Desať poučení z Prigožinovej vzbury

Autor je americký historik

Ako chápať pochod Jevgenija Prigožina na Moskvu a jeho náhly koniec? V dejinách sme videli sprisahania bez prevratu, ale toto vyzeralo ako prevrat bez sprisahania. Napriek tomu, že vzbura šéfa žoldnierov pôsobí čudne, z jej priebehu a ukončenia môžeme vyvodiť nejaké závery.

1. Putin nie je populárny. Všetky prieskumy verejnej mienky, ktoré máme k dispozícii, sa robia v prostredí, kde sa jeho moc vníma ako viac-menej nevyhnutná a kde sa zdá riskantné odpovedať na otázku nesprávne. Ale keď bola jeho moc spochybnená, ako keď sa Rostova na Done zmocnila Vagnerova skupina, nikomu to zrejme neprekážalo. Počas Prigožinovej vzbury boli niektorí Rusi v eufórii a väčšina z nich pôsobila apaticky. Naopak, nebolo vidieť nikoho, a to v ktoromkoľvek ruskom meste, kto by Putinovi spontánne vyjadril svoju osobnú podporu, a už vôbec nikoho, kto by v mene jeho režimu podstupoval akékoľvek osobné riziko.

Eufória podľa mňa naznačuje, že niektorí Rusi sú pripravení na to, aby im vládol iný vykorisťovateľský režim. Apatia naznačuje, že väčšina Rusov v tomto momente berie ako samozrejmosť, že im bude vládnuť gangster s najväčším počtom zbraní a budú jednoducho pokračovať vo svojom každodennom živote bez ohľadu na to, kto tým gangstrom náhodou je.

2. Prigožin bol pre Putina hrozbou, pretože robí takmer to isté, čo robí prezident, a využíva jeho vlastný majetok. Samotný ruský štát aj Prigožinova žoldnierska firma sú exploatačné režimy s rozsiahlym PR a množstvom zbraní.

Putinov režim existuje a mestá Moskva a Petrohrad sú relatívne bohaté vďaka koloniálnej ťažbe uhľovodíkových zdrojov na Sibíri. Bohatstvo vlastní len veľmi málo ľudí a ruskému obyvateľstvu sa pravidelne servíruje dávka inak nezmyselnej vojny – najprv Ukrajina, potom Sýria, teraz opäť Ukrajina – na odpútanie pozornosti od tohto základného stavu vecí a presviedčanie, že existuje nejaký vonkajší nepriateľ, ktorý ju ospravedlňuje (nápoveda: naozaj neexistuje).

Vagnerova skupina fungovala ako akási intenzifikácia ruského štátu, robila tú najšpinavšiu prácu mimo Ruska, nielen v Sýrii a na Ukrajine, ale aj v Afrike. Dotoval ju ruský štát, ale skutočne veľké peniaze zarábala vlastnou ťažbou nerastných surovín, najmä v Afrike. Na rozdiel od väčšiny jej iných podnikateľských aktivít bola vojna na Ukrajine prehrou. Prigožin využil zúfalstvo ruskej propagandy z absencie víťazsiev a pripísal si zásluhy za víťazstvo pri Bachmute. Kým ho vagnerovci za cenu desaťtisícov ruských životov obsadili, mesto bolo úplne zničené a opustené. Ale keďže to bol jediný zisk v hrozne nákladnej, no strategicky nezmyselnej ruskej ofenzíve, Putinove médiá ho museli vykresliť takmer ako druhý Stalingrad či Berlín.

Prigožin si dokázal pripísať falošnú slávu a potom stiahol žoldnierov z Ukrajiny. Medzitým kritizoval vojenských veliteľov Ruskej federácie a častoval ich čoraz vulgárnejšími výrazmi, čím zabránil ruskému štátu (a Putinovi) získať z krvavého predstavenia na Ukrajine veľa bodov. Stručne povedané: vagnerovci boli schopni prinútiť Putinov režim, aby pracoval pre nich.

3. Prigožin povedal pravdu o vojne. Musíme to považovať za samoúčelnú nehodu. Šéf vagnerovcov je okázalý a skúsený klamár a propagandista, ale pred pochodom na Moskvu mu pomohla pravda. V ruskej verejnej mienke chcel zaujať pozíciu muža, ktorý lojálne bojoval za Rusko, získal jediné zmysluplné víťazstvo Ruska v roku 2023 a má v zuboch neschopný režim i nezmyselnosť samotnej vojny.

Nie som si istý, či sa venovala dostatočná pozornosť tomu, čo Prigožin povedal o Putinových motívoch k vojne: že nemajú nič spoločné s rozširovaním NATO či ukrajinskou agresiou, ale že išlo len o túžbu ovládnuť Ukrajinu, nahradiť jej režim k Moskve priateľským politikom (konkrétne Viktorom Medvedčukom), a potom sa zmocniť jej zdrojov a uspokojiť ruskú elitu. Vzhľadom na to, ako ruský politický systém v skutočnosti funguje, to znie vierohodne. Rôzne Putinove zdôvodnenia sú v dramatickom rozpore so spôsobom, akým ruský politický systém v skutočnosti funguje.

4. Rusko je oveľa menej bezpečné než pred napadnutím Ukrajiny. Nikdy nebol dôvod veriť, že Putinovi záleží na ruských národných záujmoch. Ak by mu na nich záležalo, nikdy by nezačal konflikt, ktorý by prinútil Rusko podriadiť sa Číne, ktorá je jedinou skutočnou hrozbou na jeho hraniciach. Každý realista v Moskve, ktorý by sa zaujímal o ruský štát, by sa radšej snažil nájsť rovnováhu medzi Čínou a Západom, než by presadzoval politiku, ktorá nutne musela Západ odcudziť.

Putin sa obával, že Ukrajina môže slúžiť ako vzor pre Rusov. Na rozdiel od nich mohli Ukrajinci voliť a užívali si slobodu prejavu a združovania. To nebola hrozba pre Rusko, ale pre Putinovu vlastnú moc. Ruský prezident určite videl Ukrajinu ako príležitosť na vytvorenie predstavenia, ktoré by odvrátilo pozornosť od korupcie jeho režimu, a na upevnenie vlastnej povesti vodcu, ktorý môže zhromaždiť to, čo falošne vykresľoval ako „ruské“ krajiny. Ale nič z toho nemá nič spoločné s bezpečnosťou Ruska ako štátu alebo s blahobytom jeho obyvateľov.

Zdá sa, že Putin z roku 2022 (oveľa viac ako Putin z roku 2014) uveril svojej vlastnej propagande, precenil ruskú moc a zároveň zavrhol realitu ukrajinského štátu a ukrajinskej občianskej spoločnosti – to by neurobil žiaden realista. Výsledkom je, že druhá invázia zlyhala, čo znamená (ako som písal vo februári 2022) príležitosť pre rivala z radov vojenských veliteľov. Nakoniec ním bol Prigožin, ktorý využil príležitosť.

Toto všetko mohlo mať abstraktnú povahu, no len do chvíle, kým viedol svoje sily do Moskvy, zostrelil šesť ruských helikoptér a jedno lietadlo a zastavil sa bez toho, aby sa stretol so zmysluplným odporom. Iste, vagnerovci mali mnoho výhod, napríklad, že ich miestni považovali za Rusov a vedeli, ako funguje miestna infraštruktúra. Napriek tomu Prigožinov pochod ukazuje, že aj malá sila by mala len malý problém dostať sa do Moskvy. Predtým než bola väčšina ruských ozbrojených síl nasadená na Ukrajine, kde mnohé z najlepších jednotiek v podstate prestali existovať, to tak nebolo.

5. Keď bude Putin zahnaný do kúta, bude sa chcieť zachrániť. Na Západe máme obavy z Putinových pocitov. Čo môže urobiť, ak sa bude cítiť ohrozený? Môže nám urobiť niečo hrozné? Putin túto líniu uvažovania podporuje neustálymi rečami o „eskalácii“ a podobne. Aj v sobotu Putin predniesol ďalší prejav plný vyhrážok, tentokrát namierený proti Prigožinovi a jeho vagnerovcom. A potom nastúpil do lietadla a odletel do iného mesta. A potom uzavrel dohodu s Prigožinom. A potom boli všetky obvinenia proti nemu zrušené. A potom Putinovi propagandisti vysvetlili, že toto všetko je úplne normálne.

Pokiaľ bude Putin pri moci, bude to robiť. Bude sa vyhrážať a dúfať, že tieto hrozby zmenia správanie jeho nepriateľov. Keď sa to nepodarí, zmení príbeh. Jeho režim spočíva na propagande a v konečnom dôsledku slúži propagande aj činnosť armády. Aj keď je jej predstavenie také ponižujúce, ako si len možno predstaviť, teda také, ako sme videli v sobotu, keď ruskí rebeli pochodovali na Moskvu a Putin utiekol, jeho odpoveďou bude, že sa pokúsi zmeniť tému.

Stojí za to zdôrazniť, že v sobotu bola hrozba pre neho osobne a pre jeho režim reálna. Riziko aj poníženie boli neporovnateľne väčšie ako čokoľvek, čo sa mohlo stať na Ukrajine. V porovnaní s mocou v Rusku je moc na Ukrajine nepodstatná. Po tom, čo sme práve videli, by nikto nemal tvrdiť, že Putin môže byť na Ukrajine zatlačený do kúta a prijať nejaké hrozné rozhodnutie. Na Ukrajine ho nemožno zatlačiť do kúta. To sa dá urobiť len v Rusku. A teraz už vieme, čo urobí, keď sa tak stane: nahrá prejav a utečie.

(A s najväčšou pravdepodobnosťou vypíše šek. Nikto zatiaľ nevie, čo je predmetom dohody medzi Putinom a Prigožinom. V Rusku sa hovorí, že Prigožinov hlavný cieľ Sergej Šojgu bude nútený odstúpiť po obvineniach z korupcie či niečoho iného. Objavili sa tiež správy, že Prigožin dostal dôvod znepokojovať sa o životy členov svojej vlastnej rodiny a ďalších vodcov Vagnerovej skupiny. Osobne si však predstavujem, že jedným z bodov dohody sú peniaze. Prvého júla sa vagnerovci aspoň formálne chystali prestať existovať ako samostatná entita. Tak ako všetky súkromné ​​armády, aj oni sa museli podriadiť ministerstvu obrany, teda Šojguovi. To, myslím, pomáha vysvetliť načasovanie vzbury. Ak by skupina prestala fungovať ako doteraz, Prigožin by prišiel o veľa peňazí. Nie je nerozumné predpokladať, že pochodoval na Moskvu vo chvíli, keď ešte mal palebnú silu na poslednú výplatu. Tu môžu pomôcť mafiánske metafory. Predstavte si ruský štát ako výpaľníka. Nikto nie je skutočne v bezpečí, ale každý musí prijať „ochranu“ s vedomím, že je to menej riskantné ako rebélia. No výpaľník je vždy zraniteľný iným výpaľníkom. Podľa tejto logiky si môžeme Prigožinov návrh Putinovi predstaviť takto: Nasadzujem väčšiu silu a teraz od vás žiadam peniaze za ochranu. Ak chcete pokračovať vo svojom vlastnom ochranárskom vyčíňaní, zaplaťte mi skôr, ako sa dostanem do Moskvy.)

6. Hlavnými účastníkmi celej veci boli fašisti a fašisti sa môžu hádať. Výraz „fašista“ príliš nepoužívame, keďže ho Rusi (najmä ruskí fašisti) používajú na označenie svojich nepriateľov, čo je mätúce, a aj preto, že sa zdá byť politicky nekorektné ho použiť. A je tu aj iný dôvod: na rozdiel od Talianov, Rumunov a Nemcov z 30. rokov 20. storočia Putinov režim využíva obrovské zisky z uhľovodíkov na ovplyvňovanie západnej verejnej mienky.

Napriek tomu treba povedať, že ak dnešné Rusko nie je fašistickým režimom, je naozaj ťažké povedať, ktorý iný režim by bol fašistický. Dnešné Rusko je zreteľnejšie fašistické ako Mussoliniho Taliansko, ktoré tento termín vymyslelo. Ruskí fašisti stáli v popredí oboch invázií na Ukrajinu, a to na bojisku i v propagande. Samotný Putin používal fašistický jazyk na každom kroku a na Ukrajine sledoval fašistický cieľ genocídy.

Prigožin bol však počas tejto vojny efektívnejší fašistický propagandista, ktorý strategicky používal symboly násilia (kladivo) i obrazy smrti (cintoríny, skutočné mŕtvoly), aby upevnil svoju pozíciu. Vagnerova skupina zahŕňa veľmi veľké množstvo otvorene fašistických bojovníkov. Vagnerovský konflikt so Šojguom má rasistické podtóny – na pro-vagnerovských kanáloch na sociálnej sieti Telegram sa o ňom hovorí ako o „zvrhlíkovi z Tuvy“ a podobne.

To znamená, že rozpor medzi fašistami sa môže zdať veľmi zmysluplný, keď je to všetko, čo je v ponuke, a je úplne jasné, že stret dvoch fašistických táborov hlboko zasiahol mnoho Rusov.

Napriek tomu je dôležité špecifikovať rozdiel medzi Putinovým a Prigožinovým fašizmom a fašizmom z 30. rokov 20. storočia. Obaja muži sa veľmi zaujímajú o peniaze, čo prvá generácia fašistov vo všeobecnosti nerobila. Sú to oligarchickí fašisti – typ, ktorý sa oplatí sledovať aj v USA.

7. Rozdelenie, ktoré sme videli v sobotu, bolo skutočné a pravdepodobne pretrvá. Niektorí Rusi oslavovali, keď vagnerovci zostrelili ruské helikoptéry, a iní sa čudovali, že to dokázali. Niektorí Rusi chceli vidieť zmenu, iní si ju nevedeli predstaviť. Väčšinu Rusov to asi veľmi nezaujíma, ale tí, ktorých áno, nemajú rovnaký názor. Putinov režim sa ako vždy pokúsi zmeniť tému, ale teraz mu na Ukrajine (bez vagnerovcov) chýba útočná sila, a teda aj schopnosť vytvoriť veľké predstavenie. Ruská propaganda sa už obrátila proti vagnerovcom, ktorí boli ešte včera hrdinami. Verboval pre nich popredný ruský propagandista Vladimir Solovjov. Vraj u nich slúžil aj syn Putinovho hovorcu. Hoci to bola takmer určite lož, ukazuje, že Vagnerova skupina bola kedysi prestížna.

Pre ruských propagandistov môže byť ťažké nájsť v príbehu nejakých hrdinov, pretože pochodu na Moskvu väčšinou nikto nebránil. Ak boli vagnerovci takí hrozní, prečo ich všetci nechali ísť dopredu? Ak je ruské ministerstvo obrany také efektívne, prečo urobilo tak málo? Ak je na čele Putin, prečo utiekol a nechal aj vyjednávanie na Lukašenka z Bieloruska? Ak je hrdinom príbehu Lukašenko, čo to hovorí o Putinovi?

Rovnako nie je jasné ani to, čo bude teraz s Prigožinovou armádou. Kremeľ tvrdí, že jeho muži budú integrovaní do ruských ozbrojených síl, ale je ťažké si predstaviť, prečo by to akceptovali. Sú zvyknutí na to, že sa s nimi zaobchádza s väčšou úctou (a dostávajú tiež lepšie zaplatené). Ak skupina zostane v nejakej forme nedotknutá, je ťažké si predstaviť, ako by sa jej dalo dôverovať na Ukrajine či kdekoľvek inde. Skrátka, Putin teraz čelí zlej voľbe medzi toleranciou a čistkami. Ak by toleroval rebéliu, vyzeral by slabo. Ak bude svoj režim čistiť, riskuje ďalšiu rebéliu.

8. Jedným z Putinových zločinov proti Rusku je jeho zaobchádzanie s opozíciou. Môžete sa spýtať: čo má väznená alebo vyhnaná opozícia spoločné s Prigožinovou vzburou? Ide o to, že ich uväznenie a vyhnanstvo znamenajú, že mohli urobiť len málo pre presadenie svojich vlastných predstáv o budúcnosti Ruska v čase, keď je na to vynikajúca príležitosť. Putinov režim je zjavne opotrebovaný, ale v okolí nie je nikto, kto by to povedal a navrhol niečo lepšie, než je ďalší starnúci fašista.

Počas pokusu o prevrat proti Gorbačovovi v auguste 1991 sa Rusi zhromaždili v Moskve. Mohli i nemuseli byť podporovateľmi Gorbačova, ale videli hrozbu, ktorú vojenský prevrat predstavuje pre ich vlastnú budúcnosť. Odpor voči prevratu dal Rusku šancu na nový začiatok, šancu, ktorá bola premárnená. Proti tomuto pokusu o prevrat nebol žiadny odpor, sčasti pre systematickú politickú degeneráciu Putinovho režimu, sčasti preto, že ten typ odvážnych Rusov, ktorí vyšli do ulíc v roku 1991, je za mrežami alebo v exile. To znamená, že Rusom bola vo všeobecnosti odopretá šanca myslieť na politickú budúcnosť.

9. Videli sme ukážku toho, ako sa skončí vojna na Ukrajine. Keď bude v Rusku zmysluplný konflikt, Rusi zabudnú na Ukrajinu a budú venovať pozornosť svojej vlastnej krajine. To by sa nestalo prvý raz a môže sa to stať znova. Keď takýto konflikt potrvá dlhšie ako len jeden deň, ruské jednotky sa z Ukrajiny stiahnu. V tomto prípade sa vagnerovci stiahli z Ukrajiny a potom jednotky Ramzana Kadyrova (Achmat) odišli z Ukrajiny bojovať proti vagnerovcom (čo sa im podľa očakávania nepodarilo, ale to je iný príbeh).

Počas trvalejšieho konfliktu by z Ukrajiny odišli aj vojaci pravidelnej armády. Moskvu a jej elity by totiž nebolo možné inak ubrániť. Moskovské elity, ktoré myslia na budúcnosť, by mali chcieť, aby sa tieto jednotky stiahli hneď. Pri svojej súčasnej trajektórii bude Rusko pravdepodobne skôr ako neskôr čeliť vnútornému boju o moc. Vojny sa tak končia: keď je cítiť tlak vo vnútri politického systému. Tí, ktorí chcú, aby sa táto vojna skončila, by mali pomôcť Ukrajincom tento tlak vyvinúť.

10. Udalosti v Rusku (podobne ako udalosti na Ukrajine) sú vo veľkej miere určované voľbou Rusov (alebo Ukrajincov). V USA máme imperialistický zvyk odopierať vlastnú vôľu obom stranám tohto konfliktu. Zdá sa, že príliš veľa ľudí si myslí, že Ukrajinci bojujú kvôli USA alebo NATO, pričom v skutočnosti je situácia úplne opačná: bol to ukrajinský odpor, ktorý presvedčil ostatné národy, aby pomohli. Príliš veľa ľudí si tiež stále myslí, že USA alebo NATO mali niečo spoločné s Putinovým osobným rozhodnutím napadnúť Ukrajinu, pričom v skutočnosti nám charakter ruského systému (a Putinove vlastné slová) poskytujú viac ako dosť vysvetlení.

Niektorí z týchto ľudí teraz tvrdia, že Prigožinov puč naplánovali Američania, čo je hlúpe. Bidenova administratíva celkom dôsledne pracovala proti vagnerovcom. Hlavnou americkou Prigožinovou linkou bola jeho tvrdá práca ako šéfa ruskej Internet Research Agency na tom, aby bol Trump v roku 2016 zvolený za prezidenta. Iní sa snažia vysvetliť Prigožinov pochod na Moskvu a jeho koniec ako nejaké zložité politické divadlo, ktorého cieľom bolo presunúť Prigožina a jeho armádu do Bieloruska, aby zorganizovali úder na Ukrajinu zo severu. To je smiešne. Ak Prigožin skutočne pôjde do Bieloruska, nedá sa povedať, čo by tam mohol improvizovať. Myšlienka takéhoto plánu však nedáva zmysel. Ak by Putin a Prigožin spolupracovali, mohli by sa na takomto kroku jednoducho dohodnúť spôsobom, ktorý by nepoškodil ich reputáciu (a neoslabil by Rusko).

Putin sa rozhodol napadnúť Ukrajinu z dôvodov, ktoré mu dávali zmysel v systéme, ktorý vybudoval. Prigožin vzdoroval Putinovi z dôvodov, ktoré mu dávali zmysel ako niekomu, kto z tohto systému profitoval. Vzbura bola voľbou v rámci Putinovej vojny a je príkladom katastrofy, ktorú Putin svojej krajine priniesol.

Článok zo stránky substack.com uverejňujeme s autorovým súhlasom