaním sa Prigožin s Butom odfotil a rozprával, ako s ním cestuje po Rusku. „Je to človek, ktorý môže konsolidovať ruskú spoločnosť,“ napísal o ňom Prigožin. „But je dnes nádejou Ruska. To je ten, koho národ potrebuje.“

Akurát že počas pochodu na Moskvu ani po ňom o Butovi nebolo počuť.