Denník N

S akým filmom majú šancu Maďari na blížiacich sa Oscaroch

Géza Röhrig nikdy predtým veľkú rolu nehral. Maďarská snímka Saulov syn má nomináciu na Oscara. Foto – outnow.ch
Géza Röhrig nikdy predtým veľkú rolu nehral. Maďarská snímka Saulov syn má nomináciu na Oscara. Foto – outnow.ch

Vlani na Oscaroch bodovali Poliaci, teraz majú príležitosť naši južní susedia. Saulov syn je snímka, ktorá novátorsky zobrazuje každodenný chod továrne na smrť.

Hneď dve diela minulý rok premenili náš pohľad na holokaust. Čierna zem britského historika Timothyho Snydera je prelomovou knihou, ktorá rúca predstavu, že vyhladenie európskych Židov malo centrum v nacistických koncentračných táboroch.

Tým druhým je snímka Saulov syn. Maďarský film z prostredia továrne na smrť už má množstvo ocenení vrátane Veľkej ceny z Cannes, Zlatého glóbusu či najnovšej nominácie na Oscara a skutočne predstavuje výnimočný zážitok. Dôvodom je zobrazenie Osvienčimu, ktoré môže šokovať.

Príbeh, ktorý divákovi nedá šancu preciťovať zobrazené hrôzy, svojou zvláštnou formou pripomína žáner procedurálneho trileru či zvrátenú videohru z neľudského prostredia.

Nič bežné pri príbehoch o holokauste a rovnako výnimočné je pozadie jeho vzniku. Nestáva sa často, aby bol jeden z artfilmov roka zároveň režijným debutom, prvou vážnou úlohou pre herca, ktorý po celý čas neodíde zo záberu, a pre spoluautorku príbehu jej prvým scenárom.

Chyba v systéme

„Filmy z koncentračných táborov ma odjakživa frustrovali,“ hovorí pre magazín Variety režisér, len 38-ročný László Nemes. „Snažili sa vybudovať príbeh prežitia a hrdinstva, no podľa mňa budovali niečo iné. Mýtický koncept minulosti, ktorá sa nikdy nestala.“

Príbehy o holokauste s happyendom podľa neho majú problém. Zväčša stoja na emóciách a hrdinoch, s ktorými sa má publikum stotožniť a súcitiť s nimi.

Držať palce postavám v ich prežití však už úplne nepasuje k historickej pravde šoa: na každého Žida, ktorý sa konca vojny dožil, totiž pripadajú traja, ktorí neprežili. Prežitie nebolo nijakým pravidlom, ale naopak, „výnimkou a chybou v systéme“, vysvetľuje Nemes odpor k žánru melodrámy z koncentrákov.

Príbeh sa odohráva v Osvienčime v roku 1944 a jeho hrdina, Saul Ausländer, nie je iba obyčajným väzňom. Je príslušníkom Sonderkommanda, ako sa v jazyku koncentračných táborov nazýval zvláštny oddiel „strážcov tajomstva“.

Tí žili oddelení od zvyšku tábora a za úlohu mali tie najšpinavšie a najotrasnejšie činnosti okolo krematória. O tom, že hladký chod tovární na smrť nemali na starosti príslušníci SS ani iní Nemci, sa po vojne hovorilo málo. Väčšina, čo prežila, sa hanbila rozprávať aj pred vlastnými rodinami, čo tam robila.

Asi najznámejším svedectvom o zvláštnom oddiele sú spomienky židovského lekára Miklósa Nyiszliho, ktorý prežil prácu pri peciach aj oslobodenie Osvienčimu a po vojne spísal knižne pamäti. Práve z tých vychádza aj známy film Sivá zóna (2001).

Maďarský filmár poznal túto knihu aj film, jeho dielo však vychádza z odlišného svedectva.

saulov_syn2

Továreň na mŕtvoly

Bolo to pred ôsmimi rokmi na Korzike pri nakrúcaní snímky Muž v Londýne. Štáb si tam dal týždeň pauzu a asistent svetoznámeho maďarského režiséra Bélu Tarra sa túlal ulicami. Knihu menom The Scrolls of Auschwitz objavil v antikvariáte.

Ide o autentické, i keď menej známe zápisy osvienčimského Sonderkommanda o práci pri krematóriu. Autori ich robili potajomky a tesne pred vypuknutím povstania ich ukryli do zeme. Po vojne sa tak nálezcom dostal do rúk otrasný, no jedinečný dokument o fungovaní mašinérie hromadného vraždenia. Detailne popisuje táborové pravidlá, organizáciu a fungovanie miestneho odboja.

„Okamžite ma to vrhlo do diania, prítomnosti holokaustu, ktorý práve prebieha. Bolo to mimoriadne silné. Od toho momentu som vedel, že chcem urobiť film o Sonderkommande,“ spomína si režisér pre Emanuellevy.com.

„Nie sú ako spomienky ľudí, ktorí o tom premýšľajú z odstupu. Tie záznamy sú konkrétne, bezprostredné, hmatateľné. Precízne a spôsobom ‚tu a teraz‘ vykresľujú ‚normálne‘, každodennné fungovanie továrne na smrť. Esesáci o mŕtvolách hovorili ako o ‚kusoch‘.

Osvienčim bola továreň na produkciu mŕtvol a tieto zápisy mi to umožnili vidieť pred očami. Boli to príbehy mŕtvych ľudí, ktoré som chcel vyrozprávať.“

This image released by Sony Pictures Classics shows Geza Rohrig in a scene from "Son of Saul." (Sony Pictures Classics via AP)
Géza Röhrig vo filme Saulov syn. Foto – AP/Sony Pictures Classics

Nepríjemný zážitok

Na rozdiel od prostredia samotný príbeh je vymyslený. Hovorí o misii muža, ktorý túži aj v neľudských podmienkach po obradnom pochovaní svojho syna – akte, ktorý ľudí odlišuje od zvierat.

Pre hrdinu, ktorý nie je nábožensky založený, je to forma morálneho vykúpenia, vlastná vzbura trochu inej povahy než povstanie spoluväzňov so zbraňami.

Pre diváka to nemusí byť príjemný zážitok. Príbeh plynie bez filmovej hudby v dlhých a plynulých záberoch. V 107-minútovom filme je namiesto obvyklých stoviek len 80 strihov. „Super-subjektívna“ kamera buď vykúka spoza chrbta hrdinu, prípadne nám namiesto hrôz pred kamerou ukazuje jeho tvár, čo tieto hrôzy registruje – režisér sa netají, že ho inšpiroval sovietsky film Choď a pozeraj sa z 80. rokov.

V stiesnenej atmosfére príbehu má divák problém stotožniť sa s postavami, je do diania vrhnutý, chýbajú mu informácie o tom, čo sa deje. Samozrejme, práve to je zámer. Len tak môže film ukázať neustály kolotoč práce, ponižovania a improvizácie, miesto, kde sa poriadok prelína s absolútnym chaosom.

Dnešný hlučný Osvienčim

Ťažko veriť výkonu, ktorý podal Géza Röhrig, herec, ktorý predtým hral len malé roly v televíznych seriáloch. Podľa 48-ročného muža bol prípravou na úlohu celý jeho život. Má židovský pôvod, chcel sa stať rabínom, o holokauste napísal dve básnické zbierky.

Osobne sa stretol s pamätníkmi a s bývalými členmi Sonderkommanda, zažil, ako sa cítili a nenávideli samých seba. Jeho starý otec bol jedným z oslobodených Židov z budapeštianskeho geta.

V rozhovoroch rozoberá svoje dojmy z Osvienčimu po vojne.

„Prvýkrát som tam bol v roku 1988 ešte ako študent. Bývalo to tiché miesto, kde sme mohli meditovať o tom, čo sa na tom mieste dialo. Keď som sa tam neskôr vrátil, už to bolo úplne iné. Pred vchodom tam parkujú turistické autobusy, v automatoch dostanete kolu, v areáli pobehujú davy ľudí, majú na ušiach slúchadlá. Podľa mňa smer, ktorým sa to celé miesto uberá, nie je práve najlepší.“

Oscary

Teraz najčítanejšie