Petra Vlhová o duševnom zdraví: Som ako všetci ostatní, sú dni, keď večer plačem na izbe
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ľudia ma vidia v televízii väčšinou usmiatu, keď sa mi darí, a vnímajú ma, ako keby som bola človek, ktorému nikdy „nič nie je“, hovorí v otvorenom rozhovore lyžiarka Petra Vlhová. „Sú dni, keď po pretekoch prídem na izbu a plačem. Nespím. Hlavou mi idú myšlienky, že mi to nejde, že už nedokážem byť lepšia,“ opisuje.
V rozhovore hovorí aj o tom, čo jej pomáha v ťažkých chvíľach, prečo druhé ani tretie miesto nevníma ako zlyhanie aj prečo sa rozhodla hovoriť o téme duševného zdravia.
Rozhovor vznikol pre Ligu za duševné zdravie ako súčasť verejnej diskusie na tému duševného zdravia s podporou UNIQA.
Kedysi ste v jednom rozhovore povedali, že veľmi rada sledujete preteky F1. Keď sa pozeráte na zoradené monoposty, postupne sa rozsvecujúce štartovacie svetlá, moment, keď sa čaká na ich zhasnutie a štart, čo pri tom ako športovkyňa cítite?
Cítim asi to isté, čo jazdci v tých monopostoch – stres, adrenalín, chuť konečne vyraziť. Viem sa vcítiť do toho, čo prežívajú. Je to, ako keď sama stojím na štarte, sledujem posledných desať sekúnd a počúvam odpočítavanie posledných piatich. Tie pocity sa dajú ťažko presne opísať, je to zmes adrenalínu, stresu, očakávania, proste mix všetkého dokopy.
Vedia sa športovci/športovkyne pri pohľade na iného pretekajúceho športovca odosobniť od tlaku očakávaní smerom na výkon a výsledok, ak v danej chvíli sami nepretekajú?
U mňa platí, že to viem, keď sledujem iný šport než lyžovanie. Ak si vezmete povedzme taký tenis, tento šport je trochu iný v tom, že zápas trvá dlho, hráči sa musia koncentrovať tri, štyri aj päť hodín a potrebujú sa sústrediť na každú loptičku. No hoci ju môžu pokaziť a stratiť tak gem alebo celý set, svoju chybu môžu zároveň aj opraviť a zápas vyhrať.
Naopak, ak ja ako lyžiarka v priebehu minúty v danom kole urobím chybu, alebo nebodaj dve-tri, tak sa už k možnosti víťazstva vrátiť neviem. Musím byť maximálne koncentrovaná a dávať pozor, pretože v mojom športe často stačí jedna chybička a na 99 percent ste z hry von.
Preto keď sledujem lyžovanie mužov, mám takmer totožný pocit, ako keď som na štarte ja sama. A ak sa mi náhodou stane, že v prvom kole svojich pretekov vypadnem a druhé kolo sledujem v televízii, stres je možno ešte horší, lebo na tom kopci nie som.
Ako pracujete s pocitmi očakávania pri pretekoch? Mám na mysli očakávania, ktoré máte od seba samej, aj tie, ktoré má od vás vaše okolie.
Sústreďujem sa na seba a tlak verejnosti si nepripúšťam. Snažím sa žiť svoj život, neriadim sa tým, čo sa deje vonku alebo čo si myslia iní. Samozrejme, pri rodine je to trochu iné, lebo mi je bližšia, ale to, čo odo mňa čakajú sponzori, fanúšikovia alebo všetci ostatní okolo, sa snažím nevnímať. Dôležité pre mňa je, čo chcem ja sama. Snažím sa vytvoriť si okolo seba bublinu, v ktorej žijem a v ktorej je iba môj tím a ja. Beriem ako dar, že mi to v niečom ide možno trochu ľahšie ako ostatným ľuďom.
Na druhej strane musím uznať, že
