Spevák Vojtik: Od nás Rómov sa očakáva, že zlyháme. Chcem dokázať opak

Pochádza z Detvy, je Róm a je kvír. Ako hudobník vystupuje pod menom Vojtik, okrem toho robí vlastnú drag šou ako Kassandra.

Keď v máji zverejnil pesničku Detviansky sen, začali sa mu hrnúť ponuky na vystúpenia a rozhovory. „Ešte som poriadne nespracoval, čo všetko sa odvtedy udialo, musel som sa sústrediť najmä na dokončenie školy,” hovorí čerstvý absolvent konzervatória Vojtech Klinec.

Rozprávali sme sa v kultúrnom centre Záhrada v Banskej Bystrici, kde strávil celý víkend na festivale Pride ako účinkujúci a pomáhal aj s organizáciou.

Kedy ste zistili, že ste kvír?

Na mne to bolo vidno veľmi skoro. Už ako štvorročný som si obliekal rómske ženské kroje, blúzky a sukne. Nemal som oficiálny coming-out pred rodinou, nič také, že teraz vám musím niečo dôležité povedať. Oni to berú tak, ako to je. Vždy ma brali takého, aký som.

Ako na to zareagovali spolužiaci?

Keď som mal 11-12, mal som potrebu sa viac prejavovať. Ako bežné dieťa, ktoré sa v tom veku hľadá a snaží sa nájsť samo seba. Nejde len o LGBTI+ ľudí. Vtedy som mal emo fázu, veľké čierne vlasy, mejkap. Moji spolužiaci aj väčšina ľudí je vychovávaná v tom, že keď niekto ide mimo šablóny bežného chlapca, vyradia ho zo svojej spoločnosti. Prestanú sa s ním rozprávať a robia mu rôznymi spôsobmi zle. Problémom nie sú len rodičia, ale aj učitelia, ktorí nepomáhajú a nevysvetľujú. Pre mňa sú múdri ľudia aj takí, ktorí nemusia mať vysokú školu, ale sú ľudskí. Niektorí v Detve a v okolí veľmi citovo vzdelaní nie sú.

Prečo?

Lebo sa boja. Prejav citu je pre nich automaticky spojený so slabosťou. Muži sú automaticky nastavení tak, že musia byť pevní, silní. Od detstva vyrastajú v tom, že prejaviť city znamená slabosť.

V pesničke Detviansky sen spomínate šikanu, ktorú ste zažívali zo strany spolužiakov. Ako sa k tomu vtedy stavali učitelia? Vedeli o tom? 

Boli učitelia, ktorí pred tým zakrývali oči. Nechceli to riešiť. Videlo to aj mnoho ďalších ľudí, no nechceli sa do toho starať, aby nemuseli byť vnímaní ako tí, čo podporujú gejov. Ale ja nie som ten typ, že keď sa mi deje niečo zlé, hneď utekám za učiteľmi alebo za rodičmi. Skôr si to nechávam pre seba a časom som to začal dávať do pesničiek.

Prečo ste použili vo videoklipe k Detvianskemu snu slovenskú vlajku a nosíte ju aj na vystúpeniach s výkrikom Za vlasť?

Slovenská vlajka je ešte stále často používaná ako znak, ktorý ľuďom, ako som ja, nepatrí. Mávajú ňou kotlebovci, aby nám povedali niečo negatívne. Tak som sa rozhodol, že ňou budem mávať tiež. Uspokojuje ma to, beriem to ako takú čerešničku na svojej satire. Aj teraz na bystrický Pride prišli kotlebovci s vlajkami, tak som vytiahol vlastnú.

Ako to dopadlo?

Nás tam bolo vyše 500, ich tak 10-12. Pôsobili ako nejaký ohrozený druh. Takto by to mohlo zostať aj po voľbách.

Niektorí ľudia, ktorí počuli Detviansky sen, mali chuť hneď ísť do Detvy a zobrať vás odtiaľ, pretože ako kvír a Róm musíte mať v meste, kde voľby vyhrávajú kotlebovci, veľmi ťažký život.

Ľudia by to nemali brať tak, že niečo je hodnotnejšie, keď je to autentické. Áno, píšem najmä o svojom živote a skúsenostiach, ale je to v konečnom dôsledku umelecká tvorba, nie denník. Keď napríklad spievam, že nikdy nebudem kráľovnou venčeka, je to skôr metafora, že nikdy nezapadnem medzi spolužiakov. Vždy som bol odmietaný preto, lebo som Róm a kvír. Chcel som patriť aj do iných partií, byť populárny aj medzi nimi, ale nechceli ma prijať. No keď mi niekto neverí, rád mu dokazujem, že som dosť dobrý.

Chodil som na bežnú základnú školu, ale mnoho Rómov sa napríklad pre rodinné problémy nevie dobre učiť alebo nemajú na zošity. Nepotrebovali by špeciálnu školu, ale už v prvých či druhých ročníkoch ich tam posielajú. Môžu byť múdri, ale majú smolu – môžu ísť už len za murárov alebo čašníkov. Ich rodičia boli vychovaní v systéme, že ďaleko to nedotiahnu, a ani oni potom nemajú špeciálnu motiváciu ísť za vzdelaním. Väčšina Rómov, ktorí tú motiváciu majú, najskôr stretla ľudí, ktorí im ju dali.

Mňa osobne poháňa rodina. Vždy verila, že škola a vzdelanie sú potrebné. Ale poznám iných rodičov, ktorí si myslia, že deti by automaticky mali hneď začať robiť, pretože treba peniaze.

Čo robia vaši rodičia?

Otec je zvárač v podniku PPS a mama je momentálne nezamestnaná, predtým mala na starosti priestory okolo Lidla, ale bolo to už fyzicky pre ňu náročné.

Moja starká Marie Oláhová vyrastala v detskom domove v Česku. Keď sa dozvedela, odkiaľ pochádza, prišla do Detvy. Videla, v akom stave sú tu Rómovia. Začala s nimi robiť – založila folklórny súbor Romka aj úniu rómskych materských centier. Vďaka nej aj niekoľkým ďalším ľuďom vznikla komunita Rómov, ktorí chcú vzdelanie a rozmýšľajú nad svetom. Nie je to jednoduché, pretože spoločenský systém je skôr nastavený tak, aby sme zlyhali, ale sú Rómovia, ktorí to prebojujú.

Aký je to pocit byť vo dvoch menšinách – ako Róm a zároveň kvír?

Každý prežíva svoju inakosť individuálne. Ja som aj charakterovo skôr outsider a introvert, nielen rasovou a sexuálnou identitou. Jediná podpora, ktorú si môžeme dať, je emocionálna – držať sa spolu. Iným ľuďom často nemáte ako pomôcť, pretože neviete pomôcť ani sám sebe.

Ako ste prežívali správu o vlaňajšom teroristickom útoku na Zámockej?

To bolo týždeň pred mojím prvým vystúpením s Kassandrou. V Banskej Bystrici sme plánovali urobiť veľký kvír večer, a keď prišla tá správa, všetci sme boli v šoku. To je, ako keby teraz niekto prišiel sem do Záhrady s puškou a začal strieľať… Navyše Juraj Vankulič a Matúš Horváth boli kamaráti mojej drag starkej a drag mamy. Jeden z nich mal prísť aj na našu šou.

Najskôr sme si povedali, že našu akciu ideme zrušiť, ale potom sme sa rozhodli, že ju musíme urobiť. Lebo by to bolo presne to, čo ľudia, ktorí nás nenávidia, chcú – aby sme prestali verejne existovať.

Ťažko sa vyrovnáva s tým, keď zabijú niekoho z vašej komunity len preto, lebo je tým, kým je. Určite sa to nejakým spôsobom podpísalo aj na pesničke Detviansky sen. Posledným štuchom k nej boli potlačené práva transrodových ľudí, tie zákony, ktoré sa neschválili.

Ako sa zmenil váš život po zverejnení tejto pesničky?

Keď som ju ráno zavesil na YouTube, išiel som do školy a až popoludní som zistil, čo sa deje. Vôbec som nečakal taký úspech, doteraz moju hudbu počúvali len kamaráti. Vyšlo niekoľko článkov, pesničku si vypýtali do dvoch rádií a dostal som niekoľko ponúk na koncerty. Už som hral v mlyne pri Pezinku, v Bratislave na Garážach a na Kiki Nation. Viac sa popri maturite nedalo.

V júli som bol na Feste Anča v Žiline, čaká ma Pohoda a potom ešte Pride v Bratislave aj v Košiciach. Prišla aj ponuka od jedného hudobného labelu, ale nedohodli sme sa. Ich podmienkou bolo pravidelné vydávanie nových skladieb, čo sa mi nepáčilo. To by ma pripravilo o radosť z tvorby.

Pred pár dňami ste zverejnili EP s tromi verziami pesničky Detviansky sen a skladbu Mood Swingz. Kedy bude celý album?

Najskôr vydám ďalšie EP v polovici júla a potom sa vrhnem na album, ktorý som nazval Lovesick. Už som ho mal hotový, ale hneď ako vybuchol Detviansky sen, rozhodol som sa, že to celé musím pripraviť lepšie. Moja tvorba je veľmi svojská, doteraz mi príliš nezáležalo na kvalite produkcie a na zvuku. Nechcem stratiť lo-fi prístup, ale keď je tam napríklad gitarový part, dám ho nahrať naozajstnému gitaristovi. Gitary v Detvianskom sne sú z loopu, ktorý som našiel na YouTube, kde mal asi 20 pozretí. Väčšinou si sám produkujem a vytváram melódie v počítači. Na klavíri zahrám tóny, ktoré upravujem, aby zneli ako gitara. Presne preto to teraz chcem spraviť prirodzenejšie.

Zatiaľ vystupujete sám, pustíte si podklad z počítača a do toho spievate. Zvažujete dať dokopy kapelu?

Plánujem to urobiť. Reálne sa stretávať s hudobníkmi a pravidelne skúšať. Musí to byť naživo prepracované.

Kedy ste vlastne začali spievať?

Už ako dieťa. Moja starká ma aj spolu s mamou brávali na skúšky folklórneho súboru. Súbor tancoval a vedľa sme stáli my – muzikanti a speváci. Začal som robiť sprievodné vokály starkej a iným ženám, ktoré spievali klasické tradičné rómske pesničky.

Čo bola prvá pesnička, ktorá vás totálne dostala?

Lana del Rey, Videogames. Mal som osem rokov a pamätám si presne moment, keď to začali púšťať na Óčku. Vtedy boli populárne žánre EDM, párty techno a zrazu prišla taká krásna jemná hollywoodska vec. Je to dodnes jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek. Už ako malého ma úplne chytila, hoci som ešte vôbec nevedel, čo je láska.

Ako prišlo k tomu, že ste začali písať aj vlastné skladby? 

Najskôr som písal básne, v trinástich. Z nich sa to vyvinulo do pesničiek. Dnes už určite píšem lepšie, dospel som. Ale napríklad do pesničky Krv som použil veľa textu ešte z pôvodnej básne. Keď sa mi niečo podarí a chcem sa pochváliť, idem s tým najskôr za kamarátmi. Starká ma veľmi podporuje, ale pred ňou sa trochu hanbím. Nechcete ukazovať svojej rodine, že sa niekedy trápite. Radšej sa trápim sám ako s inými ľuďmi.

Prečo ste vlastne na konzervatóriu išli študovať herectvo, keď vás tak baví hudba?

Pôvodne som chcel ísť na spev, ale potom som zistil, že to je operný spev. Mám veľmi rád operu, ale môj hlas sa na ňu nehodí. Dalo by sa to možno vybudovať a študovať, ale viac ma baví robiť svoju hudbu. Pesničky skladám v počítači, nehral som na žiadny nástroj. Až na konzervatóriu som začal s klavírom. Tak som si povedal, že skúsim herectvo na konzervatóriu, a v Rimavskej Sobote ma prijali.

Ľudia vás zatiaľ poznajú len ako Vojtika. Ako im predstavujete Kassandru?

Vojtik má melancholický vibe, sú to pesničky. Kassandra je drag šou, taká hlúposť. Parodujem stereotyp rómskej ženy a pri vystúpeniach vždy hovorím vetu „Aby ste zdochli“. Naposledy som išiel na pódium ako tehotná žena, štipce vo vlasoch, s cigaretou v ruke a s vrecom zálohovaných fľašiek. Už odmalička si rád zo všetkého uťahujem, pretože život by sme nemali brať až tak vážne.

Práve ste úspešne zmaturovali. Čo plánujete ďalej?

Chcem si dať rok pauzu, vydýchnuť si. Konzervatórium mi trochu znechutilo herectvo a divadlo. Nie pre to, aké je to konzervatórium, učitelia sú veľmi dobrí, problémom je zle nastavený systém – všetky konzervatóriá sú na tom rovnako. Je to o známkovaní a o tom, že učiteľ má prikázaný presný počet textov, ktoré si musia žiaci prejsť. Radosť z umenia a tvorby tam mizne. Konzervatóriá existujú na to, aby vychovali istú šablónu herca. Musíte byť silné indivíduum, aby ste tento odbor mali stále v láske. Preto som sa rozhodol sústrediť na hudbu, nájsť si nejakú robotu mimo umenia a možno skúsim ochotnícke divadlo. Ale ďalší rok určite pôjdem na prijímačky.

Kam?

Na herectvo do Banskej Bystrice, na VŠMU aj do Brna. Všade, kam sa bude dať. Chcem mať vysokú školu, pretože je lepšie mať zadné dvierka. Keď to nevyjde s hudbou a s divadlom, môžem ísť učiť. Vzdelanie je istota. Ja si robím, čo chcem, a aj škola patrí k tomu, čo chcem.

Na banskobystrickom festivale Pride ste boli teraz prvýkrát?

Môj prvý Pride bol v Bystrici pred rokom. Prišiel som, zažil, ako to funguje, a potom som im napísal, či sa môžem pridať. Tvoríme malý okruh ľudí, ktorí si rozumejú.

Aká je LGBTI+ komunita v Detve?

Je tam, ale skôr sú to starší ľudia. Túto komunitu tvoria najmä Rómovia. Stretávajú sa spolu, väčšinou sú to kamaráti mojej mamy, aj k nám chodia na návštevy. Ale mladí skôr odchádzajú, najmä čo najďalej z Detvy. Ja sa tam však chcem po vysokej škole vrátiť.

V Detvianskom sne spievate: „Moc bojím sa budúcna / odsúdený do záhuby.“ Stále máte obavy?

Z budúcnosti mám stále isté obavy, ale už som človek, ktorý sa nikde nestratí. Keby ste ma predtým dali do nejakej skupiny ľudí s inými názormi, skrčil by som sa a nevedel by som, čo povedať. Dnes už som nebojácnejší a veľmi rád sa pohádam. Viac idem aj mimo svojej bubliny, pretože treba vzdelávať a ukazovať, že niektoré informácie nie sú pravdivé. Mnoho homofóbov napríklad verí, že LGBTI+ ľudia sú úplne iní, než akí v skutočnosti sú.

Myslíte si, že vaša generácia už tieto témy nebude musieť vysvetľovať ďalším?

Naša generácia je oveľa aktívnejšia a tolerantnejšia, ale vzhľadom na to, aké je Slovensko dnes, asi len pomôžeme ďalším dvom-trom generáciám, aby tieto témy už nemuseli riešiť.

Ako si ďalej predstavujete svoj život?

Dávam si na všetko čas. Partnera teraz nemám. Keď má niekto o mňa záujem, zľaknem sa. Automaticky vojdem do akejsi kukly. S chlapcom som sa ešte za ruky na ulici nedržal, ale určite plánujem. A chcel by som mať niekedy sobáš. Poznám veľa gejov aj heterosexuálov, ktorí nepotrebujú svadbu, papier, že ste oficiálne spolu. Ale mne sa to páči, v tomto som tak klasicky vychovaný. Je pekné ísť sa zobrať do kostolíka. Verím, že jedného dňa sa k tomu dopracujeme aj na Slovensku.

Bojujem za práva LGBTI+ ľudí, aj keď ich sám využijem až v budúcnosti. Zatiaľ sa veľmi obklopujem prácou a školou, pretože viem, že sa mi to v budúcnosti oplatí. Keď budem mať väčší pokoj a istotu, vtedy chcem začať budovať vzťah s iným človekom.

Viete si predstaviť, že o dvadsať rokov ešte stále budete na pódiách ako Vojtik?

Áno, viem. Na veľkých, ale pokojne aj na malých. Vidím sa ako človek, ktorý stále robí hudbu, aj keď nebude mať žiadne publikum.

O Kassandre platí to isté?

Kassandra ma nesmierne baví a napĺňa. Minule som spieval Daru Rollins – Zvonky šťastia a Čo o mne vieš. To bol úplne hrot. Už odmalička veľmi rád zabávam ľudí, čiže asi ma to neprestane baviť. Verím, že aj keď budem mať deväťdesiat, ešte vyjdem na pódium. S nejakou parochňou a o barlách.