Na Kube sa vraj turisti môžu ubytovať u miestnych. Omyl, skončila som v domoch napojených na vládu (reportáž)
Obchody sú prázdne a bežní Kubánci stoja niekedy aj osem hodín v rade, aby si kúpili aspoň základné potraviny. Turisti však majú raňajky a večere bohaté aj na európske pomery.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Na letisku ma ovalí taká tropická horúčava, že sa mi zahmlí pred očami a ledva prečítam svoje meno na papieri v rukách vysmiateho muža v stredných rokoch. Prišiel nás zobrať do centra Havany do našej casa particular.
Na Kube sa tak nazývajú súkromné domy, v ktorých majitelia prenajímajú izbu turistom. Niečo ako miestne Airbnb, lenže Kubánci vedia ponúknuť aj stravu, zmenáreň či prostitútku.
„Je to skvelý spôsob, ako spoznať skutočný život na Kube, pretože to nie je žiadny hotel. Vidíte, ako žijú miestni,“ chválila casas particulares Kanaďanka, ktorú som stretla ešte pred cestou.
Nastúpime na korbu rozbitej Lada Niva, z ktorej zostala len železná konštrukcia a dve dotrhané ľavice. „A bezpečnostný pás?“ pýta sa moja päťročná dcéra. „Nie je, toto je de campo, ako na dedine,“ zasmeje sa muž a naštartuje hlučný motor.
Míňame bilbordy s nápismi Yo soy Fidel, teda Ja som Fidel, s veľkými portrétmi Che Guevaru a propagandou o takmer 65 rokov starej revolúcii, ktorá na Kube nastolila dodnes trvajúcu totalitu. Prechádzame cez rozbité ulice zavalené tehlami z rozpadajúcich sa domov. Len jeden je v tomto postapokalyptickom prostredí zrekonštruovaný. Naša casa particular.
Súkromný dom priemerných Kubáncov? To určite. Hoci sa tak tvária, v skutočnosti sú napojení na vládu.
Kúsok kuraťa a telenovela
Pred dvomi rokmi Kubánci vyšli do ulíc v najmasovejších protestoch, aké ostrov v modernej histórii zažil. Vyhnal ich tam hlad. Úroveň chudoby je kolosálna a problémom je aj nedostatok tovaru. Nedajú sa kúpiť potraviny ani lieky. Nie je benzín, a preto niekedy ani nepremávajú autobusy. Nebol dokonca ani toaletný papier.
„Doneste si, prosím, z Európy,“ písala mi ešte pred cestou majiteľka casa particular.
Keď niečo niekde majú, ľudia si musia vystáť niekedy aj osemhodinový rad. Raz stoja na zemiaky, raz na ryžu, z času na čas sa zadarí aj na mäso. Pred pár rokmi vznikla nelegálna pracovná pozícia. Takzvaný colero, teda ten, čo stojí v rade. Prijímal objednávky od viacerých ľudí, vystál rad, nakúpil a potom im to predal, samozrejme, aj s maržou.
Nie vždy to však je len o nedostatku. Kubánsky historik Arsenio Rodríguez, ktorý žije v exile v Barcelone, mi povedal, že Fidel Castro umelo vytvoril nástroj tvorenia radov, aby ľudí „zabavil“.
„Ak stojíš celý deň v rade a rozmýšľaš nad jedlom a tým, aká si hladná, tak nemáš čas rozmýšľať nad tým,
