Denník N

Moja cesta ku knižnici viedla cez rokenrol, hovorí nórsky autor Lars Saabye Christensen

Nórsky spisovateľ Lars Saabye Christensen. Foto - David Konečný
Nórsky spisovateľ Lars Saabye Christensen. Foto – David Konečný

Veľkosť v literatúre sa nedá plánovať, preto na knihe robím päť rokov, tvrdí spisovateľ.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Má za sebou takmer päťdesiatročnú literárnu kariéru a rovnaký počet vydaných diel. V Nórsku patrí k povinnej literatúre, ale nie takej, do ktorej by ste sa museli nútiť. Medzinárodný ohlas vyvolali jeho romány Beatles (1984, česky 2009) a Halvbroren (2001, slovensky Nevlastný brat, Slovart, 2004). Okrem literatúry stojí jednou nohou aj v hudbe, pôsobí v bluesovej skupine Norsk Utflukt.

Stretávame sa v Osle, mieste množstva jeho kníh. Lars Saabye Christensen pôsobí veľmi pokojne, ako autor, ktorý už nemusí nikomu nič dokazovať. Práve jeho vystúpením sa malo začať poduajtie Mesiac autorského čítania, ktoré je venované nórskej literatúre a štartuje onedlho. Pre ochorenie ho zastúpi čítanie jeho textu, no jeho dielo ostáva pozvánkou do sveta nórskeho písania.

Nezačnem literatúrou, ale hudbou. Vo vašom prípade je však prepojenie medzi nimi veľmi silné. Hovoríte, že na začiatku vášho písania bola skupina The Beatles. Určite podnietili vznik mnohých mladých kapiel, ale ešte som nepočul, že by sa na ich podnet niekto stal spisovateľom. Ako to teda u vás bolo?

Rocková hudba a špeciálne The Beatles boli pre mňa prvým kultúrnym zážitkom. Cítil som, že boli úplne moji. Nepatrili mojim rodičom, učiteľom či iným autoritám. Ich hudba hovorila ku mne a k mojim priateľom. Kupovali sme si ich platne, ale išlo o oveľa viac, než len o hudbu. Priťahovalo ma celé kultúrne prostredie rockovej hudby.

Najviac ma však fascinovali texty, pretože som zrazu cítil, že skupina spieva o mne. Pretavili do slov moje vlastné frustrácie, túžby, obavy, očakávania a sny. Bol to veľmi silný zážitok. Stále na to myslím, aj keď dnes píšem. Snažím sa formulovať nielen svoje vlastné myšlienky, ale aj myšlienky svojich čitateľov.

Populárna hudba vytvára silné sociálne väzby. Aj hrdinovia vašej veľmi úspešnej knihy Beatles (1984, česky 2009) sú štyria kamaráti, ktorých spája hudba skupiny. Toto sociálne puto sa pri literatúre či výtvarnom umení objavuje v oveľa menšej miere? Prečo je v tom hudba taká silná?

Pravdepodobne to súvisí s tým, že hudba a špeciálne rocková hudba je kolektívny fenomén. Literatúra je veľmi privátny zážitok. Je to niečo, čo sa deje medzi konkrétnym človekom a jazykom. Spomínam si veľmi dobre na situáciu, keď niekto z nás kúpil prvú platňu od The Beatles. Nezačali sme ju počúvať dovtedy, kým všetci neprišli. Práve preto, aby sme to zažili spolu. Boli sme veľmi sklamaní a nahnevaní, keď si niekto z nás niečo pustil najprv sám. Vždy to mal byť zážitok v skutočnom a spoločne strávenom čase.

Vy sám ste aj hudobne aktívny, od 90. rokov pôsobíte v skupine Norsk Utflukt. Nejde však o bítové pesničky, ale o blues, do ktorého vy recitujete vaše texty. Vypočul som si takmer trištvrtehodinovú skladbu Long Distance Call, a hoci som textu v nórčine nerozumel, bol to zážitok. Aká je dôležitosť hudby pre vás v tomto prípade? A prečo práve blues?

Po tom ako sa The Beatles rozpadli a skupina už neexistovala, bol som z rockovej hudby veľmi unavený. Produkcia 70. rokov mi nesadla, azda s výnimkou Neila Younga. Začal som však počúvať klasický raný americký blues. A stále som nesmierne fascinovaný a prepojený s touto hudbou. Aj v tomto prípade som hneď na začiatku zistil, že blues nie je len hudobný smer. Bol to tiež

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie