Martin Klus: V politike niekedy musíte urobiť kompromis aj s vlastným svedomím

Martin Klus (43) je poslancom parlamentu, predtým bol štátnym tajomníkom na ministerstve zahraničných vecí. V rokoch 2016 a 2020 kandidoval za SaS, stranu opustil pre nesúhlas s jej odchodom z vlády Eduarda Hegera.

Na jar sa neúspešne uchádzal o post slovenského zástupcu v Európskom dvore audítorov. V rozhovore okrem iného hovorí:

• prečo kandiduje za hnutie Sme rodina zo 150. miesta kandidátky;
• ako sa cíti na jednej kandidátke s Antonom Hrnkom;
• či mu Kollár sľúbil ústup od spolupráce s európskou krajnou pravicou;
• aké iné ponuky pred voľbami dostal.

Povedali by ste, že sa niekedy ocitnete na jednej kandidátke s bývalým podpredsedom SNS Antonom Hrnkom?

To by som veru nepovedal. Podobné prekvapenia sú na viacerých kandidátkach. Priznávam, ja som nevedel, ako bude kandidátka ako celok vyzerať, keď som sa rozhodol pre toto miesto. Pre mňa boli podstatné dohody, ktoré súvisia so zahraničnou a s európskou politikou, kde sme s pánom predsedom aktívne spolupracovali.

Ako k vašej kandidatúre za Sme rodina prišlo? Oslovil vás priamo predseda Boris Kollár a ponúkol vám 150. miesto na kandidátke?

Bolo to vzájomné. Keď som v marci vyjadril nevôľu pokračovať v politike, začala sa naša diskusia. Pán predseda hovoril, že by si vedel predstaviť našu intenzívnejšiu spoluprácu, ja som nechával vec otvorenú. Môžem veľmi otvorene povedať, že som sa rozhodol zostať v politike na poslednú chvíľu, okrem iného aj na základe tejto ponuky, respektíve niektorých ďalších, ktoré som mal.

Vysvetlil vám Boris Kollár, prečo chce práve vás?

Niekoľko mesiacov sme diskutovali najmä o tom, že Sme rodina prešlo pomerne zásadným prerodom, najmä v oblasti zahraničnej a európskej politiky. Osobitne som ocenil, že pán predseda ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov chodil pravidelne na konzultácie na rezort diplomacie, kde som pôsobil. Držal sa línie, ktorú podpísali ako „Bratislavskú deklaráciu“ s pani prezidentkou a pánom premiérom. Mal pocit, že s mojím menom by garancia jasného smerovania – aj proukrajinského – bola ešte viditeľnejšia.

Dostanem sa bližšie k Sme rodina, ale otázky vyvoláva vaša samotná kandidatúra. Určite si pamätáte, čo ste o ďalšom pôsobení v politike hovorili na vypočutí pred europoslancami, keď ste sa uchádzali o post v Európskom dvore audítorov.

Áno, pamätám si to, ale treba to dať do kontextu. Ich otázky súviseli s tým, že sa uchádzam o konkrétne miesto, kde bola požiadavka na absolútnu politickú neutralitu. Vysvetľoval som, že keďže som sa prihlásil na miesto v Európskom dvore audítorov, pochopiteľne som nemal ambíciu ďalej v politike zostávať. Áno, moje slová vyznievajú inak, než je dnešná realita. Neodišiel som do akademického prostredia ani do diplomacie, ale nie je vylúčené, že to urobím po 1. októbri, ak sa voliči rozhodnú, že ma zo 150. miesta neprekrúžkujú do Národnej rady. Kandidatúru som si rozmyslel na poslednú chvíľu a bolo to ťažké rozhodnutie. Nebyť blízkych a priateľov, ktorí vyslovene trvali na tom, aby som zostal v politike, tak by som tam nebol.

Ja váš výrok pripomeniem: „Ak nebudem pokračovať v európskych inštitúciách, tak sa pravdepodobne vrátim na akademickú pôdu alebo sa budem uchádzať o diplomatickú pozíciu. Nechcem byť viac spojený so slovenskou politikou.“ Z týchto slov pomerne jednoznačne vyplýva prísľub, že nezostanete v politike, aj keby ste post v Európskom dvore audítorov nezískali. Preto vám asi mnohí vaše slová nepripomínajú.

Ak by som vás chcel chytať za slovíčka, tak podstatné je slovo „pravdepodobne“. Ale okej, neslovičkárme. Je pravda, že som to takto v marci cítil, bol som naozaj odhodlaný ukončiť politickú kariéru, dúfajúc, že budem môcť pokračovať v európskych inštitúciách, a ak nie tam, tak v diplomacii či akademickom prostredí. Vnímam, čo sa deje na sociálnych sieťach, ako aj to, že si tam nevšimli slovíčko „pravdepodobne“ ani kontext, za akých okolností som to hovoril. Kritiku som očakával a som pripravený jej čeliť racionálnymi argumentmi.

Je pravda, že ste v posledných mesiacoch pripúšťali kandidatúru; ale hovorili ste to v súvislosti so spájaním stredopravých strán. „Preto aktívne sledujem najmä spájanie sa stredopravých subjektov a aj podľa neho sa najneskôr do konca júna rozhodnem,“ povedali ste v marci. Kde je to spojenie? V spolupráci Sme rodina a politikov ako Pavel Hagyari? Lebo opäť sa zdá, že vaše rozhodnutie nenadväzuje na vaše predchádzajúce výroky.

Ja si myslím, že áno. Keď si uvedomíme, k akému spojeniu, respektíve nespojeniu došlo, tak to hovorí celkom jasnou rečou. Ak by som videl, že dochádza k spojeniu niektorých politických strán, ktoré sú mi hodnotovo bližšie – a kde ma aj mnohí videli –, vysoko pravdepodobne by moje rozhodnutie vyzeralo inak. Ale k spojeniu nedošlo. Mám veľkú obavu z toho, že prepadne veľa hlasov stredopravých strán. Cieľom mojej kandidatúry za Sme rodina je, aby moji voliči mali v zásade istotu, že ak ma budú voliť, ich hlasy neprepadnú. Verím, že budem mať dostatok krúžkov na to, aby som sa dostal do Národnej rady a ďalej mohol reprezentovať ich záujmy.

Mali ste aj iné ponuky?

Mal som viacero ponúk. Nebolo by korektné hovoriť o všetkých, ale môžem potvrdiť, že som mal ponuku na miesto v prvej dvadsiatke od Demokratov aj OĽaNO. Rokoval som o spolupráci aj s ďalšími politickými stranami, hoci mimo kandidátky. Stále platí, že viacerým ľuďom v týchto stranách aktívne fandím, a dokážem si predstaviť, že by sme robili nejakú formu spoločnej kampane. Ak niekto z nejakého dôvodu odmieta Sme rodina, bol by som veľmi rád, ak by hlas dal niekomu, o kom si myslí, že môže rovnako dobre zastupovať ich záujmy.

Nesedeli by vám Demokrati viac? Lebo asi uznáte, že Sme rodina a vy – to je trochu prekvapivý moment.

Je to prekvapivé, to uznávam. Na druhej strane, v Demokratoch sú minimálne dvaja schopní ľudia na európsku a zahraničnú politiku. Bývalý minister obrany Jaroslav Naď a bývalý štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Andrej Stančík. Poviem pravdu, necítil som až takú potrebu pomáhať im v tejto oblasti, ktorá sa ukazuje pre mňa ako absolútne primárna pri Sme rodina. S pánom predsedom sme sa dohodli, že to bude moja oblasť, ktorú budem zastávať, a mám v rámci celej strany minimálnu konkurenciu.

Poďme k spojeniu so Sme rodina; vy ste ho vysvetlili zahraničnopolitickou orientáciou, teda faktom, že po vypuknutí vojny na Ukrajine má Boris Kollár a hnutie pomerne jasné prozápadné a proukrajinské postoje. Stačí to? Nie je profil strany vždy širší?

Určite je širší. A môžeme sa sporiť aj o tom, či prihlásenie sa k prozápadnému smerovaniu neprišlo neskoro. Ale aj to je dôvod, prečo som s kandidatúrou súhlasil. Aby aj v osobe kandidáta na 150. mieste kandidátky mali voliči Sme rodina istotu, že tento trend je systémový a zostane zachovaný počas kampane a po voľbách. Mnohí mi na sociálnych sieťach vyčítajú kultúrno-etické témy, píšu, ako sa z liberála stávam konzervatívcom. To vôbec nie je pravda. V Sme rodina platí na kultúrno-etické otázky zelená karta. Chcem uistiť perspektívnych voličov, že za žiadnych okolností nemením svoje názory, a budem tak ako doteraz reprezentovať tie isté hodnoty.

Zostaňme pri zahraničnej politike, lebo tá nie je len o Ukrajine. Európskymi partnermi Sme rodina sú strany združené v zoskupení Identita a demokracia: Tomio Okamura v Česku, Národné združenie vo Francúzsku, Liga Mattea Salviniho v Taliansku. Neprekáža vám to?

Nie som s tým okej, pán predseda to vie. Bola to jedna z najdôležitejších a najproblematickejších tém, aké sme preberali. Dohodli sme sa tak, že ju nebudeme aktívne riešiť do volieb. Ale ak budem mať úspešný výsledok, som presvedčený o tom, že diskusia o zotrvaní v tejto platforme sa začne. Pán predseda Kollár potvrdil, že je na takúto diskusiu pripravený. Ja urobím všetko pre to, aby európska – nielen zahraničnopolitická – orientácia strany bola nespochybniteľná s mojimi hodnotami. A tie nie sú kompatibilné s politickými stranami, ktoré ste vymenovali.

Ale strana, za ktorú idete kandidovať, s nimi spolupracuje dlhodobo. K Salvinimu sa Boris Kollár a Sme rodina hlásia roky. Nie je to v ich DNA?

Sami dnes priznávate, že kým v minulosti boli pochybnosti o zahraničnopolitickej orientácii strany a dnes je prozápadná a proukrajinská, podobný posun môže nastať aj v európskej politike. Ja verím, že do eurovolieb bude táto téma vyriešená.

Spomenul som už Antona Hrnka, ale Sme rodina prijalo do svojho klubu poslanca a primátora Rimavskej Soboty Jozefa Šimka, ktorý kandiduje z 20. miesta. V minulosti kandidoval za ĽSNS a je známy tým, že v minulosti bránil organizácii výstavy proti totalitám. Ako vám bude na jednej kandidátke s ním?

Podobne ako v prípade hodnotového nastavenia pána Hrnka. Pán Šimko je v rámci sedenia v Národnej rade môj sused. Nie je žiadnym tajomstvom, že môj poslanecký asistent je jeho bývalý vyzývateľ v súboji o post primátora v Rimavskej Sobote. Nemajú vôbec dobré vzťahy. Ja Sme rodina vnímam ako veľmi heterogénnu stranu, kde si liberáli môžu vybrať liberála a konzervatívnejšie mysliaci či takí, ktorí vidia dobrú reprezentáciu v podobe menovaných osôb, vyberú práve ich. Je to podobné princípu, ktorý dlhodobo razí OĽaNO. Na kandidátke sú aj nezávislé osobnosti, ktoré sú pre istú časť voličstva zaujímavé. Ja som takou nezávislou a nestraníckou osobnosťou na kandidátke Sme rodina.

A s tým ste ako politológ okej? Netrpí slovenský stranícky systém práve tým, že strany nie sú koherentné, ideovo jasne vyhranené, ľudia v nich si nesedia a potom hlasujú všelijako?

Nemám pocit, že by Sme rodina či OĽaNO zásadne hlasovali „všelijako“. Až kým sa nerozbila vláda, bola tam vysoká miera zhody. Nevnímam to ako najzásadnejší problém. Oveľa väčší problém je podľa mňa to, že nemáme možnosť voliť naprieč kandidátkami. Teda, že by môj volič mohol voliť napríklad niekoho z Progresívneho Slovenska či dokonca zo strany Aliancia, ak by chcel. Je škoda, že sme doteraz nepristúpili na takúto zmenu volebného systému alebo aspoň k tomu, že by sme Slovensko rozdelili na viaceré volebné obvody, čo by viedlo k väčšej konkurencii vnútri strán.

Poslanec Šimko zdieľal pomerne demagogický obrázok, na ktorom horia tri západoeurópske mestá, Londýn, Berlín a Paríž, kým nad Moskvou je ohňostroj. Pokojne by sme vedeli vyskladať obrázky pokojných záberov na západoeurópske metropoly a Moskvy chystajúcej sa na tanky počas nedávnej vagnerovskej vzbury. Nevyrušuje vás, že idete na jednej kandidátke s ľuďmi, ktorí nám podsúvajú, aké je to v Rusku skvelé?

Samozrejme, že ma to vyrušuje. Verím, že budem mať možnosť sa o tejto téme s pánom Šimkom rozprávať. Ak platí, že mám v Sme rodina zastrešovať európsku a zahraničnú politiku, bol by som rád, aby sa takéto obrázky počas kampane u jednotlivých kandidátov strany, za ktorú kandidujem, neobjavovali.

V minulosti ste boli členom občianskeho združenia Naša Sobota, ktoré bojovalo proti organizácii osláv 14. marca v Rimavskej Sobote v roku 2018. Šimkov postoj – ako primátora mesta – k oslavám bol benevolentný, čo neprekvapí, keďže ako jeden z mála župných poslancov spolupracoval s Marianom Kotlebom a potom zaňho v roku 2020 aj kandidoval.

Je to presne tak, ako hovoríte. Niektoré veci sme si vysvetlili, keď sme sa zhodou okolností v parlamente posadili k sebe. Nie všetko sa nám podarilo vysvetliť. Som presvedčený, že debata bude musieť pokračovať, aby sa takéto situácie už neopakovali. Ale myslím si, že aj pán Šimko sa v tomto smere posunul ďalej. Verím, že niektoré hodnotové otázky bude riešiť iným spôsobom ako v minulosti.

V parlamente je návrh na odvolanie Borisa Kollára z funkcie predsedu parlamentu preto, lebo sa priznal k fyzickému napadnutiu svojej partnerky po incidente, pri ktorom ona údajne ohrozila ich syna. Vás jeho vysvetlenie presvedčilo?

V prvom rade som nemilo prekvapený, že sa niečo takéto pretriasa politicky. Politizovanie takejto témy má negatívny vplyv na deti. Aj moje deti boli vystavené bulvarizácii. Preto nepodporujem ďalšiu politizáciu a zvolanie mimoriadnej schôdze. V utorok sa jej neplánujem zúčastniť. Keď hovoríme o násilí na ženách, vo mne má volič istotu, že ho budem vždy odmietať.

Môže vám to volič veriť v prípade, keď idete kandidovať za stranu, ktorej predseda sa k fyzickému napadnutiu partnerky priznal?

To by bolo, ako by ste sa pýtali, či môže volič veriť mne a Ivanovi Korčokovi, ktorí sme zastupovali SaS na ministerstve zahraničných vecí, keď predseda SaS Richard Sulík veselo rozprával o tom, ako nám škodia sankcie, ako si Krym Rusi nedajú, a keď ako prvý vyhlásil, že nemá problém s platením rubľami za plyn. Nás s Ivanom išlo na ministerstve poraziť. V týchto situáciách musíme vychádzať z toho, že absolútna homogenita je jednoducho nereálna. Bohužiaľ, v politike to tak je, že niekedy musíte urobiť kompromis aj s vlastným svedomím.

Rozumiem, že prichádza ku kompromisom v politických témach. Ale máme predsedu parlamentu, ktorý sa priznal k fyzickému napadnutiu partnerky. Nie je to príliš závažné, aby zostával predsedom parlamentu?

Považujem za veľmi nešťastné, že sa takáto situácia stala. To, že to priznal, je iná stránka veci. No napokon budú politizáciou trpieť len deti.

Za politizáciu toho, čo sa stalo, nesie zodpovednosť aj Boris Kollár, ktorý zorganizoval tlačovku priamo v Národnej rade.

Áno, to považujem za chybu. Keby som bol jeho marketingový poradca, neodporúčal by som mu to.

V minulosti ste kritizovali fenomén nakupovania strán, čím niektorí obišli povinnosť získať 10-tisíc podpisov na registráciu novej strany. „Nakupovanie strán je podvod, s ktorým treba raz a navždy skoncovať,“ napísali ste v roku 2021 v súvislosti s Republikou. Viete, ako vzniklo Sme rodina? Premenovaním strany pána Marčeka, ktorý za to dostal miesto na kandidátke.

Nielen Sme rodina, ale aj ďalšie strany. Je to jednoznačne fenomén, s ktorým treba raz a navždy skoncovať. Je mi veľmi ľúto, že sme v bývalej koalícii nevyužili 95 mandátov na to, aby sme takéto choré a rakovinotvorné prvky v politickom a straníckom systéme Slovenska neodstránili.

Pokúsil som sa vymenovať vejár dôvodov, pre ktoré je vaša kandidatúra za Sme rodina v rozpore s vaším doterajším politickým profilom. Preto posledná otázka: Neobávate sa, že takto získate imidž politika, ktorý sa chce udržať v politike za každú cenu?

Kompromisy som musel robiť aj v SaS až do momentu, keď som nesúhlasil s tretím povalením vlády. Niekomu sa môže zdať, že som na kompromisy pripravený viac, ako by bolo treba. Na druhej strane, ak má byť mojím príspevkom to, že v budúcnosti budeme mať ďalšiu jasne prozápadne, proukrajinsky a proeurópsky vyprofilovanú stranu, tak si myslím, že moja úloha bude splnená. Ak si to voliči nemyslia, budem rešpektovať ich rozhodnutie. V prípade, že sa nedostanem do parlamentu, bude to pre mňa signál, že je čas naozaj definitívne skoncovať s verejným životom.

To znie ako veľmi ambiciózny cieľ, s Antonom Hrnkom a Jozefom Šimkom pretvoriť Sme rodina na jasne prozápadnú stranu.

Vidíte. Človek si musí dávať vysoké ciele. Nemal som pod kontrolu, ako sa tvorila kandidátka, a áno, sú tam typy politikov, ktoré môžu vyrušovať. Ale po dohode s pánom predsedom budem tým, kto bude zastrešovať tieto témy. Ja budem udávať tempo v európskej a zahraničnej politike počas kampane; spoločne s pánom predsedom, ktorý zostáva druhým najvyšším ústavným činiteľom.