42 krížov na kopci Borsó

Už im zostávalo iba pár minút letu. Vojaci z misie v Kosove sa vracali po polroku domov.

V lese na kopci Borsó nad dedinkou Hejce v slovensko-maďarskom pohraničí sa krátko po pol ôsmej večer, tesne pred pristátím na letisku v Košiciach, zrútilo vojenské lietadlo An-24 so 43 ľuďmi na palube.

Prežil jediný. Nadporučík Martin Farkaš.

Keď k nemu v košickej nemocnici po šiestich dňoch od havárie pustili novinárov, povedal, že si veľa nepamätá. „Sedel som v sedadle, bol som pripútaný, a potom si už nič nepamätám,“ hovoril vtedy s tvárou posiatou škrabancami a modrinami.

Martin Farkaš sa z fyzických aj psychických následkov havárie vystrábil a vrátil sa k armáde. Každý rok sa však vracia na miesto, kde zahynuli jeho kolegovia a priatelia. Každý rok položí veniec k pamätníku a placho pozerá do objektívov kamier a fotoaparátov, ktoré hľadajú jeho tvár v zástupe ľudí.

Sneh a zima

„Desať rokov je dlhý čas,“ zamyslí sa vtedajší starosta obce Gejza Rohály. On sám si však vybavuje udalosti toho štvrtkového večera, ako keby sa to stalo včera. „Sedeli sme doma, o nešťastí som sa dozvedel z mimoriadnych správ z televízie. Hneď som zalarmoval niekoľko blízkych ľudí, nasadli sme do auta a vybrali sme sa na kopec pomáhať.

Pamätám si, že bola strašná zima, všade bol sneh. Dostali sme sa po horáreň. Tam sme sa rozhodli, že sa musíme vrátiť a poriadne sa obliecť. Kým sme sa však vrátili, už na miesto dorazili prví záchranári a policajti, a pri horárni už bola natiahnutá páska. Ďalej nás nepustili,“ rozpráva bývalý starosta.

Vybral sa na úrad, nechal tam zakúriť a ženám prikázal, aby nachystali chlieb, masť a cibuľu a navarili veľa čaju. To už do dediny dorazili vojaci, policajti, záchranári a novinári. Pred polnocou ich tam boli už desiatky.

Nerád na tie udalosti spomína aj policajt zo susedného mestečka Gönc Csaba Rohály, menovec bývalého starostu. To on našiel v troskách lietadla medzi polámanými kmeňmi stromov živého človeka. Bol jedným z prvých, ktorí boli na mieste tragédie a snažili sa pomôcť. Spolu s Attilom Kovácsom z „Česka“. „To je časť dediny na hornom konci, kde boli kedysi usadení husiti, preto tomu dodnes hovoríme Česko,“ vysvetľuje starosta Rohály.

Čaj s vínom a lunochody

„Pomáhali takmer všetci, čo bývajú okolo Hlavnej ulice. Každý ako vedel. Niektorí priamo hore na kopci, niektorí tak, že vojakom a záchranárom spontánne začali nosiť jedlo a čaj,“ hovorí Rohály. „Pamätám si, že sme do čaju pridávali trochu vína. Keď som sa pýtal veliteľa, či sa to smie robiť, povedal, že je to vylúčené. Žiadny alkohol! My sme však varili čaj aj naďalej s vínom, predsa to tak lepšie chutí. Veliteľovi som už potom radšej nič nevravel a vojaci boli radi.“

Hovorí, že v prvých hodinách tam vládol riadny chaos, až kým na miesto neprišli vojaci zo slovenskej i maďarskej strany. Ani oni sa však bez ťažkej techniky nevedeli dostať na kopec. Bolo tam veľa snehu, šmýkalo sa a navyše hrozilo, že v lese v noci zablúdia.

„Pomohli im naši chlapci, ktorí poznajú terén – so svojimi ‚lunochodmi‘,“ vysvetľuje bývalý starosta. Lunochodmi nazýva terénne autá poväčšine bez značiek a svetiel, ale s reťazami a s pohonom všetkých štyroch kolies. „Postavené sú na podvozkoch starých ruských vojenských áut UAZ a GAZ a používajú sa na vozenie dreva z lesa a sem-tam na poľovačky. Za normálnych okolností by dostali pokutu, len čo by vyšli z dvora, ale teraz im to policajti tolerovali.“

Tri dni trvalo, kým vojaci identifikovali a pozvážali z kopca telesné pozostatky všetkých obetí a na niekoľkých vojenských tatrovkách odviezli aj trosky havarovaného stroja. Boli roztrúsené v okruhu sto metrov. Z lietadla, ktoré po páde zachvátil požiar, zostala len časť kabíny, zadná časť trupu a obhorené rozptýlené trosky.

Vyhlásili štátny smútok a minister obrany Juraj Liška, ktorému sa počas smútočného prejavu zlomil hlas, na druhý deň po pohrebe podal demisiu.

Kto bol na vine?

Na verejnosti sa o možných príčinách havárie špekulovalo a vyjadrovali sa k nim experti. Vláda však správu, podľa ktorej pravdepodobne haváriu zapríčinili piloti stroja, vzala na vedomie až po takmer dvoch mesiacoch. Túto teóriu potvrdili aj zistenia Vojenského leteckého technického a skúšobného ústavu v Košiciach, ktorý vo svojej správe uviedol, že pod haváriu sa podľa expertíz nepodpísala technická chyba.

Niektorí z pozostalých sa s tým však dodnes nezmierili a medzi ľuďmi kolovali informácie, že viacerí z členov posádky havarovaného stroja An-24 sa ním pre jeho technický stav už báli lietať. Napriek tomu „pravdepodobné zlyhanie ľudského faktora“ ako príčinu havárie potvrdila aj záverečná správa vyšetrovacej komisie.

O niekoľko mesiacov neskôr vtedajší minister obrany František Kašický vyhlásil, že príčina havárie nemohla byť jednoznačne určená. Aj on sa však priklonil k verzii, že posádka tesne pred pristátím nevyužila prístrojové vybavenie (výškomer) a prešla na manuálne riadenie stroja, takže spodkom lietadla zachytili vrcholce stromov, keď sa chceli priblížiť na pristátie na letisku v Košiciach.

Bezprostredne po nešťastí sa začalo vážne hovoriť o potrebe vymeniť zastarané ruské lietadlá za modernejšie. Dva roky trvalo, kým Slovensko uzavrelo súťaž na nákup dvoch nových dopravných strojov talianskej výroby C-27J Spartan (každý za 34,5 milióna eur). Práve tie mali nahradiť ruské Antonovy. Ďalších šesť rokov sa však na ich kúpu nenašlo dosť peňazí. Armáda si tak musela ešte v roku 2014 zaplatiť asi 225 000 eur za predĺženie životnosti posledného lietadla typu An-26. Definitívne by tento stroj mal doslúžiť tento rok v marci.