Denník N

Často si ani vzájomne nedôverujete, hovorí vedkyňa z Ukrajiny, ktorá skúma tokajské víno 

Analytická chemička Liudmyla Khvalbota. Foto N - Vladimír Šimíček
Analytická chemička Liudmyla Khvalbota. Foto N – Vladimír Šimíček

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Tento text je súčasťou seriálu Slovensko očami cudzincov. Prinesie sériu rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok. Všetky rozhovory a možnosť odoberať ďalšie vydania e-mailom nájdete na stránke seriálu Slovensko očami cudzincov.

Analytická chemička Liudmyla Khvalbota pochádza zo západu Ukrajiny a na Slovensko prišla v roku 2016. Jej pobyt mal byť pôvodne krátkou stážou, dnes už Slovensko považuje za svoj druhý domov. V rozhovore opisuje podobný vzťah Slovákov a Ukrajincov ku „gazdovstvu“, ako u nás prežívala začiatok vojny, ale aj svoj výskum tokajského vína a jeho autenticity.

Vedu ste robili na Ukrajine vo Ľvive, v Spojených štátoch v Texase a teraz na Slovensku v Bratislave. Dajú sa porovnať podmienky na výskum v týchto troch mestách?

Na Bratislave s Ľvivom je v porovnaní s USA vidieť podfinancovanie vedy. Vo Ľvive ju bolo cítiť asi najviac, a tak sme sa zaoberali najmä klasickými metódami analýz. Taký plynový chromatograf, na ktorom dnes pracujem bežne, sme videli len na nejakej krátkej exkurzii. Takže keď som prišla do Bratislavy a prvýkrát som s ním začala pracovať, bola som ako dieťa hodené do vody, lebo tieto technológie som predtým vôbec nemala v rukách. USA bolo zase lepšie vybavenie než na Slovensku najmä vďaka užšej spolupráci súkromných firiem a univerzít. Univerzity vďaka tomu nemuseli nové prístroje kupovať, často si len zaplatili nejaký čas na experimenty v súkromnom vedeckom centre, ktorý udržiava výrobca prístrojov.

Kde ste sa cítili najlepšie?

Je to dosť ovplyvnené životným obdobím, ktorým som si prechádzala. Keď som bola študentka na univerzite vo Ľvive, tak som sa tam cítila veľmi dobre. Mohla som študovať, čo som si vybrala, pričom nie je samozrejmosťou, že si to mladý človek môže dovoliť. Takže som bola vďačná aj za podmienky, aké tam boli, a neriešila som zastaralé prístroje. Potom som prišla na Slovensko, kde som zase mala také „zamilované oči“,  keďže som prvýkrát išla do sveta a zdalo sa mi, že tu veľa vecí funguje lepšie. Asi najmenší komfort som cítila v USA, kde ma prekvapil úplne iný štýl života. Veľmi som mu neporozumela a chýbala mi Európa.

Foto N – Vladimír Šimíček

V čom?

Vo Ľvive aj v Bratislave som sa hocikedy mohla

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko očami cudzincov

Seriál rozhovorov s osobnosťami z celého sveta, ktorí tu žijú alebo dlhodobo žili. Ako vnímajú Slovensko. Patríme skôr na Západ či na Východ? Čo sa cudzincom na ľuďoch u nás páči a čo nie? Čo sú ich obľúbené miesta a predovšetkým: Akí sme? Rozhovory budeme zverejňovať každý piatok.

Slovensko, Veda

Teraz najčítanejšie