Školu pre nadaných po požiari podporujú desiatky rodičov. Ďalší hovoria, aká je náročná

Po sobotňajšom požiari v Škole pre mimoriadne nadané deti a gymnáziu v Bratislave, pri ktorom zomrel študent tejto školy, sa viac ako dve stovky rodičov podpísali pod list na podporu školy a učiteľov.

Napísali, že tam majú k deťom individuálny a láskavý prístup, a odmietli, že by bol na deti neprimeraný tlak.

Denník N sa rozprával s viacerými rodičmi aj absolventmi školy, ktorí opisujú, ako funguje. Niektorí z nich hovorili pod podmienkou anonymity.

Viacerí školu chvália a hovoria, že sa ich mimoriadne nadaným deťom vďaka jej prístupu podarilo začleniť.

Sú aj takí, čo opisujú náročné podmienky, ktoré podľa nich súvisia s tlakom na to, aby študenti mali čo najlepšie výsledky.

Deťom zo školy momentálne poskytuje pomoc poradňa IPčko. Žiaci môžu prísť individuálne do ich klubu v Bratislave. V škole pomáha aj tím psychológov z Centra poradenstva a prevencie v Bratislave 3, ktorý so školou pracoval aj po streľbe pred Teplárňou. Útočník, ktorý zabil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, študoval na Gymnáziu na Skalickej ulici.

Školu navštevoval aj študent, ktorý ju podpálil. Mal pred sebou maturitný ročník. Podľa informácií Denníka N zomrel v budove školy na následky udusenia dymom. Ešte pred tým, ako údajne podpálil zborovňu, z ktorej sa oheň dostal aj do ďalších častí prvého poschodia, podpálil aj niekoľko áut v autopožičovni na Pestovateľskej ulici v Bratislave, kde brigádoval. Odtiaľ sa na skútri v skorých ranných hodinách presunul do školy.

Zriaďovateľom školy je bratislavská župa, podľa ktorej je poškodenie priestorov školy rozsiahle. Prípad už prebrala bratislavská kriminálna polícia, začala trestné stíhanie za zločin poškodzovania cudzej veci a prečin usmrtenia.

Škola požiar označila za tragickú a nepochopiteľnú udalosť, ktorá otriasla všetkými – pedagógmi, žiakmi aj rodičmi. „Plne spolupracujeme so všetkými orgánmi. Rovnako sme v úzkom kontakte s naším zriaďovateľom – Bratislavským samosprávnym krajom. Pre každého, kto to potrebuje, je pripravená psychologická pomoc. Keďže prebieha vyšetrovanie, prosíme verejnosť aj médiá, aby rešpektovali, že nie je možné poskytnúť podrobnejšie informácie,“ uviedla v stanovisku škola.

Podporný list rodičov

Rodičia detí, ktoré školu navštevujú, ale aj jej absolventi, sa po medializácii prípadu rozhodli vyjadriť škole podporu pomocou otvoreného listu. Uvádzajú v ňom aj to, že škola dlhodobo patrí medzi najúspešnejšie v rebríčku škôl Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) aj v riešení celoslovenských olympiád.

„V náročných podmienkach slovenského školstva sa vedeniu a pedagogickému zboru dlhodobo darí na škole vytvárať atmosféru ľudskosti, rešpektu a prijatia študentov s ich rôznymi osobnosťami tak, aby sa tam cítili prijatí a v bezpečí. Vnímame dlhoročné obrovské osobné nasadenie vyučujúcich, ktorého výsledkom je, že deti chodia do školy s radosťou, neboja sa klásť otázky, diskutovať, vyjadriť svoj názor. Sú vedené k tolerancii a všeobecnému vzájomnému rešpektu,” píšu rodičia v liste.

Odmietajú, že by v škole vytvárali na deti nátlak, aby boli úspešné.

„Absolútne nesúhlasíme s názorom, že deti nemôžu zlyhať, byť slabšie, a to len z dôvodu, že sú nadané. Naopak, deti sú vedené k tomu, že môžu robiť chyby, majú na ne právo, pretože práve chyby im pomáhajú učiť sa, a nemusia sa za ne hanbiť. Škola nevedie deti k predstave o sebe samých, že sú najlepšie. Škola deti stimuluje a podporuje v rozvoji ich nadania a talentu,” dodáva viac než 200 podpísaných rodičov.

List pripravovala aj Marcela Fuknová, ktorej syn školu navštevuje niekoľko rokov. Nevie o tom, že by sa od detí oficiálne očakávalo, že budú mať známkový priemer pod konkrétnou hranicou, a o škole hovorí len pozitívne.

Páči sa jej, že učitelia a študenti si tykajú, od triednych učiteľov podľa nej cítiť podporu. Fuknová oceňuje, že takýto typ školy vôbec existuje.

Na rade rodičov školy sa pravidelne stretávala so zakladateľkou a dlhoročnou riaditeľkou školy Jolanou Laznibatovou, stretla sa s ňou aj vtedy, keď jej syn nastupoval do prvej triedy. V tom čase sa Laznibatová osobne stretla s každým prvákom. „Vnímam, že má silný vzťah k týmto deťom a urobila pre ne podľa mňa to, čo asi nikto iný v tejto krajine neurobil,” hovorí s tým, že škola dala deťom príležitosť vzdelávať sa podľa svojich potrieb, čo by im bežná škola neumožnila.

Tlak zo strany učiteľov nevníma ona ani desiatky iných rodičov, s ktorými sa rozprávala.

„Ťažko budete tlačiť na dieťa, ktoré v podstate tento problém nemá, a tam ten problém nemá drvivá väčšina detí,” hovorí Fuknová.

Dieťa, ktoré by malo problém s prospechom sa podľa Fuknovej môže obrátiť na učiteľský zbor, ktorý má k deťom veľmi dobrý prístup. „Nikto nemá žiadny problém povedať svoj názor. Deti s učiteľmi diskutujú,” tvrdí.

Treba byť najlepší, oponuje ďalší rodič 

Denník N sa rozprával aj s rodičom, ktorý tvrdí, že vedenie školy vyvíja na deti tlak, pretože chce, aby sa nepokazilo umiestnenie v rebríčku INEKO. Vedenie podľa neho rebríček vníma ako veľmi dôležitý.

INEKO v ňom hodnotí priemer známok žiakov a aj body za úspešné riešenie olympiád a súťaží. „Pamätám si, ako bol žiakom a rodičom prezentovaný riaditeľkin pokyn, že úspech v olympiádach sa bude výrazne podieľať na celkovom hodnotení žiaka v jeho ďalšom postupe na škole,” vraví rodič, ktorý si želá zostať v anonymite.

„Spomínam si, že tlak bol intenzívny, deti boli rovnako ako rodičia veľmi znepokojené z toho, že sa zrazu prízvukuje úspech na olympiádach,” hovorí rodič.

Vysvetľovali si to tak, že škole zrejme v rebríčku INEKO chýbali v porovnaní s inými školami body z olympiád.

„Deti videli cez pochvaly riaditeľky tých, ktorí boli lepší ako najlepší. Riaditeľka opakovala, že nie je dôležité zvíťaziť, ale byť prvý. Tlačila svoju filozofiu jedinečnosti,” dodáva rodič, podľa ktorého práve takýto nátlak na jedinečnosť nemuseli výnimočne nadané deti zvládať najlepšie.

Žiaci si mohli zlepšiť známky aj osobitným bodovaním a bonusovými úlohami nad rámec bežného vyučovania.

Svoju dcéru zo školy zobral po tom, čo sa jej z vyčerpania zhoršil zdravotný stav. „Nedokázali sme zistiť, z čoho vyplýva jej konštantne zlý zdravotný stav. Až podpora psychoterapeuta nám otvorila oči v tom, že by príčinou mohlo byť prepracovanie a problém s vysokým vnútorným tlakom na výkon. Po zmene školy sme tieto problémy nezažívali,” dodal rodič.

Všetci sú jednotkári, každý chce vyniknúť

Podobnú skúsenosť má aj Jerguš, ktorý do školy chodil asi pred desiatimi rokmi. Prestúpil tam z inej školy, kde sa cítil vylúčený a osamelý, nevedel sa začleniť do kolektívu. Keďže má vysoký intelekt, skúsil to v tejto škole. „Čakal som, že mi tam bude konečne lepšie, ale nebolo to tak,“ hovorí.

Jergušov príklad ukazuje, že práca s mimoriadne nadanými deťmi je náročná a potrebujú zvýšenú podporu. „Vysoký intelekt nehovorí nič o tom, aký má človek charakter. Či dokáže nadanie využiť prospešne alebo deštruktívne,“ hovorí.

Potvrdzuje to aj psychológ Marek Madro z IPčka, ktorý hovorí, že nadané deti môžu mať pocit, že nemôžu zlyhať, v ničom nemôžu byť slabšie. Podľa neho sa však v poradni často stretávajú s deťmi z rôznych škôl, ktoré sú pod tlakom. Mladí ľudia cítia, že celá spoločnosť je dnes orientovaná na výkon.

Nadané deti sa líšia tým, že majú odlišný intelektuálny, ale aj sociálno-emocionálny vývin ako bežná populácia. „Typické je rýchle porozumenie a spracovávanie informácií, objavuje sa potreba komplexnosti a presnosti v informáciách,“ vysvetľuje Madro.

Môžu mať iné záujmy ako rovesníci, v niektorých oblastiach môžu vynikať. „Môže sa objavovať aj perfekcionizmus a kladenie vysokých očakávaní na svoj výkon,“ dodáva.

Vysoké očakávania pociťoval aj Jerguš, ktorý sa aj po prestupe na novú školu cítil osamelý a nevedel nadviazať kamarátstva. No oproti predošlému gymnáziu si všimol rozdiel. Predtým sa mu zdalo, že ostatní žiaci si vedia vytvoriť skupinu, na tejto škole boli deti individualisti. „V triede to, bohužiaľ, vyzeralo tak, že každý sa chcel nejako výrazne odlíšiť, viac alebo menej kontroverzne,“ spomína si Jerguš.

Zo strany vedenia školy cítil, že tlačia na úspechy žiakov. Ak niekto priniesol dobré umiestnenie alebo úspech z olympiády, vyzdvihovali ho. Skoro každý mal na škole samé jednotky, preto žiaci hľadali rôzne spôsoby, ako vyniknúť. „Ak človek nebol výrazná individualita, akoby neexistoval,“ tvrdí Jerguš, ktorý sa cítil stratený. Dodáva však, že ide o jeho skúsenosť a v iných ročníkoch mohli byť vzťahy lepšie.

Jerguš na základe svojej skúsenosti tvrdí, že škola sa pred desiatimi rokmi nestarala o duševné zdravie žiakov, hoci boli náročnými žiakmi a pýtali si pozornosť. Sám sa stretával so školským psychológom, no ten mu nevedel pomôcť so zmiernením tlaku.

Dnes hovorí, že školy by mali viac dbať aj na starostlivosť o duševné zdravie detí. „Do debaty o tom musia byť zahrnutí všetci: rodičia, učitelia aj vedenie na rovnocennej úrovni, pretože deti a tínedžeri reflektujú prostredie okolo, a ak nebudú svoje vlastné duševné zdravie riešiť všetky zainteresované strany, tak sa situácia nezlepší,“ dodáva.

V škole bol jeden psychológ

Napriek tomu, že práca s nadanými deťmi je náročnejšia, na gymnáziu je iba jedna školská psychologička. Po streľbe na Zámockej sa vytvoril tím viacerých psychológov, ktorý deťom ponúkal pomoc. Bol iba dočasný a škola naďalej fungovala iba s jedným psychológom, plánovali však prijať ďalšieho.

„Tím psychológov sa má od budúceho školského roka rozšíriť. Táto informácia odznela na ostatnej rade školy a ja som ju veľmi uvítala,“ tvrdí členka rady školy Lucia Vidanová.

Na osemročnom gymnáziu má syna a tvrdí, že na školského psychológa sa mohli kedykoľvek obrátiť. „Túto možnosť sme raz využili a zažili sme veľmi ústretový prístup,“ vysvetľuje. Tvrdí, že škola vytvára priateľské prostredie, kde deti môžu rozvíjať svoj talent.

Víkendovú udalosť nechce dávať do súvislosti so streľbou na Zámockej. Podľa nej ide o veľmi nešťastnú náhodu a odráža to, akými ťažkými časmi prechádza spoločnosť. „Duševné zdravie detí sa rapídne zhoršilo. Najzraniteľnejšie sú pritom deti a dospievajúci, ktorí trpia pocitom osamelosti,“ tvrdí Vidanová.

Po streľbe na Zámockej podľa nej škola postupovala zodpovedne, preto sa jej vtedy zastala statusom na FB. „Všetky orgány (polícia, intervenčný tím a i.) skonštatovali, že zvládala situáciu ukážkovo,“ hovorí.

Psychológ Marek Madro z IPčka hovorí, že nadané deti sa nedajú generalizovať. „Neexistuje štúdia, ktorá prepája nadanie a takéto formy správania, akých sme boli svedkami. Či už ide o tragédiu na Zámockej, alebo tragédiu, ktorá sa udiala v sobotu na škole. Je to otázka štruktúry osobnosti, nie nadania,“ vysvetľuje.

Bátor: So západnými školami sa náročnosť nedá porovnávať

Denníku N sa ozval aj veľvyslanec SR pri NATO Peter Bátor, ktorého deti pred jeho odchodom do Bruselu niekoľko rokov navštevovali školu pre mimoriadne nadané deti. Bátor hovorí, že rozsah úloh aj náročnosť prípravy sú v belgických školách neporovnateľne vyššie ako to, čo jeho deti zažili v Bratislave.

„Ani jedno z mojich dvoch detí nemalo problém s tým, že by chodili domov a sťažovali sa, že majú extrémne veľa učenia, alebo že by boli kvôli škole vystresovaní. Skôr tu (v Bruseli -pozn. red.) sa sťažujú, že nemajú takú pohodu,” hovorí Bátor.

Nespomína si, či pre deti bolo povinné zúčastňovať sa olympiád alebo tam jeho deti chodili dobrovoľne. Nespomína si ani na to, že by nejakého žiaka vylúčili pre zlý priemer, skôr podľa neho žiaci odchádzali na vlastnú žiadosť.

Bátor podobne ako iní rodičia hovorí, že škola má špeciálny prístup k svojim žiakom, keďže mimoriadne nadané deti nie sú často bezproblémové. „Niektoré sú mimoriadne nadané bez problémov, ale sú tam aj deti, ktoré sú mimoriadne nadané, ale majú k tomu aj diagnózu. Škola práve v tomto dokázala vyjsť v ústrety a pristupovala k deťom individuálne,” dodáva Bátor.

Známky si mohli opraviť

Informácie o veľkom tlaku spochybňuje aj matka študentky, ktorá školu navštevovala od prvej triedy základnej školy až po maturitu. Za ten čas si zo strany učiteľov nevšimla žiaden nadmerný tlak na jej dcéru, aby podávala lepší výkon.

Naopak, s prácou učiteľov bola nadmerne spokojná.

Keď žiaci dostali známku, s ktorou neboli spokojní, spravidla mali druhú šancu opraviť si ju. „Ja som tú školu vždy považovala za veľmi, veľmi dobrú. Mali dobrých učiteľov, mali veľmi férové, rovnocenné vzťahy,” hovorí pod podmienkou anonymity.

Veľký tlak na študentov však podľa nej spôsobuje pozornosť médií a verejnosti, najprv v súvislosti s vlaňajším teroristickým útokom pred Teplárňou a teraz pre sobotňajší požiar.

Iný pohľad ako napríklad spomínaný Jerguš má aj pri starostlivosti o duševné zdravie. Škola naň podľa nej dbá, matka si pochvaľuje krízovú psychologickú intervenciu po útoku pred Teplárňou aj prácu školskej psychologičky.

Nevie potvrdiť alebo vyvrátiť, či na škole platí pravidlo, že deti, ktoré nedosiahnu istú priemernú známku, musia odísť. Jej dcéra mala vždy veľmi dobré výsledky a nad známkami sa nemusela zamýšľať.

Tlak na výkon od učiteľov alebo vedenia školy nikdy nevnímal ani Viktor Seč, ktorý nastúpil do školy ako tretiak a navštevoval ju, až kým zmaturoval. Štúdium na škole podľa neho nebolo podmienené istým známkovým priemerom.

Zlé známky si študenti spravidla mohli opraviť. „S tými známkami sa vždy dalo niečo robiť tým formátom, že človek vyvinul nejakú aktivitu,” hovorí. Dva najpopulárnejšie spôsoby opravy boli napísanie seminárky či referátu alebo dať sa znovu preskúšať. Výsledok pôvodnej skúšky sa stále počítal, ale prirátal sa k nemu aj výsledok opravnej skúšky, vysvetľuje Seč.

Deti posudzovali komplexne, vraví matka

Pozitívne skúsenosti so školou má aj Barbara Lášticová, riaditeľka Ústavu výskumu sociálnej komunikácie SAV. Na škole má tri deti v nižších ročníkoch osemročného gymnázia. Nevníma, že by v škole na jej deti vytvárali tlak, a nezdá sa jej spravodlivé viniť školu z oboch udalostí.

„Príčiny takýchto tragických udalostí sú vždy komplexné, svoju úlohu hrá osobnosť dieťaťa, rodinné prostredie, rovesnícke skupiny, v ktorých sa deti pohybujú, nečakané životné udalosti. Navyše mnohé intelektovo nadané deti sú aj emocionálne krehké,“ dodáva. „Ale je jasná vec, že škola v dialógu s rodičmi by mala po týchto dvoch udalostiach urobiť sebareflexiu. Ale postaviť ich do radu a ukazovať na nich prstom, to nie je v poriadku,“ hovorí.

Na škole podľa nej však je prítomný istý tlak v tom, že deti musia neustále dokazovať svoju hodnotu, podobne ako na všetkých kvalitných školách na Slovensku. „Dokazujú ju pri prijímačkách do prvej triedy, potom v štvrtej triede pri postupových testoch. Takisto v piatej triede pri prijímačkách na osemročné gymnázium a nakoniec pri postupe na posledné štyri roky,“ hovorí Lášticová.

Na deti aj rodičov to síce môže vytvárať istú formu tlaku, ale podľa jej skúsenosti to nie je zo strany školy až také prísne.

„Áno, prevláda nastavenie, že keďže ste nadané deti, mali by ste sa snažiť o dobré výsledky. Ale vždy je šanca na opravu. Moje deti nie sú nastavené na výkon, nie vždy sa im podarí test dobre napísať na prvýkrát, avšak vždy dostanú šancu známku si opraviť.“

Podľa nej škola posudzuje deti komplexne. „Môj starší syn je toho príkladom, dlhodobo mu nejde matematika, ale ostáva tam, pretože je výborný v iných predmetoch,“ hovorí Lášticová.

Podľa nej je na škole pravidlom, že by sa deti mali aspoň raz za rok prihlásiť na olympiádu. „Ale naše deti sa ani raz neumiestnili ďalej než v školskom kole a sú stále tam, je dôležité, že sa snažia“, hovorí.