Máme tu čierny trh psychologických služieb, musíme zmeniť zákon, hovorí šéfka Slovenskej komory psychológov

Pri hľadaní psychologickej pomoci na sociálnych sieťach či komerčných portáloch, ktoré združujú odborníkov na duševné zdravie, treba byť podľa prezidentky Slovenskej komory psychológov Evy Klimovej opatrný.

„Oslovila som jeden z týchto portálov s otázkou, ako mi zaručia kvalitu u nich pôsobiacich psychológov. Odpísali mi, že sú odborne zdatní. Ako prezidentka Slovenskej komory psychológov však viem, že je potrebné aj povolenie na prevádzkovanie tejto činnosti. A to mnoho psychológov, ktorí ponúkajú svoje služby, nemá,“ upozorňuje.

Podľa nej je potrebné, aby sa aj ľudia naučili rozlišovať, kto je skutočný odborník. „Nemá zmysel zakazovať ‚nechoď k nemu‘, ale treba človeka viesť k tomu, aby si dokázal nájsť to, čo je preňho naozaj prospešné.“

V rozhovore sa dočítate aj o tom:

• ako sa zorientovať v ponuke psychologických služieb;
• čím by sme sa mali riadiť pri výbere psychológa/psychologičky;
• čo môžete robiť, ak ste nespokojní s priebehom terapie alebo prístupom odborníka;
• aké „terapie“ prinášajú na Slovensko rôzne sekty;
• prečo je podľa nej potrebná zmena zákonov o psychologických službách;
• čo jej píšu študenti psychológie v záverečných prácach.

Keď si spomeniem, ako málo informácií o duševnom zdraví sme mali pred dvadsiatimi rokmi, tak si uvedomujem, že dnes tu máme presne opačný trend. Je toho tak veľa, že je skôr problém sa v tom vyznať. Vnímate to aj vy?

Jasné, informácií je veľa; otázkou je, či tých správnych. Ja vnímam ako problém, že na Slovensku neexistuje v oblasti duševného zdravia jasná cesta klienta. Zámerne hovorím „klienta“ a nie „pacienta“, pretože nie vždy pri problémoch dotýkajúcich sa prežívania a správania musí mať človek nálepku nejakej diagnózy a byť niekde pacientom.

Predstavte si, že ste matka dieťaťa, u ktorého je podozrenie na autizmus alebo niektorú vývinovú poruchu. Jednoducho neviete, kam máte ísť. Posielajú vás od jednej ambulancie k druhej, potom do centra poradenstva a prevencie, a zase sa dostanete naspäť k neurológovi alebo psychiatrovi. Systém je pre klientov nejasný a komplikovaný.

Pred pár rokmi tak nastala fáza, keď bolo veľmi potrebné dať ľuďom informácie o všetkých odborníkoch, ktorí tu fungujú v oblasti psychologickej pomoci. Nezačalo sa to však robiť systematicky, čo spôsobilo ešte väčší chaos. A tým, že sa tu rozmohlo veľa rôznych ponúk, prišla aj určitá nekvalita.

Poďme teda na to z pohľadu klienta. Čo by ste poradili človeku, ktorý pomoc potrebuje už dnes a nevie sa zorientovať?

Ak potrebujete psychologickú pomoc, v prvom rade je dobré mať zadefinované, čo presne potrebujete riešiť. Či ide o vaše prežívanie a správanie, zvládanie záťaže, o rôzne symptómy, ktoré by mohli naznačovať psychickú poruchu, alebo o vzťahové problémy, prípadne napríklad problémy s výkonom v školskom prostredí.

Keď už mám zadefinované, čo ma trápi a čo potrebujem riešiť, až potom môžem hľadať v systéme. Ak si myslím, že som chorý, mám obavu, že by mohlo ísť o psychickú poruchu alebo napríklad ťažšie sa sústreďujem, mení sa mi výkon, mal by som sa obrátiť na všeobecného lekára a v prípade dieťaťa na detského lekára, ktorí by mali človeka ďalej nasmerovať.

Spravidla ho nasmerujú do zdravotníckeho systému, takže ak ide o podozrenie na psychickú poruchu, dostáva sa spravidla ku klinickému psychológovi, psychiatrovi alebo psychoterapeutovi. Pokiaľ sú to problémy, ktoré sa dotýkajú detí v škole, riešenie patrí zvyčajne do školského systému – vtedy je klient smerovaný do centra poradenstva a prevencie alebo ku školskému psychológovi.

Ak ide o problém v rámci práce (napríklad sa neviete zorientovať na trhu práce, potrebujete si nastaviť kariérnu dráhu, máte konflikty na pracovisku), tak narážate na problém, ku komu ísť. Podľa platnej legislatívy pracovní psychológovia v rámci firmy či organizácie nesmú existovať ako zamestnanci a poskytovať svoje služby.

Prečo?

Pretože aj pracovná psychológia sa u nás oficiálne uzatvorila do rezortu zdravotníctva. Obdobne je to s poradenskou psychológiou. Ak ako psychológ nie ste zamestnancom napríklad v školstve alebo v rezorte sociálnych vecí, tak psychologické služby klientovi v pracovnej alebo poradenskej psychológii smiete poskytovať len ako zdravotnú starostlivosť. Môžete teda ísť len ku pracovnému psychológovi, ktorý má svoju ambulanciu alebo pracuje na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v rámci zdravotníctva.

Bežný človek o tom nemusí mať predstavu. Čo má teda robiť, aby dostal účinnú pomoc?

Dôležité je nájsť pomoc. Je dobré prísť akýmkoľvek spôsobom do systému a každý odborník, ktorý v ňom pracuje v oblasti duševného zdravia, by mal byť schopný odporučiť, ktorou cestou by ste mali ísť. Poviem to takto: je jedno, akým spôsobom sa klient do systému dostane – či od všeobecného lekára, gastroenterológa, psychiatra alebo logopéda; je dôležité, aby doň vstúpil, a určitá cesta pomoci sa zvyčajne potom nájde. Aj keď niekedy je to komplikované a pre klienta zdĺhavé, ale nájde sa.

Ak napríklad hľadáme pomoc u všeobecného lekára, ako mám vedieť, či mi odporučí naozaj kvalitného odborníka na môj problém, ktorý sa týka duševného zdravia?

Všeobecní lekári by mali byť schopní odporučiť kvalitných odborníkov, hoci nie vždy sa to deje. Napríklad väčšinou sa riadia tým, koho z klinických psychológov poznajú vo svojom okolí alebo s kým majú skúsenosť, pretože klinických psychológov je málo. Pričom aj v rámci klinickej psychológie sú špecifické oblasti, kde sa psychológ môže viac profilovať. To však lekár nemusí vedieť.

Dá sa obrátiť aj na zdravotné poisťovne, ktoré majú zoznam poskytovateľov zdravotnej starostlivosti; niekedy sa klienti so špecifickými požiadavkami obracajú aj k nám na komoru.

Čo ak mi psychológa odporučia kamaráti alebo známi, ktorí mali dobrú skúsenosť? Mám nejakú možnosť overiť si, či ten odborník má skutočne ukončené vzdelanie a spĺňa potrebné požiadavky?

Ak ten odborník pôsobí v rámci zdravotníckeho systému, je evidovaný v Slovenskej komore psychológov, potom vieme povedať, že spĺňa potrebné požiadavky. Samozrejme, každý sa môže zameriavať na inú oblasť a mať rôzny rozsah skúseností. Ak ide o klinického psychológa a psychoterapeuta, tak okrem toho, že musel vyštudovať psychológiu, musel absolvovať aj špecializáciu a certifikované vzdelávanie v psychoterapii. To isté platí aj v rámci pracovnej a poradenskej psychológie. To, či človek má aprobáciu a smie psychologické a psychoterapeutické služby poskytovať, sa dá overiť aj u nás v komore. Pri súdnych znalcoch si psychológa môžete overiť v zozname znalcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti SR.

Lenže potom tu máme aj psychoterapeutov, ktorí nie sú zaevidovaní v Slovenskej komore psychológov a nemajú od nej licenciu, ale napriek tomu poskytujú svoje služby. Za akých podmienok pracujú oni?

Momentálne na Slovensku lege artis (podľa zákona – pozn. red.) pracovať nesmú. Aj napriek tomu, že majú psychoterapeutické vzdelanie.

Aktuálne je systém nastavený tak, že keď sa chcete stať psychoterapeutom, čo je nadstavbové vzdelanie, musíte pracovať v rámci zdravotníckeho zariadenia. Do zdravotníctva sa však dostane veľmi málo ľudí; jednoducho pracovných miest je tam málo a financií na ich vytvorenie je v systéme takisto nedostatok. Keď majú v zdravotníckom zariadení nedostatok personálu a nedostatok financií, tak v prvom rade zoberú lekárov a sestry, aby bola zabezpečená základná zdravotná starostlivosť prevažne na somatických oddeleniach. Až potom prídu na rad všetky ostatné profesie. Takže hoci počet psychológov v zdravotníctve postupne narastá, stále ich je málo.

Veľa psychológov, ktorí pracujú v iných rezortoch (školstvo, rezort sociálnych vecí, vnútro), má záujem urobiť si psychoterapeutický výcvik. No hoci ho absolvujú, nezískajú rovnaký certifikát ako psychológovia, ktorí boli počas absolvovania výcviku zamestnaní v zdravotníctve, a tak ani nezískajú možnosť poskytovať psychoterapiu. Výcviky sa v ich prípade berú len ako niečo zážitkové a slúžiace na sebarozvoj.

Znie to absurdne.

Dovolím si povedať, že ide o historicky nevhodne nastavené pravidlá systému. Navyše je to aj diskriminujúce pre ľudí, ktorí venovali veľa času, financií a energie do dlhodobého štúdia; psychoterapeutické výcviky trvajú spravidla priemerne 5 rokov a povolanie si vyžaduje celoživotné vzdelávanie. Systém starostlivosti o duševné zdravie ich potrebuje, no súčasne im neumožnil zamestnať sa v zdravotníctve alebo neuznáva ich vzdelanie. A pritom psychoterapeutov pôsobiacich mimo zdravotníctva, ktorí absolvovali toto plnohodnotné vzdelávanie, máme dnes reálne viac ako tých, ktorí pôsobia v rámci zdravotníctva.

To je dôvod, prečo práve pripravujeme legislatívnu zmenu systému – pretože týchto ľudí potrebujeme zlegitimizovať. Vznikla nám tu totiž veľká skupina psychológov a iných odborníkov s ukončeným psychoterapeutickým výcvikom, ktorí podľa zákona nemajú možnosť pracovať ako psychoterapeuti. Odborne sú kompetentní, majú absolvované vzdelanie, často sú naozaj veľmi zdatní, ale právne nemajú nárok robiť psychoterapeutov. Hľadajú si cesty, ako môžu pracovať, a tak väčšina z nich sa presunula do oblasti koučingu a poradenstva životného štýlu.

A niektorí v rámci toho robia aj psychoterapie?

Áno. A my z pohľadu kompetencie kontroly nevieme skontrolovať, či niekto z nich poskytuje psychoterapiu a akým spôsobom to robí. Chýba štatút odborného dozoru, a hoci povolanie je regulované, nie je možné súčasnou formou regulácie zabezpečiť kontrolu kvality služieb a odbornosti psychológov, čo je v poskytovaní služieb v oblasti duševného zdravia kľúčové. Tým sa stráca aj ochrana klienta. Ak by sa niekto z klientov chcel na takého odborníka sťažovať, nemá veľmi kde.

Tak sme sa dostali k systému, ktorý je v podstate čiernym trhom psychologických a psychoterapeutických služieb. No ak by sme ho teraz represívne zničili, tak by sme potrestali aj tých odborníkov, ktorí sú naozaj odborne zdatní a zachraňujú nám tu ľudí. Štát ich už aj tak trestá tým, že nemôžu normálne pracovať, lebo na to nie sú legislatívne podmienky. Súčasne by sme ešte viac znedostupnili služby, ktoré sú potrebné. A tým by bol potrestaný klient, ktorý ak mu je zle, potrebuje pomocnú ruku. Nepýta sa na povolenia. Tie sa pre klienta stávajú dôležité, ak ho niekto poškodí alebo ak zaplatí veľké financie za neodborné služby bez výsledku. A k tomu môže, žiaľ, pri súčasnom stave systému prísť. A aj prichádza – dostávame sťažnosti. Preto potrebujeme urobiť zmenu iným spôsobom, nie represiou.

Nedostatok odborníkov je aj dôvod, prečo sa tu rozmohla podnikateľská činnosť rôznych komerčných portálov, ktoré ponúkajú služby psychológov a psychoterapeutov. Využili to, čo na trhu chýba. Zámer je pozitívny – sprostredkúvajú služby, ktoré sú väčšinou nazvané terapeutické, obsahovo však ide o psychologické a psychoterapeutické služby, teda poskytovanie psychologických intervencií, poradenskej psychológie, pracovnej psychológie a podobne. Lenže neexistuje žiadna kontrola odbornosti a oprávnenia ľudí, ktorí tieto služby poskytujú.

Oslovila som jeden z týchto portálov s otázkou, ako mi zaručia kvalitu u nich pôsobiacich psychológov. Odpísali mi, že sú odborne zdatní. Ako prezidentka Slovenskej komory psychológov však viem, že je potrebné aj povolenie na prevádzkovanie tejto činnosti. A to mnoho psychológov, ktorí ponúkajú svoje služby, nemá.

Sprostredkovatelia služieb to však majú ošetrené: psychológ je zodpovedný za to, akým spôsobom poskytuje svoje služby. A tu je kameň úrazu. Veľa psychológov a psychoterapeutov nevie, že nemôžu poskytovať psychologické a psychoterapeutické služby vo svojom mene a za úhradu, pokiaľ nie sú evidovaní v Slovenskej komore psychológov, nemajú vydanú príslušnú licenciu na základe vzdelania alebo ako zamestnanci s príslušným vzdelaním nepôsobia v zdravotníckom zariadení. To sú stručne zhrnuté podmienky oprávnenia vykonávať túto prácu.

Máte prehľad o tom, akí psychológovia na týchto portáloch pôsobia?

Keď sme si urobili prieskum, zistili sme, že okolo 20 percent psychológov poskytujúcich služby prostredníctvom rôznych portálov je evidovaných v Slovenskej komore psychológov – majú vzdelanie, no mnohí nemajú licenciu. Oficiálne psychoterapeutické a psychologické služby teda vo svojom mene poskytovať nemôžu. A v prípade, ak ešte nemajú ukončené výcviky alebo špecializácie, tak licencie ani nemôžu dostať.

Pokiaľ ide o psychológov a psychoterapeutov zo zahraničia, treba si uvedomiť, že na Slovensku, tak ako v iných krajinách, ide o regulované povolanie. Ak psychológ zo Slovenska chce pôsobiť napríklad v Rakúsku alebo inej krajine, tiež musí splniť podmienky danej krajiny.

Je prirodzené, že sa aj títo ľudia snažia ponúkať svoje služby. A tak sa stane, že sú zrazu na nejakej sieti, majú tam pekné fotky a profily, kde majú uvedené, že poskytujú „podporu pri depresii a úzkosti“. Keď si to bližšie skontrolujem, zistím, že ten človek síce má vyštudovanú psychológiu, ale to je všetko – nemá ukončenú špecializáciu, nemá ukončený psychoterapeutický výcvik, prípadne je ešte len frekventant výcviku alebo má výcvik, ktorý v Slovenskej republike nie je akceptovaný. Prípadne „terapeut“ ešte nemá ukončený II. stupeň vysokoškolského vzdelania, i keď má absolvovaný psychoterapeutický výcvik. Na Slovensku jednoducho nespĺňa potrebné vzdelanie. Ak existuje takáto možnosť v zahraničí, na Slovensku sú podmienky iné. Tie sú nastavované na ochranu klienta.

Asi by sa nám nepáčilo, ak by nám slepé črevo operoval nedoštudovaný lekár, hoci si urobil kurz urgentných zákrokov. No ak by sme boli niekde v pustatine bez možnosti pomoci, tak by sme sa v stave ohrozenia života zverili aj do jeho rúk. A možno by operačný zákrok vykonal skvele. Tým chcem povedať, že si netrúfneme povedať, že osoby nespĺňajúce vzdelanie podľa pravidiel na Slovensku nemôžu adekvátne poskytnúť pomoc; otázkou je však jej rozsah. Ale pravidlá na výkon povolania platia a ich dodržiavanie je jedným z etických princípov výkonu povolania.

Sú krajiny, kde sú psychoterapeuti vedení k vysokej profesionálnej etike; napríklad štandardne dostávame otázky od kolegov z Kanady alebo Francúzska, ako aj od ukrajinských kolegov, za akých podmienok smú poskytovať svoje služby, ak by chceli pôsobiť na Slovensku. Preto nás odvaha niektorých našich kolegov pôsobiť bez príslušného vzdelania a povolenia zaráža. Argument, že nie sú iné podmienky, za nás nie je dostatočný na to, aby prichádzalo k porušovaniu pravidiel a možnému ohrozeniu klienta.

Ak títo psychológovia a psychoterapeuti nemajú licenciu, ako potom majú ošetrené svoje podnikanie?

Ťažko povedať. Pracujú na základe živnosti na rôzne poradenské služby alebo na životný štýl, ak vôbec.

Keď ide o ľudí, ktorí majú skončené výcviky a poskytujú psychoterapiu a zabezpečujú si reklamu prostredníctvom rôznych portálov a sprostredkovateľov týchto služieb, je to v poriadku, akurát im chýba bod B – povolenie. Práve preto robíme zmenu zákona, aby sa k nemu mohli v blízkom čase dostať.

Ak ide o psychológov, ktorí sú ešte len vo výcviku a nedajbože ešte ani nemajú ukončené psychologické vzdelanie, pri nich už klient naozaj vstupuje na rizikovú pôdu. Je to však jeho rozhodnutie.

A potom sú psychológovia, ktorí majú vzdelanie aj povolenie, a takýto portál využívajú len ako sprostredkovateľský, reklamný. To je úplne v poriadku.

Otvára sa niekoľko otázok dotýkajúcich sa bezpečnosti. Na strane psychológa pri nedodržaní legislatívy a neoprávnenom podnikaní hrozí postih v zmysle správneho konania alebo aj trestného konania. Na strane klienta sa otvára otázka bezpečnosti poskytovanej služby. Keď vieme byť zodpovední a preverujeme si napríklad spoľahlivosť cestovných kancelárií, tak by sme mohli byť zodpovední aj pri preverovaní služieb, ktoré kupujeme v oblasti „duševného zdravia“. A tu by som poukázala aj na „ezo scénu“, ktorá tiež poskytuje veľa služieb, ktoré sa tvária ako psychoterapeutické.

Prevenciou je, ak existuje viacero možností, ako si overiť oprávnenie odborníka poskytovať služby. Pre klienta, rôznych sprostredkovateľov reklamy alebo iných profesionálov.

Taká možnosť dnes neexistuje alebo nie je jednoduchá. A chápem aj bežného človeka, ktorý ide na komerčný psychologický portál preto, lebo k odborníkovi pôsobiacemu v rámci zdravotníctva by musel čakať na termín aj 2-3 mesiace…

Aj ja tomu úplne rozumiem. Iba treba byť opatrný. Poviem konkrétny príklad: psychológ bez patričného vzdelania na základe jedného online sedenia zdiagnostikuje klientovi, že má ADHD. Človek tak dostane nejakú nálepku, chce si to neskôr potvrdiť u klinického psychológa, aby mal „papier“, a je veľmi prekvapený, keď klinický psychológ na základe kompletného psychodiagnostického vyšetrenia povie, že ADHD nemá a treba riešiť iný problém. To tiež narušuje dôveru klienta v profesionalitu odborníkov. A niekedy môže naozaj prísť až k poškodeniu klienta. Pomohlo by, ak by sme sa riadili svojou odbornou kompetenciou. Použijem jedno české príslovie, ktorým by sme sa mali riadiť: „Ševče, drž se svého kopyta.“

Aké legislatívne zmeny teda navrhujete?

Keďže naša komora momentálne združuje len psychológov, ktorí sú v zdravotníctve, potrebujeme sa vrátiť k nadrezortnej komore, ktorá by združovala psychológov a psychoterapeutov vo všetkých rezortoch. Tá existovala v 90. rokoch; potom sa transformovala na iba zdravotnícku komoru.

Ak psychológ bude v tejto komore, vieme sa pozrieť, aké má vzdelanie; komora by mala uznať adekvátne vzdelanie, ktoré dnes inak ako v zdravotníctve nemôže mať. Tak sa nám rozšíri aj počet psychológov na Slovensku, ktorí budú smieť poskytovať špecializované služby. Zároveň vďaka jednotnému registru budeme vedieť, kto oprávnenie (licenciu) na výkon povolania dostal, a keďže ten človek bude musieť splniť všetky potrebné podmienky, mali by sme vedieť zabezpečiť dostatočnú kvalitu. Naším cieľom je, aby psychologické služby mohli byť poskytované aj v rámci organizácií mimo zdravotníctva.

Zmenou zákona sa snažíme nielen dostať psychológov pod jednu strechu, ale keď povedzme psychológ prejde z jedného rezortu do druhého, tak vytvoriť podmienky na uznanie predošlej praxe v inom rezorte. Hovorím napríklad o poradenskej psychológii. Teraz to je problém.

Akou cestou to chcete zmeniť?

Momentálne pod vedením Ministerstva zdravotníctva SR – Oddelenia nadrezortnej spolupráce Kancelárie ministra zdravotníctva SR – finišujeme dva zákony: zákon o Slovenskej komore psychológov a psychoterapeutov a Zákon o psychologickej starostlivosti a psychoterapeutickej starostlivosti. Psychoterapia ako taká sa tam dostáva na úroveň samostatného povolania pri predchádzajúcom plnom vysokoškolskom vzdelaní a umožní výkon psychoterapeutických služieb ľuďom, ktorí sú plne vzdelaní v psychoterapii. Nehovoríme tu len o psychológoch, ale aj o liečebných pedagógoch, špeciálnych pedagógoch, lekároch, sestrách, logopédoch, sociálnych pracovníkoch…

Aktuálne sa robia posledné legislatívne úpravy. Ak sa to podarí, zákony by v najbližšom čase mali postúpiť do medzirezortného pripomienkového konania. Následne by sme ich chceli predložiť vláde. Tieto zákony sú jedným z míľnikov Plánu obnovy a odolnosti SR. Európska komisia podporila zámer zdostupniť psychologické a psychoterapeutické služby pre klientov a súčasne vytvoriť možnosť oficiálne vykonávať povolanie pre odborne kompetentných špecialistov.

Veríme, že tieto zákony sa prijmú tak, ako sme zmenu nadizajnovali. Ide o zákony, kde sa snáď aj poslanci dokážu zhodnúť na ich podpore, keďže ide o oblasť zmeny v starostlivosti o duševné zdravie a cieľom je zlepšenie podmienok pre občanov, ale aj odborníkov.

Aké podmienky budú musieť psychológovia po novom spĺňať, aby dostali licenciu od komory?

Ak bude zmena akceptovaná v nami navrhovanom koncepte, ako psychológ budete musieť mať absolvovanú jednoodborovú psychológiu a počas výkonu povolania byť registrovaný v komore v registri psychológov. Ak budete chcieť vykonávať nejakú špecializáciu, bude potrebné splniť podmienky vzdelania a preukázať ich komore. To platí, ak by ste boli v zamestnaneckom pomere.

Ak by ste chceli podnikať vo vlastnom mene, musíte mať vyštudovanú psychológiu, skončenú špecializáciu, teda odborné zameranie, v ktorom chcete podnikať, a na základe toho dostanete licenciu.

Budú existovať dve formy licencií: buď môžete pracovať vo svojom mene, teda mať samostatnú psychologickú alebo psychoterapeutickú prax, alebo budete odborným zástupcom pre nejaké zariadenie alebo organizáciu. Pre zdravotníctvo zostanú platné súčasné podmienky.

Myslíte si, že slovenskí psychológovia tieto zmeny uvítajú?

Veľká skupina čaká dlhé roky na to, kedy sa už takéto zmeny udejú. Samozrejme, bude aj skupina ľudí, ktorí budú vnímať rozšírenie psychologických služieb a zvýšenie ich dostupnosti negatívne, pretože im pribudne ďalšia konkurencia. Ak však máme zdravý náhľad na veci a záleží nám na krajine, v ktorej žijeme, tak by nám malo záležať aj na tom, aby tieto služby boli dostupnejšie. Je to naozaj diskriminujúce pre nás ako občanov, keď veľmi rýchlo potrebujete psychologickú pomoc, ale musíte na ňu dlho čakať. Má to negatívne dôsledky nielen na zdravotný stav, ale aj sociálne a ekonomické. A to z pohľadu nielen jednotlivca, ale aj hospodárstva krajiny.

Ak sú teraz psychológovia preťažení a na termín sa čaká niekoľko mesiacov, tak by sme si mali uvedomiť, že máme na trhu kvalitných kolegov, ktorí by mali mať možnosť vykonávať svoju prácu a poskytovať svoje služby. Potrebujeme sa naučiť princípu, že mojou konkurenčnou výhodou je kvalita.

Ak má dnes človek negatívne skúsenosti so psychológom, ako to môže riešiť?

Podľa toho, aké sú tie negatívne skúsenosti. V prvom rade treba povedať, že nie vždy vám psychológ môže ľudsky a/alebo odborne sadnúť. Rovnako ako vám nie vždy sadne právnik. Veľakrát je to o tom, že človek má nejakú predstavu a psychológ ho vedie trochu iným smerom, pretože ako odborník vidí, že to, čo si klient sám predstavuje, by mu nepomohlo. Samozrejme, ak som klient a moje očakávania sa nenapĺňajú, tak je dobré to povedať v prvom rade psychológovi, aby sme si vyjasnili, ktorým smerom ísť.

Ak naozaj príde k tomu, že sa psychológ správa ku klientovi neadekvátne, je nadradený, nepríjemný alebo klient nie je spokojný s kvalitou poskytnutých služieb, tak by mal svoje výhrady riešiť so zamestnávateľom psychológa, prípadne s orgánom, ktorý robí dozor – príslušným ministerstvom. A v prípade, že je psychológ členom Slovenskej komory psychológov, tak sa obrátiť na nás. U psychológov, ktorí nie sú členmi komory a sú zdravotnícki pracovníci, sa to dá riešiť len cez Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Je dobré, ak podáte podnet a bude sa to riešiť, ale je otázne, či to pomôže pri riešení vášho aktuálneho stavu či situácie. Hovorím napríklad o sťažnostiach, kde psychológ nevyhovie niektorému z rodičov v spore o deti svojím posudkom.

Vždy však máte právo nájsť si iného odborníka, skonzultovať svoju situáciu s ním, prípadne aj prejsť k inému odborníkovi.

Chodí vám do komory veľa sťažností?

Áno, relatívne veľa.

Ako často ide naozaj o pochybenie psychológa?

Povedala by som, že je to okolo 10 percent – buď ide o porušenie etického kódexu, procesných vecí, alebo legislatívy. Častejšie ide o vzájomné neporozumenie a niekedy sa klienti chcú domôcť niečoho, čo im psychológ nevie poskytnúť. Bežná štatistika však je, že okolo 10 až 20 percent sťažností býva oprávnených.

Systém fungovania komory sa dá prirovnať k systému slovenského súdnictva. Keď príde podnet, ide na kontrolný výbor komory (ten sa dá prirovnať k prokurátorovi), ktorý prešetrí sťažnosť, či prišlo k nejakému pochybeniu. Ak k nemu skutočne prišlo, kontrolný výbor dáva návrh na disciplinárne konanie. Disciplinárna komisia je akoby v postavení súdu, ktorý rozhoduje o previnení a o výške trestu.

O pokute?

Áno, väčšinou je to pokuta. Nový model zákona by mal priniesť zmeny aj v tejto oblasti. Pretože nie vždy len represia vo forme pokuty pomáha. To, že psychológ dostane pokutu, nemusí byť ani dostatočná satisfakcia pre klienta. Niekedy treba robiť aj iné opatrenia smerujúce k zmene u disciplinárne postihnutého – od ospravedlnenia klientovi, prevzdelania v konkrétnej oblasti až po zbavenie výkonu povolania, ak došlo k opakovaným porušeniam alebo vážnym pochybeniam. Aj dnes v rámci zdravotníckeho povolania psychológ platí, že ak sú psychológovia odsúdení za niektoré trestné činy, tak sú takisto zbavení výkonu povolania.

Máte štatistiky, aká je aktuálne dostupnosť psychologickej pomoci? Koľko sa bežne čaká na termín?

Nové presné štatistiky nemáme, ale štandardne sa čaká 2-3 mesiace a k niektorým skutočne dobrým odborníkom aj oveľa dlhšie, hovorím aj o roku. Po pandémii dopyt po psychologických službách reálne veľmi narástol. Momentálne Ministerstvo zdravotníctva SR pripravuje epidemiologickú štúdiu, aby sme zistili, ako presne to s psychickým stavom obyvateľstva na Slovensku je, a vedeli nastaviť potrebné opatrenia.

Počet klientov nám narastá nielen v dôsledku pandémie. Žijeme v zóne, ktorá je ohrozená vojnou – nech si to akokoľvek nechceme pripustiť; zároveň sme ohrození ekonomickou aj politickou nestabilitou. A hoci nám politici hovoria, že chcú riešiť duševné zdravie, správajú sa inak. Kľudne nazvú kohokoľvek zo svojich protivníkov nejakou psychiatrickou diagnózou ako nadávkou… To nepomáha najmä ľuďom, ktorí duševnou poruchou trpia. Téma už nie je tabuizovaná, ale často sa znevažuje a zosmiešňuje. Aj preto sa mnohí ľudia ešte stále boja vyhľadávať liečbu.

Ďalším dôvodom, prečo nám narastá počet klientov, je, že pre ľudí, ktorí sú chorí, nie je včas zabezpečená starostlivosť. Ak má psychiater na klienta len niekoľko minút, je to veľmi málo. K tomu čakacie lehoty, nedostatok špecialistov… Nesie si to svoju daň. Aj odborníci, ktorí sa starajú o duševné zdravie iných, sú preťažení a môžu vyhorieť či ochorieť. Rovnako ako príbuzní, ktorí sa dlhodobo starajú o ľudí s psychickými problémami alebo s nimi žijú. To znamená, že aj vinou nedostupnosti včasnej pomoci sa okruh ľudí, ktorým treba pomáhať, rozširuje.

Samotná zdravotná starostlivosť však nie je všetko. Musíme klásť dôraz aj na prevenciu. Máme totiž aj populáciu, ktorá ešte nepatrí svojimi – nazvime to – symptómami do starostlivosti zdravotného systému, no je ohrozená tým, že napríklad žije vo veľkej záťaži alebo je v iných situáciách, ktoré môžu mať negatívny vplyv na psychické zdravie, a stav sa môže zhoršiť. Preto sa potrebujeme naučiť, ako sa postarať o seba a chrániť sa.

Veľa vecí vieme zasanovať aj prostredníctvom pomoci v rámci komunít; veľa práce v tejto oblasti robí hlavne Liga za duševné zdravie. Ak napríklad človek, ktorý je v nepohode, má možnosť porozprávať sa s inými v rámci peer skupiny, ktorá rozumie, čo prežíva a čo sa mu deje, alebo odventilovať sa nejakým iným spôsobom, možno nakoniec ani nebude potrebovať pomoc odborníka. Príkladom sú rodičovské skupiny pri duševných poruchách detí.

Pripisuje aj štát po pandémii väčší význam téme duševného zdravia?

Áno. Pretože sme všetci zažili situáciu, keď nám začali kolabovať nemocnice. Mala som vtedy možnosť pomáhať pri procesoch, ako nastaviť personál, aby to zvládal. Všetci zároveň vieme, ako počas pandémie fungovali zamestnanci v organizáciách a aký vplyv malo na deti a na učiteľov to, že fungovali online.

Takže téma duševného zdravia tu je, štát o tom veľa hovorí. Aj veľa politikov povie, že podporuje duševné zdravie, ale ja sa ich potom vždy opýtam, ako je možné, že ho podporujú, ale pritom nás ako komoru štyri roky neoslovili, aby sme sa porozprávali o ich plánoch a našich názoroch na potreby spoločnosti. Je to mrhanie napríklad informačnými zdrojmi, ktoré by im mohli pomôcť. Videli sme v pandémii zapojenie psychológov v ústrednom krízovom štábe? Nie. A mohlo to pomôcť. Často je teda za deklaráciou témy u politikov len cieľ politickej propagácie.

Je fajn, že vznikla Rada vlády SR pre duševné zdravie a že vznikajú nové preventívne programy, ale už ich nemôžeme posunúť ďalej, lebo nie sú pokryté aj finančne. Keď štát a politici chcú podporovať duševné zdravie, tak ho musia podporovať na úrovni všetkých zdrojov.

Ja som sa v poslednom čase rozprávala s viacerými mladými ľuďmi, ktorí sa po vlastnej skúsenosti s psychickými problémami rozhodli študovať psychológiu. Vnímate aj vy vyšší záujem o toto povolanie?

Myslím si, že väčší záujem je skôr u ľudí, ktorí celkom nevedia, o čom to povolanie je a aké sú podmienky na jeho výkon. A potom sú sklamaní zo systému. Učím psychológiu aj na vysokej škole, a tak si v záverečných prácach často čítam „Asi nebudem robiť psychológa“ alebo „Za týchto podmienok psychológiu na Slovensku robiť nechcem“. Jeden záver som si dokonca uložila do telefónu: „Legislatíva a jej stav na Slovensku ma motivuje odísť do zahraničia. Obdivujem ľudí, ktorí sa snažia momentálny stav zlepšiť a legislatívne meniť, hoci pri dnešných podmienkach je to takmer boj s veternými mlynmi.“

Veľa študentov a študentiek po bakalárskom štúdiu odchádza na školy do zahraničia a mnohí sa už nevracajú. Ročne nám na Slovensku končí štúdium 400 až 500 psychológov, ale v systéme ich takmer nevidíte.

Kde teda sú?

Mnohí odídu do zahraničia alebo idú robiť iné povolania, napríklad idú do ľudských zdrojov.

Lebo tam viac zarobia?

Lebo viac zarobia, lebo to nie je také náročné, lebo nemusia potom celý život nonstop študovať… Tým nehovorím, že v oblasti ľudských zdrojov sa netreba vzdelávať, ale nemáte tam také vysoké náklady napríklad na psychoterapeutické výcviky. Psychológ, ktorý pôsobí v zdravotníctve, má sústavné vzdelávanie povinné aj zo zákona. Klienti nám často hovoria, že terapie sú drahé, ale pritom netušia, že psychoterapeut musí rádovo zaplatiť desaťtisíce za výcviky a ďalšie vzdelávanie. Ak si to spočítate za celý život, hovoríme o veľmi vysokých sumách.

Práve tieto náročné podmienky mnohých odrádzajú. Aj mnohí psychológovia svoje deti odhovárajú od toho, aby išli v ich šľapajach. Napriek tomu záujem o duševné zdravie je dnes veľká téma, pomoc druhým je téma, a keď si zoberieme, že mladá generácia je aj viac environmentálne orientovaná, je u nej aj väčší záujem o blaho ľudí.

To, že je duševné zdravie veľká téma, vidieť aj na sociálnych sieťach, kde sa tomu venujú mnohí influenceri. Stretávate sa tam niekedy aj s radami, ktoré sú úplné nezmysly?

Jasné. A potom sú tu ešte aj rôzne sekty. Úplne fascinujúce je, keď nám sem prídu nejakí ľudia zo zámoria a urobia kurz, ktorého sa zúčastní 400 ľudí – od vyhoreného audítora až po pani, ktorá vlastní cukráreň. Absolvujú tento kurz – hoci len dvojtýždňový – a zrazu sa nazvú pojmom „terapeut“. A pritom vidíte, že títo ľudia často majú problém sami so sebou.

Objavil sa nám fenomén, že ak predstavitelia takýchto kvázi terapeutických smerov sú vytlačení z niektorej okolitej krajiny, posúvajú sa ďalej, napríklad na Slovensko.

Niekedy sa idem pre zaujímavosť na takéto aktivity pozrieť. A nestačím sa čudovať. Ale ľudia potom k týmto „terapeutom“ idú, lebo sú dostupnejší než skutoční odborníci a majú čas na dobrý marketing. Preťažený odborník ho často nemá.

Čo s tým?

Potrebujeme, aby sa ľudia naučili rozlišovať, kto je skutočný odborník. Nemá zmysel zakazovať „nechoď k nemu“, ale treba človeka viesť k tomu, aby si dokázal nájsť to, čo je preňho naozaj prospešné. Niekedy to ani nemusí byť psychológ – môže to byť jednoducho niekto, s kým sa dokáže porozprávať. Len by si potom nemal namýšľať, že chodí na psychoterapiu.

Nie každá terapia je psychoterapia. Nemôžeme zakázať, aby sa tento termín používal, ale treba začať rozlišovať skutočnú psychoterapiu od rôznych iných aktivít. Predovšetkým nielen podľa názvu, ale najmä podľa obsahu.

Niekto sa uspokojí s tou lacnejšou „terapiou“, pretože u skutočného psychoterapeuta by musel dať za sedenie povedzme 50-70 eur.

Tie peniaze sú pritom adekvátne. Psychoterapeut nemôže robiť 8 alebo 10 psychoterapií za deň, ako si to možno klienti niekedy predstavujú. Musí sa postarať aj o seba; niektorý deň tak môže mať dve sedenia, niektorý päť. Potrebuje mať aj dni na spracovanie administratívy, na vzdelávanie a ďalšie činnosti. Tých 50 eur nie je jeho hodinový zárobok – musí z toho aj odviesť dane, kúpiť si literatúru, zaplatiť priestory, parkovanie, ekonóma, právnika, poplatky za povolenia…

Samozrejme, klient sa pozerá na to, koľko to stojí jeho. Keď idete k manikérke, zaplatíte 30 eur a odídete s peknými nechtami. A o mesiac tam pôjdete znova. V rámci psychoterapie však pracujete na sebe, čo často bolí, a zvyčajne hneď neodchádzate s tým najlepším pocitom. Je to dlhá cesta. Ale je to investícia do samého seba.