O mŕtvych len dobre? Na Veselom cintoríne v Sapante to neplatí
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Rukou ma zaháňala dovnútra ako otravnú muchu. Predala mi dva lístky, tak jej ukazujem, že čakám na fotografa. Ustúpila som ďalej od brány a sledovala som ju.
Vyzerala ako naše babičky, tak ako si ich pamätáme. Staršia žena v čiernej skladanej sukni, čiernom svetri a s čiernou šatkou na hlave. Mračila sa a tvárila sa otrávene. Väčší kontrast sa už na Veselom cintoríne v rumunskej Sapante nedá predstaviť.
Dedinku Sapanta v kraji Maramureș neďaleko ukrajinskej hranice preslávil miestny rezbár a amatérsky básnik Stan Ioan Patras. Ten začal v 30. rokoch minulého storočia vyrezávať z dubového dreva drevené kríže. A nie hocijaké, ale farebné. Veľmi farebné.
Základom je jasná modrá, ktorá si za tie roky vydobyla prívlastok „sapantská“. Keby som si o tom nenačítala dopredu, povedala by som, že je to grécka modrá. A to vraj domáci nemajú radi. Na ozdoby vo forme kvetov, lístkov a ornamentov Patras používal opäť jasné farby – červenú, žltú, bielu a zelenú.
Aby však veselosti nebolo málo, do stredu kríža vyrezal portrét zomrelého a podeň pridal básničku. Niekedy smutnú, ale oveľa častejšie veselú či ironizujúcu.
Dve klebetnice sediace za stolom
