Historik Indie: Gándhí zomrel sklamaný

DUŠAN DEÁK sa narodil v roku 1973, vyštudoval Filozofickú fakultu UK, doktorát z indickej histórie získal na University of Pune v Indii, habilitoval sa ako docent orientálnych jazykov a literatúr na Filozofickej fakulte UK, kde dodnes prednáša. Prioritne sa zaoberá históriou a antropológiou náboženstiev v Indii. Uskutočnil množstvo terénnych a archívnych výskumov v západnej Indii, prednáša a publikuje aj v zahraničí. 

Dá sa Indii pri jej veľkosti a rozmanitosti porozumieť?

Iba do istej miery, záleží však na prístupe. Ak sa ma dnes niekto pýta na Indiu, zväčša vychádza z toho, že som v tej krajine dlho žil, že do nej opakovane chodievam a robím tam výskumy.

Očakáva preto, že sa vyznám vo všetkom od histórie až po varenie, to je však nemožné. Venujem sa najmä sociálnej histórii nasledovníkov indických svätcov, špeciálne moslimských, a v širšom zmysle aj vzťahom moslimov s hinduistami.

Ako sa tie vzťahy historicky vyvíjali?

Po vzniku islamu sa moslimovia vzhľadom na dlhodobé kontakty Arabov či Iráncov s indickým svetom objavili aj v Indii – južnej Ázii. Krajiny kultúrne indické a geograficky juhoázijské dnes totiž zahŕňajú Indickú republiku, Pakistan, Srí Lanku, Bangladéš, Nepál, Bhután a priľahlé súostrovia.

Postupne ich komunita narastala, získavala politický priestor a moc. Celý tento proces súvisí s historickým nárastom moci panovníckych rodov a kultúrneho vplyvu komunít, ktoré sa hlásili k Mohamedovmu posolstvu naprieč celou strednou Áziou a Blízkym východom.

Nech už to vnímame akokoľvek, islam bol v stredoveku nielen úspešným náboženstvom, ale aj jednou z najúspešnejších mocensko-politických formácií. Ekonomicky užšie prepojil južnú Áziu so západnou a strednou, až nakoniec vzniklo niečo, čo súčasná veda nazýva indoislamským svetom. Juhoázijská komunita moslimov je dodnes najväčšou komunitou moslimov na svete.

Hinduisti v Indii však stále prevažujú.

Sčítania ľudu pri obrovských počtoch a mobilite nemusia byť úplne presné a, priznám sa, príliš ich ani nesledujem. Moslimov je však v súčasnej Indickej republike približne 172 miliónov, v porovnaní s hinduistami teda šestina. Ak však vezmeme do úvahy celú južnú Áziu, teda krajiny historicky indické, je ich takmer polovica.

Zvyšné komunity v južnej Ázii sú minoritné, hoci v prepočte ide o desiatky miliónov ľudí – napríklad kresťanov je asi 35 miliónov, budhistov 30 miliónov.

Dnešné veľmi povrchné vnímanie hinduistov a moslimov je také, že tí prví sú mierumilovní a druhí násilnícki. Čo vytvorilo tento stereotyp?

Vždy sa treba pozrieť, odkiaľ prúdia informácie, že islam je vojnovo a násilne naladené náboženstvo, kým hinduizmus je zásadne mierumilovný. Ak to zjednoduším, tento názor vychádza najmä z produkcie západnej orientalistickej vedy 19. storočia, ktorá sa snažila opísať vtedajšie koloniálne subjekty a neraz aj ospravedlniť koloniálnu prítomnosť Západu v Ázii.

Európania totiž moslimov poznali najmä z vojnových konfliktov, keďže v predkoloniálnom období boli skutočnými hegemónmi na Blízkom východe. Predstavitelia islamu stanovovali vlastné pravidlá politickej a ekonomickej „hry“, čo sa Európanom príliš nepáčilo, a tak ich náboženstvo získavalo negatívny obraz.

Významne však k tomu prispel aj teologický pohľad. Islam totiž sám seba považuje za vrchol monoteistických náboženstiev, čo kresťanským teológom, logicky, nebolo a nie je po chuti.

Prečítajte si

Žije v Indii v paneláku s moslimami, hinduistami aj kresťanmi, problémy nepozná

Prečo vtedy nezískal negatívnu nálepku v Európe aj hinduizmus?

Lebo približne do polovice 18. storočia o ňom Európania takmer nič nevedeli. Kým islam bol náš pomerne známy nepriateľ, hinduistov sme najmä v 19. storočí brali tak, že sú iní a nám bližší.

Bolo to tak napríklad aj vďaka objavu sanskrtu a rodiny takzvaných indoeurópskych jazykov. A keďže sme sa tiež dozvedeli o politických sporoch hinduistov s moslimami, vnímali sme ich skôr ako neznámych priateľov.

Výsledkom bolo skreslenie reality.

Výsledkom bol stereotyp, že hinduizmus je tolerantný, mystický a islam jeho presný opak. Približne od druhej polovice 19. storočia sa navyše začal formovať aj politický hinduizmus, ktorý neskôr, aj vďaka Gándhímu, konštruoval a politicky využil koncept tolerancie. Zdanlivé spojenie hinduizmu a tolerancie tak získalo pomerne široký priestor v dišputách o Indii a jej náboženstvách.

India však vždy bola diverzifikovanou krajinou, kde si rôzne komunity obhajovali svoje záujmy. Tamojší moslimovia zväčša boli a sú kultúrne Indovia. Až do 20. storočia rozhodne neprichádzalo k masívnej kolektívnej animozite medzi nimi a hinduistami. Tá preto omnoho viac súvisí s modernizáciou indickej spoločnosti a nacionalizmom ako s myšlienkami oboch náboženstiev.

Faktom však je, že vzťahy medzi hinduistami a moslimami ani predtým neboli nepoškvrnené násilím.

V ktorej spoločnosti sa nevyskytuje násilie? Áno, medzi oboma komunitami v minulosti existovalo mnoho vzájomných sporov vrátane masakrov, kde sa o tolerancii príliš hovoriť nedá. Na druhej strane to neznamená, že násilie definuje ich vyše tisícročné spolužitie.

Koniec koncov, samotný väčšinový hinduizmus ani nevytvára priestor na to, aby sme ho chápali výlučne ako tolerantné náboženstvo, keďže v jeho sociálnej štruktúre existujú napríklad kasty, ktoré samy osebe príliš veľa tolerancie neobsahujú.

Treba však dodať, že na rozdiel od teológie islamu, ktorá jasne definuje, čím islam je, alebo by mal byť, teda vymedzuje svoju exkluzivitu podobne ako iné monoteistické tradície, v hinduizme sme sa vo všeobecnosti s jasne vymedzenou exkluzivitou dlho nestretávali. Hinduizmus ako koncept totiž de facto donedávna neexistoval, keďže to, čo ním dnes nazývame, predstavuje skôr zmes rôznych prístupov, teológií a identít.

Kedy sa to zmenilo?

To je zložitá otázka. Možno povedať, že spoločnú platformu hinduizmu prinieslo až zásadné vymedzenie sa spleti indických náboženských predstáv a praxe voči islamu.

Slovo hindu pôvodne znamenalo Ind. Náboženský kontext získavalo postupne od stredoveku. Tento proces vyvrcholil v 19. storočí, keď sa de facto začala budovať národná komunita hinduistov.

Keď som sa pokúšal s Indmi hovoriť o Gándhím, neboli nadšení. Naznačovali však, že ich dosť rozdeľuje. Prečo sa ich postoje k nemu tak výrazne líšia?

Niektorí ho uznávajú, iní ostro odmietajú, čítal som však aj štúdie, kde sa chápe doslova ako svätec. Súvisí to s tým, že jeho metóda nenásilného odporu na jednej strane slávila politické úspechy, na druhej vždy existovali aj ľudia, ktorí tvrdili, že politika tvrdej päste by pomohla veci riešiť lepšie a rýchlejšie.

Kto tvorí komunitu jeho najväčších odporcov?

Najmä tí, čo sú orientovaní hinduisticko-nacionalisticky. Indiu vidia ako priestor určený výlučne hinduistom, pričom zabúdajú na to, že napríklad moslimovia sú v Indii už viac ako tisíc rokov. Stále ich berú ako cudzí element, Gándhího metóda nenásilia a koncepcia Indie mnohých komunít im preto, logicky, ani nemôže sedieť.

Gándhí len zriedka zastával oficiálny úrad a mal priamu výkonnú moc. Po odchode na štúdium práva do Anglicka ho dokonca vypudili z vlastnej kasty vaišjov. Ako sa vypracoval na takú obrovskú autoritu?

Nešlo síce o klasického politika, v skutočnosti však bol politikom par excellence. Nemusel zastávať politické posty v rámci straníckej hierarchie alebo správy, lebo na miešanie politických kariet či presvedčenie ľudí mu bohato stačili vlastné myšlienky, osobná charizma a účasť na rôznych politických rokovaniach či protestoch.

Práve to je zvláštne – ľudia na hlbšie myšlienky a posolstvá obvykle nedajú.

Lenže jeho posolstvo spočívalo v šírení pomerne jednoduchej myšlienky – že koloniálny systém je nespravodlivý a že Briti, ktorí Indii dovtedy tvrdo vládli, sú tam, na rozdiel od moslimov, čo sú tiež Indovia, len cudzincami.

Gándhí viedol ľudí k pochopeniu myšlienky, že ak sa všetci Indovia zjednotia v názore, že bez Britov si dokážu vládnuť sami, na čo podľa neho nebolo potrebné žiadne násilie, Britom neostane iné ako odchod.

Tá myšlienka je veľmi jednoduchá, pragmatická a zároveň silná. V podstate je podobná nášmu slovenskému sloganu „my sme tu doma“. Gándhí to však bral tak, že ak je niekto doma, nepotrebuje si to dokazovať násilným bojom s politickým protivníkom, lebo je to jednoducho pravda. Postojom, že Indovia si dokážu veci spravovať sami, pritom nestrhol len pár intelektuálov, ale masy.

V podstate teda spopularizoval nacionalizmus?

Áno, lebo ten tam predtým rozhodne nebol žiadnym ľudovým hnutím. Toto však platí aj pre iné krajiny.

Gándhí však pomerne často menil svoje názory vrátane tých na Britov. Istý čas ich vnímal ako pozitívum, lebo do Indie prinášali blahobyt. Dosť lavíroval aj s vierou, mal dokonca chvíle, keď inklinoval k ateizmu.

Isteže menil názory, kto ich však nemení? Súvisí to s tým, že Briti ako majoritná koloniálna sila do Indie naozaj priniesli moderné osvietenské myšlienky, ktoré sa okrem iného prejavili v postulácii dôležitosti slobody a individuálnych rozhodnutí, ale tiež v politickej rovine v podobe zastupiteľskej moci, keď ľudia delegujú svojich zástupcov na spravovanie štátu.

Gándhímu sa podobné myšlienky ako západne vzdelanému právnikovi nemohli nepozdávať. Postupne však pochopil, že aby pre Britániu malo zmysel politicky ostávať v Indii, musí mať z toho nejaký profit. A ten sa dá získať len tým, že ktosi iný stráca, čo boli v tomto prípade práve Indovia.

Nakoniec bolo jasné, že rokovanie s Britmi o tom, aby sa v Indii vytvorilo usporiadanie, v ktorom si domáci budú vládnuť sami a zároveň ostanú súčasťou širšieho Britského impéria, je slepou uličkou.

Aký mal názor na kastovníctvo?

Vo vzťahu ku kastám bol ako realista pomerne konzervatívny. Vedel, že niečo, čo funguje stáročia, nik nezmení jednoduchým politickým aktom alebo vyhlásením. Treba tiež dodať, že kastové usporiadanie síce vytvára nejakú sociálnu hierarchiu, ale zároveň, keďže ide o veľké komunity, člen kasty vďaka nej môže získať aj benefity. Ľudia si totiž pomáhajú aj na základe tejto vnútornej afinity.

Gándhí sa však ostro vyhraňoval a protestoval voči kastovníctvu, teda správaniu sa voči ľuďom z inej kasty na základe nadradenosti. Nešiel teda radikálne proti systému ako takému, ale isté veci mu prekážali a dával to nahlas najavo.

Sú kasty v Indii dodnes jasnou deliacou čiarou medzi ľuďmi?

Stále sú súčasťou tamojšej spoločnosti a ešte ňou aj dlho ostanú. Ide totiž o veľké endogamné skupiny, kde sa členovia vydávajú a ženia medzi sebou. Každá kasta si udržiava nejaký druh svojej kultúry, zamestnania, spoločenskej pozície, čo nie je možné len tak zmeniť.

Kto však vie v takomto systéme fungovať, dokáže ho aj solídne využívať, čiže samotní obyvatelia usporiadanie do kást viac alebo menej akceptujú. Väčšina Indov ho zásadne nerieši, kasty chápu ako tradičný druh usporiadania spoločenských vzťahov.

Prekáža im však to, čo aj Gándhímu – kastovníctvo, prejavujúce sa povýšeneckým správaním, často za hranicou elementárnej slušnosti a empatie. V politickej rovine sa Gándhí snažil odstrániť diskrimináciu takzvaných nedotknuteľných, teda tých, čo stoja v rebríčku spoločenskej dôležitosti na najnižších priečkach.

Delenie spoločnosti do kást je však nespravodlivé už samo osebe.

Z nášho dnešného pohľadu áno, Indovia však už oddávna veria, že ľudia nie sú rovnakí a nerodia sa s rovnakými dispozíciami. Nakoniec, moderný osvietenecký ideál slobodného človeka s rovnakými právami a povinnosťami v Európe tiež nepoznáme dlhé stáročia, ani sa nám ho nedarí vždy dokonale napĺňať.

Prirodzene, môžeme sa baviť, či zdôraznenie rozdielov na úkor zdieľaného človečenstva je opodstatnené a správne, mnohí Indovia tak však reálne premýšľajú. Významný francúzsky antropológ Louis Dumont ich dokonca nazval homo hierarchicus.

V inom kontexte tiež musíme brať do úvahy aj klasický hinduistický postulát, že človek sa rodí na základe výsledkov svojho predchádzajúceho konania, teda karmy. Ak sa teda narodí do nepriaznivých podmienok, z tohto dominantného teologického pohľadu ide o dôsledok toho, čo robil v predchádzajúcom živote. Je to niečo na spôsob nášho „každý je strojcom vlastného šťastia“ či „pomôž si, človeče, aj Pán Boh ti pomôže“.

V každej kaste musí byť isté percento inteligentných či rozhľadených, ale aj hlupákov a bláznov. Ak nejde o schopnosti, ale pozíciu danú pri narodení, nie je pre inteligentného človeka frustrujúce, že patrí do kasty šudrov a bude mať iba podradnejšie zamestnania?

Takto poňatý je ten systém naozaj nespravodlivý, Indovia sú však realisti v tom, čo sa v skutočnosti deje v spoločnosti. Navyše reálne existuje sociálna mobilita medzi kastami, a aj príslušník najvyššej kasty brahmanov si musí svoju „dokonalosť“ vedieť dokázať priamo v sociálnych interakciách.

Z histórie tiež vieme, že králi tam pochádzali nielen z brahmanského, ale aj zo šudrovského prostredia. Tým nechcem marginalizovať samotné rozdeľovanie, lebo nižšia kasta v Indii naozaj znamená aj menšie šance na lepší život. Na druhej strane daný stav nespôsobuje také sociálne pnutia, ktoré by dokázali systém od základov zmeniť.

Kritici občas napádajú Gándhího, že jeho asketický a skromný život bol len bluf a o imidž chudobného človeka sa mu v skutočnosti starali desiatky ľudí. Je to len konšpirácia?

Isté finančné zázemie mu, samozrejme, prinieslo jeho právnické povolanie a rodinné zázemie, keďže nepochádzal z chudobného prostredia. Inak by predsa ani nemohol ísť študovať do Británie, a už vôbec nie koncom 19. storočia.

Keď sa však stal jedným z hlavných lídrov, pochopil, že Indovia na vymanenie sa spod koloniálnej nadvlády potrebujú ekonomickú sebestačnosť, preto odporúčal využívanie domácich zdrojov a ľudského potenciálu, a tiež návrat ku klasickému, rurálnemu, v princípe až dodnes vačšinovému spôsobu obživy. Z toho sa zrejme odvíja aj stereotyp Gándhího ako jednoduchého človeka, ktorý sa chce vrátiť do minulosti.

Ako vplyvný človek mal aj množstvo sponzorov, nemusel si teda všetko nevyhnutne platiť sám, nič to však nemení na tom, že mohol žiť pomerne skromne. Obraz jednoduchého rurálneho Inda sa mu však nepochybne darilo budovať aj vďaka priazni ľudí okolo neho. Z toho, čo som študoval, si však myslím, že naozaj žil pomerne jednoducho. Takto, mimochodom, žije mnoho Indov.

Kam mierite?

Že jednoducho a skromne žijú neraz aj tí Indovia, čo majú veľa peňazí. Jeden z mojich tamojších učiteľov vydal maráthsko-anglický slovník v Oxforde, mal solídnu pozíciu aj plat, napriek tomu na naše stretnutia vždy prichádzal na starom skútri, ktorý ledva štartoval.

Ak na niečom nešetril, tak na štúdiách svojej dcéry, ktorú poslal na univerzitu v Kalifornii. Je to trochu iný prístup k investíciám ako u nás. Indovia jednoducho nemíňajú peniaze na hlúposti, ale skôr na zásadné veci. To však neznamená, že komercionalizácia a konzum, ako ich poznáme, nemajú v Indii svojich priaznivcov. Majú, a je ich stále viac.

Gándhí bol vždy za celistvú Indiu a sklamalo ho, že sa nakoniec rozdelila. Nadšený tým, čo dosiahol, nebol dokonca ani tvorca Pakistanu Muhammad Alí Džinnáh – právnik, ktorý občas pil aj víno a jedol bravčové mäso. Šlo mu totiž najmä o ústavné práva moslimov v novoformujúcom sa štáte vo vzťahu k hinduistickej majorite, nie o budovanie náboženskej komunity.

Keď dochádzalo k bojovým zrážkam, Gándhí tieto lokality navštevoval a snažil sa oba tábory zmieriť, hoci tým riskoval život. Tým, že sa to nepodarilo, trpel. Bodaj by nie, keď slobodná India, za ktorú roky bojoval, vznikla nakoniec v oklieštenej podobe.

Nebolo to však prirodzené?

Ak aj bolo, nič to nemení na tom, že bol tesne pred smrťou v roku 1948 nešťastný z toho, že sa Indiu nepodarilo zachovať v jej klasickom historickom teritóriu. Južná Ázia sa dodnes dokonale nevyrovnala so svojím rozdelením, o čom svedčia neskoršie vojny, časté menšie konflikty a všeobecne dlhodobo napäté vzťahy medzi Indiou a Pakistanom.

Gándhího smrť guľkou hinduistického brahmanského fanatika akoby predznamenala množstvo neskorších konfliktov, ktoré poznamenali súčasné problémy južnej Ázie.

Stál potom jeho boj za to? Vznikla síce nezávislá India, ale oklieštená.

Na takú otázku by mal jednoznačne odpovedať len Ind. Politická sloboda však asi vždy stojí aj za isté obete. Ak aj časť ľudí nie je z toho všetkého šťastná, samotný fakt, že si môžu veci spravovať sami, im za takú obeť zrejme stál. Bolo predsa dôležité, aby im nevládol ktosi z Európy, a len ťažko voči tomu namietať.

Keď vidíte, ako sa dnes vo svete riešia konflikty, máte pocit, že Gándhí niekoho inšpiroval?

Priznám sa, že nie som žiaden expert na takzvaný gándhizmus, teda nasledovanie Gándhího spôsobu politiky. Doma nepochybne našiel mnoho nasledovníkov. Napríklad Anna Hazare, iniciátor antikorupčného hnutia v Indii, sa k jeho politickému odkazu hlási dodnes.

Inšpiroval aj prvého indonézskeho prezidenta Sukarna, pričom historici spomínajú aj mená ako Nelson Mandela či Martin Luther King. Stále sú to však len výnimky. Nenásilná forma presadzovania záujmov v politických zápasoch vo svete mimoriadnu odozvu naozaj nenašla.